Neviem ako vy, ale ja sa často stretávam s názorom, ktorí je skreslení alebo dokonca až klamlivý a deštrukčný – kedy ľudia hovoria, že ak majú rozbité manželstvo, dieťa na invalidnom vozíku prípadne sa narodí s iným ochorením alebo nemajú rodičov, tak je to trest.

Hovoria: ,,Prečo? Prečo to Boh, keď ma tak miluje dopustil? Prečo dovolil aby ma zasiahlo toľké nešťastie?,, ,,Prečo mi nepomôže v mojom trápení? Prečo neodpovedá na moje modlitby?,, alebo ešte pre mladých: ,,Prečo Boh dopustil aby som nespravila maturity?,, prípadne hocijakú inú pre nás dôležitú úlohu, skúšku.

Tieto otázky chápem, aj ľudia v Ježišových časoch reagovali podobne. V evanjeliu podľa Jána sa stretávajú účeníci a Ježiš s mužom, ktorý sa narodil slepý a účenici sa pýtajú –ak by som poznala Ježiša menej, tak by aj mňa napadla táto otázka- : ,,Rabbi, kto zhrešil- on alebo jeho rodičia-, že sa narodil slepý? ,, (Ak by som mohla parafrázovať tak by to mohlo znieť asi takto: ,, Ježíš trpí tento muž preto lebo zhrešil on, alebo trpí pre hriechy svojich rodičov?,, ) A Ježiš odpovedá: ,, Nezhrešil- veľmi podstatná časť - nezhrešil ani on, ani jeho rodičia, ale majú sa zjaviť na ňom Božie skutky,, (Jn 9, 3)

Chápete? Jeho slepota nie je dôsledkom hriešnosti či už jeho alebo jeho rodičov, prípadne jeho nehodnosti vidieť; on má byť nástroj, cez ktorý sa zjavia Božie skutky. Toto je na našich utrpeniach, sklamaniach, zlyhaniach –najúžasnejšie- doslova! Oni z nás nemajú zmazať požehnanie, ale prehĺbiť ho, aby z nás vyžaroval Boh.

To čo nám niekedy pripadá ako trest, odmietnutie je pozvaním na hlbšie spoznávanie Boha, na náš dialóg s Ním, cez ktoré pôsobí, že z nás bude vyžarovať Božie svetlo.