Sv. Mária Magdaléna kajúcnica, prvá svätica v histórii
(patrónka kajúcnikov, kajúcich prostitútiek, kaderníkov)
Sviatok: 22. júl
(1 storočie)
Význam mena: Mária: Bohom milovaná (aram.); Magdaléna: pochádzajúca z Magdaly
Emblém: kríž, nádoba so vzácnou masťou, kajúce rúcho, bič, hudobný nástroj
Mária Magdaléna patrí k najznámejším biblickým postavám. Ako jej meno prezrádza, pochádzala z mestečka Magdala, ktoré ležalo pri Galilejskom jazere. Evanjeliá na dvoch miestach uvádzajú, že Ježiš z nej vyhnal sedem zlých duchov (Mk 16,9 a Lk 8,2). Po tejto udalosti sa zaradila medzi Ježišových učeníkov (medzi nich patrili nielen apoštoli, ale aj mnoho iných mužov a žien). Bola prítomná na Ježišovej krížovej ceste, pri jeho mučení a ukrižovaní, ale aj pri pohrebe. Prvý deň týždňa po sobote sa spolu s Janou a Máriou Jakubovou vybrali k hrobu, aby pomazali Ježišovo mŕtve telo, ako to bolo zvykom u Židov. No našli prázdny hrob a anjelov, ktorí im povedali, čo sa stalo. Šli to povedať apoštolom, z ktorých Peter a Ján sa bežali presvedčiť k hrobu, či to je naozaj tak. Tiež našli prázdny hrob. No stále nechápali, že naozaj vstal z mŕtvych. Apoštoli sa potom vrátili domov, no Mária Magdaléna zostala pri hrobe a plakala. Vtedy sa jej zjavil – ako prvej z ľudí – sám zmŕtvychvstalý Ježiš. Ona ho najprv považovala za záhradníka, no po chvíli ho spoznala. Tak sa stala prvou, ktorá zvestovala apoštolom, že Ježiš skutočne žije.
Mária Magdaléna sa niekedy stotožňuje s inými Máriami, napr. s Máriou s Betánie, sestrou Marty a Lazára, alebo s hriešnicou Máriou, ktorá umývala Ježišovi nohy u Šimona. Takisto sa stotožňuje s Máriou Egypťankou, ktorá bola hriešnicou a po obrátení žila ako pustovníčka pri rieke Jordán. Podľa tradície Mária Magdaléna po zoslaní Ducha Svätého prešla na územie dnešného južného Francúzska (okolie Marseille a Aix), kde ohlasovala vieru v Krista. Potom strávila tridsať rokov na púšti v St. Baume. Na konci svojho života prišla do Efezu, kde zomrela. Tam ju aj pochovali. V roku 899 preniesli jej pozostatky do Carihradu. Zobrazuje sa v kajúcom alebo kniežacom rúchu s prikrytou hlavou. V baroku ju zobrazovali ako hriešnicu.
Boh vernej lásky
Keď si pripomíname hlavné témy Písma, vidíme, že mnohé z nich súvisia s tým, čo máme robiť. Sme povolaní zachovávať Božie prikázania, modliť sa, konať pokánie, milovať sa navzájom a nedávať modlám prednosť pred Pánom. Ak by sme sa pozerali len na tieto prikázania a keby sme sa na ne pozreli naraz, boli by sme zaskočení a zmätení. O tom je celé kresťanstvo? Je to zoznam príkazov a zákazov? Je to len súbor pravidiel, ktoré máme dodržiavať? Samozrejme nie! Skôr, než sa začneme trápiť s jedným prikázaním alebo očakávaním, musí nám byť jasné, že základom nášho života s Bohom je vzťah lásky, a nie vzťah povinností. Tento vzťah lásky pochádza predovšetkým od Boha, a nie od nás. Ako hovorí Ján, milujeme, pretože Boh nás miloval prvý (1 Jn 4, 19).
Boh mnohorako zjavil svoju lásku v Biblii. Ale najpôsobivejšie a najčastejšie zjavoval svoju lásku tak, že bol verný vyvolenému národu. Nech už mal národ akékoľvek krízy alebo ťažkosti, Boh im vždy pomáhal a zachraňoval ich. Vyslobodil ich z otroctva v Egypte. Dodával im odvahu a povzbudzoval ich pri putovaní do zasľúbenej zeme.
Keď sa ľud usadil v Kanaáne, viedol ich prostredníctvom sudcov. Dal im kráľov, aby nad nimi vládli a chránili ich. Keď králi viedli ľud do hriechu a modloslužby, zasiahol prostredníctvom prorokov a varoval ich pred následkami nevernosti. Keď ľud žal tragické následky nevery a modloslužby a dostal sa do vyhnanstva, Boh im stále pomáhal. Odpustil im, uzdravil ich a priviedol ich späť domov.
Láska zachraňuje
Všetky tieto Božie činy poukazujú na jeho najväčší čin záchrany svojho ľudu. Písmo hovorí, že „Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom“ (Ef 2, 5). Práve tak, ako Boh pomohol Izraelitom, pomohol nám všetkým. Poslal svojho jediného Syna, aby nás zachránil od hriechu a bezpečne nás priviedol do svojho kráľovstva.
Táto záchranná akcia je väčšia než všetky záchranné akcie, ktoré Boh kedy vykonal. Je väčšia než exodus. Je väčšia než dobytie Kanaánu. Je väčšia než návrat z vyhnanstva. Je väčšia než všetko, pretože ten, kto nás zachránil, je oveľa väčší než Mojžiš alebo Jozue; a nepriateľ, ktorého porazil, bol oveľa hrozivejší. Ježiš je Boh. Má rovnakú podstatu s Otcom. Zanechal svoj nebeský trón, aby nás zachránil z moci hriechu, zachránil nás pred diablom a porazil samu smrť. Existuje nejaký väčší prejav lásky?
Možno si to nevieme ani predstaviť, ale Boh každého z nás miluje celým srdcom. Je nám úplne oddaný. Písmo nesľubuje, že budeme stále cítiť Božiu lásku. Ani nehovorí, že Božia láska nás ušetrí pred utrpením, zlyhaním alebo chorobou. Písmo však hovorí, že nič nás od tejto lásky neodlúči (Rim 8, 39). Hovorí, že táto láska z nás urobila Božie deti bez ohľadu na to, aké ťažkosti alebo problémy prežívame (1 Jn 3, 1).
Tri prejavy lásky
Určite poznáte nasledujúce tri príbehy. Prvý je o tom, ako sa Mária Magdaléna stretla na Veľkonočnú nedeľu s Ježišom (Jn 20, 15 – 19). Druhý je o dvoch učeníkoch na ceste do Emáuz (Lk 24, 13 – 33). A tretí o zázračnom rybolove po Ježišovom zmŕtvychvstaní (Jn 21, 1 – 7). Čo majú tieto tri príbehy spoločné? Jednoduchá odpoveď: všetky sa stali po Veľkej noci. Ďalšia jednoduchá odpoveď hovorí, že všetky postavy boli Ježišovými učeníkmi.
Pri bližšom skúmaní vidíme ešte ďalšiu odpoveď. Ježiš sa v týchto príbehoch zjavuje ľuďom, aby ho milovali a nasledovali. Na začiatku každého z nich sa zjavuje, ale učeníci ho nespoznávajú. Mária Magdaléna si mylne myslí, že je to záhradník. Emauzskí učeníci si myslia, že Ježiš je návštevník Jeruzalema. A Peter a apoštoli si myslia, že Ježiš je obyčajný človek, ktorý stojí na brehu.
V každom príbehu Ježiš otvoril učeníkom oči, aby videli, kto skutočne je. Máriu Magdalénu zavolal po mene. Emauzským učeníkom vysvetľoval Písmo a lámal chlieb. A apoštoli potrebovali zázračný rybolov, aby si uvedomili, že na brehu stojí Ježiš. V každom príbehu sa ľudia zbavili slepoty nie preto, lebo uhádli, že je to Ježiš, alebo že im to povedal niekto iný. Dôvod spočíva v tom, že Ježiš im otvoril oči. Bol iniciatívny. Chcel, aby ho našli.
Oči otvorené pre lásku
Ježiš otvoril oči týmto prvým učeníkom a chce ich otvoriť aj nám, aby sme ho videli a prijali jeho lásku. Príbeh Márie Magdalény svedčí o tom, že Ježiš sa nevie dočkať. Podobne ako Jozef, ktorého predali pred tisíc rokmi do otroctva a ktorý sa nevedel dočkať, kedy sa stretne so svojimi bratmi, ani Ježiš sa už viac nemohol skrývať pred Máriou (Gn 45, 1). Nemohol ukrývať svoju lásku k nej a nemôže ukrývať ani svoju lásku k nám.
Príbeh učeníkov na ceste do Emáuz dokazuje, že Ježiš sa nám chce zjaviť pri svätej omši počas lámania chleba. Vždy, keď slávime eucharistiu, máme príležitosť vidieť Ježiša nanovo a životodarne. Keď sa hostia premieňa a pozdvihuje, z neba prúdia milosti, ale my musíme byť otvorení, aby sme ich prijali. Musíme otvoriť darček.
Keď sa Ježiš zjavil apoštolom po zázračnom rybolove, pozval ich, aby sa s ním naraňajkovali. Nemôžeme čítať tento príbeh bez toho, aby sme sa nevrátili k myšlienke jedla, ktoré nám Ježiš pripravil. Podobne ako emauzský príbeh aj tento hovorí, že Ježiš sa zjavuje svojmu ľudu, keď ho požehnáva a láme s ním chlieb. Posilňuje nám to dôveru, že Ježiš chce, aby sme prišli a jedli s ním a aby sme sa naplnili jeho nebeským pokrmom.
Odpoveď na lásku
Tieto tri príbehy majú ešte niečo spoločné. Keď sa Ježiš zjavil, v každom z nich sa stalo to isté: ľudia dávali to, čo prijali. Mária hneď šla a povedala apoštolom: „Videla som Pána“ (Jn 20, 18). Emauzskí učeníci sa ponáhľali k apoštolom do Jeruzalema a „porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba“ (Lk 24, 35). Ježiš na brehu Galilejského mora vyzval Petra: „Pas moje ovce“ a on ho nasledoval (Jn 21, 17. 20). Je jasné, že najistejšie znamenie, že sme zakúsili vznešenosť Božej lásky, je naša túžba ísť a hovoriť iným o Ježišovi.
Vo všetkých príbehoch vidíme, že Ježiš vykonal to isté, čo on a jeho Otec robí od začiatku čias. Od chvíle, keď sa naši prví rodičia po prvýkrát nadýchli, Boh neprejavoval nič iné len lásku k svojmu ľudu. Tak ako sa chcel zjaviť sv. Márii Magdaléne a emauzským učeníkom, chce byť s nami, a to naveky. Teší sa na deň, keď sa vráti, aby nás vzal do neba so sebou. Zatiaľ sa nám chce každý deň zjavovať, keď sa k nemu obraciame v modlitbe a bohoslužbe. Dnes a každý deň teda prijmime tento úžasný dar jeho lásky, otvorme ho a uchovávajme si ho v srdci. Je to ten najväčší dar, aký sme kedy dostali či dostaneme.
DAR VIERY - DAR ODPUSTENIA - DAR LÁSKY
