:)

Keď som ešte chodievala na obed do školskej jedálne, niekedy som mala problém odniesť si obed (hlavne tanier s naloženou polievkou) na miesto. Vždy som sa bála, že polievku cestou rozlejem. A tak som uprene hľadela do taniera, či ho nesiem rovno a len úchytkom som kontrolovala cestu. Ale zdalo sa, že aj letmý pohľad mimo stačil, aby sa tanier naklonil a polievka už-už chcela vyšplechnúť na zem. Vždy som išla strašne pomaly a cítila som sa trápne.

Až po dlhšom čase som urobila objav. Ak sa budem pozerať rovno na cieľ cesty, tanier celkom prirodzene udržím v rovnej polohe. Vôbec ho nemusím kontrolovať! Stačí sa pozerať na cieľ.

Vlastne, tento objav som neurobila sama, priviedol ma k tomu kamarát. Povedal: "Neboj sa, poď za mnou..." A ja som konečne zdvihla zrak od svojho taniera, dívala som sa na neho a šla som. Oveľa rýchlejšie, istejšie a polievka ostala tiež bezpečne v tanieri.

Dnes som si na to spomenula (neviem prečo), a hneď mi prišla na myseľ paralela - však aj v živote to tak býva. Keď sa uprene snažím kontrolovať to, čo mám v rukách, často sa niečo pokazí. A ja strácam istotu a dôveru, že to zvládnem.
Keď ale hľadím na svojho Priateľa a kráčam za ním, akosi sa všetko darí lepšie.

Aj povrazolezci to tak majú. Nesmia sa dívať pod nohy, ale dopredu, na cieľ. A platí to aj v duchovnom živote. Ak sa budeme dívať "pod nohy", na to, "čo musíme urobiť", alebo na svoje zlyhania a chyby (ktoré musíme premáhať)... nebude sa dariť. Stále budeme padať a "poliveka" v našich rukách sa bude vylievať. Stačí ale zdvihnúť zrak a pozrieť sa na cieľ. Na Lásku, ku ktorej sa chceme priblížiť a hneď pôjde všetko ľahšie.

Dobre vedieť. ;-)