Žeby „kázeň“ o kázňach? :-)
Tento, pre mňa netypicky dlhší blog, začnem obrazne o obraze. Možno sa už aj vám stalo, že ste x-krát prechádzali okolo nejakého obrazu, ale vediac, čo je na ňom, nevenovali ste mu zvláštnu pozornosť. Až raz, zhodou okolností, ste neplánovane pred ním pobudli a začali ste si viac všímať veci, ktoré vám doteraz na ňom unikali. Niečo podobné sa stalo aj mne.
Prednedávnom som sa ocitol dlhodobejšie na PN-ke, a tak častá účasť na sv. omšiach v Božom chráme nebola možná. Našťastie, vďaka rádiu Lumen, som o ne neprišiel, ale zúčastňoval sa ich takmer dennodenne aspoň cez éter.
Počas slávenia Eucharistie plynie požehnanie z ktorejkoľvek jej časti, chcem písať o tej, ktorá patrí kázaniu. Už z predošlých sv. omší, ako aj nejednej omše mimo éteru, som vedel, o čom sú mnohé kázne. Avšak teraz ma to upútalo viac a žiaľ, naplnilo aj bolesťou. Ak by som to mal približne vyjadriť percentuálne, tak počas tých 10 týždňov bolo v kázňach asi tak 25 % povzbudenia a ostatok o niečom inom.
Počas desiatich týždňov, pri počúvaní piatich - šiestich kázní za týždeň, to boli celkovo tri povzbudzujúce kázne. Nie som ten, ktorý potrebuje hladkať a čičíkať v ťažkostiach, no za ten celý čas, bola len jedna kázeň „aj o mne“, aby ste ma chápali – kázeň, v ktorej kňaz vošiel do mojej situácie (zhodou okolností práve vtedy, keď mi bolo najťažšie), pomenoval ju a ukázal na Krista, na jeho blízkosť. Ďalšie dve kázne boli taktiež sťaby balzamom na dušu, boli tak kristocentrické, že sa pri nich nedalo odtrhnúť oči od Krista a nepobudnúť pri ňom aj po skončení prenosu sv. omše. Spolu to boli teda tri kázne, ktoré sa ma hlboko dotkli. Počas ďalších kázní som si neraz pripadal buď ako malý žiačik v školskej triede alebo ako obžalovaný v súdnej sieni. Priblížim to.
Obsah posledných spomínaných kázní tvoria, nazvem to dve línie. Prvá a dominantná spočíva v poučovaní a nakladaní úloh, toho, čo máme, musíme robiť a čo nemáme a nesmieme robiť. A druhá sa niesla v duchu kritiky, že tak nekonáme, resp. konáme ako nemáme. Počúvajúc kritiku a obvinenia som sa neraz pýtal: Kde tu má miesto Boh? Dôvera v Kristovu blízkosť, jeho pomoc... Kde je svedectvo o jeho pôsobení? – Medzi nakladaním na plecia ľudí a kritikou je istá súvislosť – vnútorný logický vzťah poukazujúci na to, na koho sa spoliehame. Pokúsim sa to objasniť. Keď sa náloží na ľudí a potom kritizuje, to znamená, že tu niekto zlyhal. Boh určite nie, pretože v tej námahe a úsilí nebol. Ak by bol a sprevádzal by to svojou mocou, nebol by dôvod na kritiku, ale na svedectvo. Pochopiteľne, vždy bol v kázňach viac či menej Boh spomínaný, ale niekedy sa mi zdalo akoby „do počtu“ resp. ako dôvetok z povinnosti a nie ako ten, od ktorého to všetko začína a závisí a ktorý prvý koná.
Tu sa dostávam k tomu, čo mi najviac chýba v nejednej kázni, a to je kerygma. Ohlásenie Kristovho tajomstva, to, kto On je – jeho identity, aký je – jeho charakteru, toho, čo urobil, ale i robí a zvlášť jeho prítomnosti. Až ma príjemne prebralo, keď istý kňaz na začiatku sv. omše pred spytovaním svedomia s vierou povedal: „Stojíme tu v Božej prítomnosti...“ Neviem, ako to vnímali ľudia tam v kostole, ale mne doma pomohol ponoriť sa do Božej prítomnosti. Zaujímavé, že v kázňach je toľko dokazovania viery, domáhania sa záväzkov z nej plynúce (katechéza), ale ako málo je ohlasovania, ktoré otvára srdcia pre vieru (kerygma), teda toho, čo stojí na začiatku viery. – Všetci sme nedokonalí a každý z nás potrebuje usmernenie, niekedy napomenutie, ale žeby až toľko? Nepotrebujú ľudia aj povzbudenie a potešenie? Veď niektorí sú tak doráňaní, ubolení, a často bez vlastného pričinenia. Ako sú len potrebné slová o Božej blízkosti, o jeho pôsobení v našom živote, o tom že on v nás vidí aj to dobré aj to zlé, a predsa nikoho neodmieta, ale bez podmienok miluje, rád odpúšťa, že každého chce viesť, mať s každým dôverný vzťah...
K prostriedkom, ktoré napomáhajú k odovzdaniu posolstva, slúžia príklady. Či už vymyslené alebo tie zo života. Udivuje ma, koľko sa používa príkladov s negatívnym záverom. Až ma zamrazilo, keď istý kazateľ k tomu, aby rodičom poukázal na isté povinnosti vo výchove detí, použil príklad, v ktorom syn preklínal otca a matku kvôli tomu, že mu neposkytli, čo potreboval. Ak je Kristus základom našej viery, kde sú svedectvá toho, čo robí? A nemyslím na svätcov a na minulosť. Alebo inak. Nakoľko sa spoliehame na Božiu milosť, pomoc a vedenie? Aké a kde je vlastne svedectvo života z evanjelia, keď je toľko kritiky? Alebo vidíme len jedným okom? – V tejto súvislosti ma napadá skoršia kázeň o. Fabiána, v ktorej použil, naopak, príklad s pozitívnym záverom, pri ktorom sa mi slzy tlačili do očí (celú kázeň aj s príkladom som v audio ako aj textovej forme uverejnil v ponuke Obohatilo ma pod názvom Keď má Boh svoj stan uprostred ľudí).
To, čo ma ďalej upútalo, bol spôsob, akým kto hovoril, čiže spôsob jednak vo vzťahu k poslucháčom ako i k ohlasovanému. Vrátiac sa k už spomenutej triede či súdnej sieni napíšem ešte dva, ale opačné príklady.
Teším sa, keď môžem byť „účastný“ sv. omše, ktorú celebruje o. Marián Bublinec, momentálne administrátor Banskobystrickej diecézy. Nepoznám ho a ani som ho nikdy nevidel a neviem, aký je v bežnom živote, ale oddýchnem si pri jeho pokojnom a láskavom spôsobe kázania, pretože vnímam, že aj keď ma nevidí, má ma rád. Odbočím od éteru, pretože mi tu nedá nespomenúť terajšieho staroľubovnianskeho dekana Vdp. Lacka. Pri jeho kázňach sa nemôžem ubrániť dojmu, že tento kňaz mi pokorne kľačí pri nohách a umýva mi ich.
A čo sa týka spôsobu podania toho, čo je ohlasované, či skôr ohlasovanej osoby, teda Krista. Keď v telke moderátorka predpovede počasia s nadšením ohlasuje, že zajtra bude slnečné počasie – no dobre. Ale keď kňaz na sv. omši smutne povie: „Ježiš uzdravuje“ – to mi akosi nejde dokopy. Aby sme sa rozumeli, nejde mi o to, aby každú chvíľu kričal: Ježiš je Pán! Aleluja! – tak, že až z toho uši bolia, nie o to ide! Ale kde je vášeň, chvenie srdca i hlasu, ten zvláštny záblesk v očiach pri ukazovaní na Krista?!
„Čo je také zvláštne a príťažlivé na jeho kázňach, že ľudia na ňom tak visia a jeho slová nechávajú na nich (teda aj na mne)taký hlboký účinok?“ Nie raz som sa takto v duchu pýtal po kázni kňaza, ktorého mám možnosť poznať a spolupracovať s ním. A pritom jeho kázanie, to nie je lacné šteklenie uší, ale hovorí aj ťažké a nie vždy príjemné veci. Dal som si tú námahu a začal hľadať „know-how“ účinku jeho slov. Netvrdím, že mám 100% odpoveď, ale to, čo som spoznal, mne dáva uspokojivú odpoveď. – Ako prvé mi neušlo, že počúva ľudí. S otvoreným srdcom vníma ich radosti, bolesti – to čím žijú a prežíva to s nimi. Nehrá sa na ich mesiáša, ale vie, kde hľadať pomoc, a to ho vedie k tomu, že Bohu hovorí o ľuďoch. Počas modlitby, rozjímania nad Božím Slovom, počúva Boha, a tak následne hovorí k ľuďom. Ľudsky, s chápajúcim srdcom, bez palice v ruke či bez toho, aby im umýval hlavy, ale citlivo spája realitu ľudského údelu s evanjeliom a napĺňa srdcia ľudí nádejou. Pochopiteľne, že jeho služba stojí na intenzívnom duchovnom živote, kňazskej vernosti a pozorujem, že čím je starší a skúsenejší, tým viac je pokornejší.
Samozrejme, nie každý kňaz je vychýrený kazateľ a služba kňaza nie je len o kázaní, preto mám v úcte nielen vyššie spomínaného kňaza, ale každého, či už som po jeho kázni znechutený alebo nadšený. Na tom táto úcta nestojí (to skôr sympatie), ale na Božom povolaní a pomazaní, ktoré každý kňaz má a ktoré ho uschopňuje robiť to, čo nikoho iného – slúžiť sviatosťami, čím sa stáva jedinečným nástrojom Božej starostlivosti o svoju Cirkev a neoddeliteľnou súčasťou nášho duchovného života.
K napísaniu tohto blogu, mojich subjektívnych pohľadov a pocitov, ma vedú tri pohnútky a síce: podeliť sa so svojou radosťou, no žiaľ viac s zármutkom a obavami, ktorú vo mne opísaný stav spôsobuje. Dennodenne sa na daný úmysel modlím a toto je snaha podnietiť aj iných k modlitbe za kňazov v tejto intencii. A nakoniec, ak si to prečítajú nejakí kňazi, nech im moje podelenie sa slúži ako ozvena od poslucháča kázní.
Jozef
Zdroj ilustračnej snímky: http://www.photohome.com/photos/sunrise-sunset-pictures/pier-trail-path-fog-1.html
