Podobný príspevok som napísala krátko po smrti mojej babičky. Ale to bolo už dávno, Príbeh ostal "len" na papieri, teraz však cítim, že je čas podeliť sa oň aj s vami.
Bolo to už dávno. Ešte som študovala, a moja babička ešte žila s nami...
Pôvodne som plánovala ísť na inú omšu, do celkom iného kostola v inej mestskej časti. Ale okolnosti (už si nepamätám aké) ma prinútili zmeniť plán a ja som bola účastná tej istej sv. omše, ako moja babička.
Celkom "náhodou" som si všimla, že stála v rade na sv. spoveď. A takisto "náhodou" som videla ako zo spovednice vychádza práve v čase, keď kňaz začínal rozdávať sv. prijímanie. Ani sa nezastavila v lavici, šla rovno k oltáru, prijať do čerstvo vyčisteného srdca svojho najdrahšieho Hosťa...
Večer pokračoval, každý si ho zariadil podľa svojich plánov. No v neskorých hodinách sa priblížila babičkina posledná hodinka. Mama robila, čo vedela, mne dala len jednoduchý pokyn: "Modli sa!"
A tak som kľakla na kolená, a chcela som vysloviť modlitbu. Ale akú? Mám Boha prosiť, aby nám tu babičku ešte nechal? Alebo... Nakoniec som zo seba dostala len tri slová: "Buď vôľa Tvoja. Buď vôľa Tvoja..." Stále dokola.
A v mysli som cítila odpoveď: "Neboj sa, bude."
Áno, verím, že sa stala vôľa milujúceho Otca. Verím, že si moju babičku povolal vo chvíli, keď k nemu mala najbližšie. Verím, že už dávno sedí s ním "na lavičke" a zhovárajú sa v krásnom láskyplnom radostnom rozhovore. A verím, že zmenil moje plány práve preto, aby som videla, a aby som si spolu s ostatnými, ktorým chýba, mohla povedať: "Iste je už s Pánom. Doprajme jej to."