Prežívanie utrpenia hodné Bohočloveka!
„Na sklonku svojho života sa Ježiš ocitá v troch rozdielnych rukách. Najprv sú to milujúce ruky jeho učeníkov počas poslednej večere. Úplne na konci života sú to ruky milujúceho Otca, do ktorých odovzdáva svojho ducha. Medzi tým sa ocitá v rukách vojakov a to je etapa jeho utrpenia“ (o. Daniel Ange).
Uvažujúc v tento čas nad Ježišovým utrpením ma napĺňa bázeň a úcta z toho, ako Ježiš prežíva svoje umučenie. Každé jeho gesto, slovo i mlčanie má svoje miesto, čas, svoj hlboký zmysel. Nič viac – nič menej.
V Getsemanskej záhrade vychádza v ústrety nielen tým, ktorí ho zbabelo pod rúškom noci zajmú, ale aj v ústrety svojej smrti. Neuteká zo strachu ako učeníci. V jeho postojoch nevidieť vypočítavosť, úlisnosť a faloš ako u náboženských vodcov, ktorí to všetko zosnovali. Na otázku veľkňaza: „Si ty Mesiáš, syn Požehnaného?“ (Mk 14,64), kedy mal poslednú možnosť zachrániť si život, nezaprel samého seba – svoju identitu, ale odvážne a rázne odpovedá: „Áno, som. A uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblakmi“ (Mk 14, 62). Touto odpoveďou si úplne znemožnil záchranu, prítomných vytočil do nepríčetnosti, a tak vlastne „vyniesol ortieľ“ sám nad sebou. Svojím milosrdným pohľadom zachraňuje a privádza k rozumu a k plaču zároveň zapierajúceho Petra, a naopak, ani slovom „nepoctí“ Herodesa, ktorý si to nástojčivo vyžaduje.Politicky nekalkuluje, netaktizuje ako Pilát. Zúfalo nebedáka, neprosíka o milosť ani agresívne a plný hnevu nekričí ako jeden zo zločincov. Cez svoje utrpenie prechádza vznešene a hodný titulu Boží Syn, ktorým tak rozzúril veľkňaza a celú veľradu. Práve to, ako majestátne a dôstojne trpí, otvára oči druhému zo zločincov, ktorý v ňom na sklonku svojho zbabraného života spoznáva skutočného Kráľa, ktorý mu otvára dvere k životu, ktorý si za svoje činy nezaslúži. Čo všetko dokáže Láska!
Všetka tá ohavnosť, krutosť a sila ľudského hriechu nedokáže zakryť Božiu slávu a velebu, ktorá žiari v zbitej, zakrvavenej a ubolenej tvári Božieho Syna a človeka zároveň. Slinám a úderom, ktoré smerovali na našu tvár, nastavil tú svoju. Svoje ruky rozpäl namiesto našich a pred ostrím kópie svojím srdcom ochránil tie naše, aby tak svoju velebu, vznešenosť a slávu mohol raz vložiť do našej hlinenej nádoby, hriešnej prirodzenosti a pretvárať nás.
Pán môj a Boh môj, ĎAKUJEM ti, že aj mne otváraš oči ako aj dvere k novému životu.
Jozef