Malé zamyslenie nad ôsmym zastavením krížovej cesty.

Niekedy som nevedela dosť dobre pochopiť o čo išlo pri "napomínaní plačúcich žien". Však predsa máme byť milosrdní, máme milovať blížneho ako seba, súcit s druhým považujeme za čnosť. Inokedy Ježiš hovoril: "Plačte s plačúcimi..." Prečo je teraz nesprávne, keď ženy plačú nad ním, keď trpí? 

Vo svetle príhovorov pápeža Benedikta XVI k tomuto pôstnemu obdobiu a knihy, ktorú teraz čítam (Larry Crabb, Řeč duše) som to možno dnes pochopila. 

Kým Ježiš chodil po svete a uzdravoval, nikdy, pokiaľ viem, nehovoril: "Och ako sa trápiš, je mi ťa tak ľúto..." ale vždy mu šlo o večné dobro človeka. Najprv odpustil hriechy, až potom uzdravil, aby videli že má moc odpúšťať. Najprv trpiaci prejavil vieru, až potom dostal uzdravenie. Najprv je večné blaho, až potom telesné.

Áno, zdravie, šťastie a všetko čo je pre nás pripravené od Otca je dobré. Ale všetko je to ničím v porovnaní s večnou radosťou a láskou ku ktorej sme povolaní, alebo naopak v porovnaní s naším oddelením sa od nekonečného dobra.

Ježiš vzal na seba kríž našich hriechov, dobrovoľne, z poslušnosti, pretože to malo zmysel. Aby sme "mali život". Našou úlohou nie je plakať nad ním a jeho utrpením. Našou úlohou je starať sa, aby to všetko nebolo zbytočné. My musíme plakať nad sebou a svojimi hriechmi, Ježiš nás volá k pokániu. Aby sme prijali Jeho obetu a aby sme sa s Ním zjednotili a prijali to nádherné ovocie jeho vykúpenia.

Veď "Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život." (Jn 3, 16)

....................
Príspevok publikovaný na http://letitia-tiba.blogspot.com/