Pozdravujem Ťa milý čitateľ/milá čitateľka, som veľmi rada, že si si otvoril môj nový blog. Týmto blogom začínam písať o tzv. vzťahovej výchove. Táto téma sa týka druhého prísľubu môjho poslania tu na zemi: „Budeš meniť ženy na matky.“

Musím Ti povedať, že som dlho neriešila, ako pristupovať k deťom, ako ich vychovávať, ako sa k nim správať. Prechádzalo to mimo mňa. Vo svojej rodine som videla, ako sa pristupuje k deťom, videla som deti na uliciach so svojimi maminkami. Asi tu skončil môj záujem o deti. Situácia sa však čoskoro zmenila. Na vysokej škole som začala písať diplomovú prácu na tému dojčenie. Pamätám sa, aký to bol pre mňa v niektorých veciach šok. Moja konzultantka bola skvelá žena. Pamätám si na to prekvapenie, keď prvýkrát prišla na hodinu s dcérkou v nosiči, ktorú aj počas hodiny dojčila (ale v tom nosiči nebolo aj tak nič vidno). To boli diskusie medzi spolužiakmi v triede: „To dieťa je tam tak stlačené.. Určite bude mať poškodenú chrbticu. Takto ho akurát rozmazná. Veď sa tam udusí.“ Pridám k tomu ešte fakt, že počas písania diplomovej práce som prišla na to, že cumlíky a fľašky sú z hľadiska dojčenia absolútne nevhodné (nebudem sa tu teraz rozpisovať prečo, možno v inom blogu, ale dajú sa o tom nájsť informácie).

Po skončení vysokej školy som sa rozhodla prihlásiť na kurz laktačnej poradkyne. Úspešne sa mi naň podarilo dostať a ukončiť ho. Bola to pre mňa skvelá skúsenosť, za ktorú som veľmi vďačná. Na kurze som videla maminky, ktoré nosia svoje deti, dojčia hocikde a hocikedy, reagujú na ich plač, sú k deťom veľmi citlivé, rešpektujú ich. Pamätám sa, že pri pohľade na dojčiace sa dieťa v nosiči a jeho maminku mi srdce zalialo teplo. Puto medzi nimi bolo tak viditeľné. Láska medzi nimi sa dala vo vzduchu krájať.

Toto bol začiatok mojej zmeny zmýšľania. Nazvala by som to „poriadny guláš v hlave“. Spomínam si ako sa v mojej hlave začali biť viaceré veci. Na jednej strane boli všetky tie aspekty starostlivosti o deti, ktoré vidíme v spoločnosti. Separácia detí od maminiek po pôrode. Deti v kočíkoch, s cumlíkmi, s fľaškami. Rodičia, ktorí bijú svoje deti, kričia po nich. Rodičia, ktorí manipulujú so svojimi deťmi, ktorí nerešpektujú emócie detí. Rodičia snažiaci sa dieťa zmeniť podľa ich predstáv. Tu chcem zdôrazniť, že nesúdim rodičov, ktorí to takto robia. Na to nemám právo. Hovorím o svojej skúsenosti.

Na druhej strane som videla maminky, ktoré zažili po pôrode vzácny čas so svojimi detičkami. Boli v kontakte koža na kožu. Nosia a dojčia svoje deti, spia spolu s nimi, citlivo reagujú na ich emócie a plač. Nenechávajú sa oklamať rečami ľudí okolo, „múdrymi radami“ o tom, ako vychovať dieťa. Tieto maminy veria, že sú najlepšie odborníčky na svoje deti. Zároveň si vedia udržať pri starostlivosti o dieťa pokoj a nachádzať si čas na seba a svoje potreby. Všetky tieto veci sú nástrojmi tzv. vzťahovej výchovy.

Toto všetko sa vo mne bilo. Pár mesiacov som sa cítila uväznená medzi dvoma mlynskými kolesami, ktoré na mňa tlačili. Pýtala som sa: „Tak čo je správne? Kde je pravda?“ Som veriaca žena a preto som s touto otázkou išla za tým Najpovolanejším. Spýtala som sa Boha, ako On vidí vzťahovú výchovu, čo si o nej myslí.

Vzťahová výchova (VV) je výchova, ktorej nástroje (vymenované vyššie) pomáhajú vybudovať si vzťah k dieťatku. Týmito nástrojmi napĺňame potreby, ktoré dieťatko má. Dovolím si tvrdiť, že viacerí máme veľké medzery v tom, aké potreby dieťatko vlastne má. Boh mi ukázal, že vzťahová výchova je princíp výchovy kráľovských detí. Detí, ktoré budú mať naplnené potreby, budú rásť v láskyplnom, rešpektujúcom prostredí a v bezpečí. Vysvetlím paralelu medzi VV a prístupom Boha k nám. My v rámci VV napĺňame potreby dieťatka. Boh túži napĺňať naše potreby. VV je o takom istom prístupe, aký má Boh k nám. Tak ako sa k nám správa Boh, je vidno vo VV. A dostávam sa k druhej veci. To, prečo to ľudia nechápu, búria sa, lezie im to na nervy je fakt, že diabol nechce, aby deti mali naplnené svoje potreby. Nechce, aby z nich vyrástli nezávislé a schopné osobnosti. Bude robiť všetko preto, aby potupil nástroje VV. Preto je okolo jednotlivých nástrojov VV stále toľko zmätku.

Jednoznačne som za VV a vždy budem. Mala som ju možnosť vidieť v praxi u viacerých maminiek. Viem, že to ide a dá sa to. Priala by som si, aby sa čoraz viac ľudí zamyslelo nad tým, ako sa správame k deťom. Nie všetko, čo vidíme v spoločnosti alebo v našich rodinách musí byť nutne v poriadku.

Žehnám všetkým ľuďom, ktorí čítajú tento blog veľa múdrosti v tejto veci.

Lenka – princezná svetla.