„Poslanie Krista Vykupiteľa, zverené Cirkvi, je ešte ďaleko od svojho zavŕšenia“ – týmito slovami začína svoju encykliku REDEMPTORIS MISSIO Ján Pavol II. A v jej závere píše: „Počet ľudí, ktorí čakajú na Krista, je ešte stále mimoriadne veľký“ (86). A krátko nato pokračuje:„Každý veriaci je povolaný ku svätosti a k misii“ (90).

Nech tieto, ako aj nasledujúce riadky, sú povzbudením k našej osobnej misii na tom -ktorom misijnom území, kde nás Boh poslal.


Ako ľuďom podávať evanjelium, aby naše ohlasovanie bolo efektívnejšie, viac plodné? – Táto otázka mi intenzívne vírila hlavou pred necelými štyrmi rokmi. Hádzať kamene výčitiek a nespokojnosti? To by som musel predovšetkým mieriť na seba, pretože sám (ešte) nie som svätec. Nájsť a používať nejaké psychologické triky? To je neférové. Odpoveď prišla, keď som ju nehľadal a najmenej čakal, a to pri čítaní knihy Tajomstvo verejného účinkovania od R. Cantalamessu. Odpoveď, ktorá mi už bola známa, ale tentoraz som si ešte hlbšie uvedomil jej význam. Odpoveď, ktorej obsah ma šokoval a stále šokuje. Zaujala ma najmä kapitola Hrdina a básnik, z ktorej citujem: 

„Pravá kresťanská zvesť (kerygma) nepozostáva v odovzdávaní výrokov o viere, ale v odovzdávaní samotnej viery. Povedať: „Ježiš je Pán“ znamená vypovedať čosi aj o sebe, je to ako povedať: Ježiš je môj Pán! Je teda zrejmé, že tajomstvo pravého ohlasovateľa evanjelia spočíva v jeho dôvernom vzťahu s Ježišom, v úplnom odovzdaní sa mu, v hlbokom priateľstve a obdive k Nemu. Kierkagaard vo svojej knihe s veľkou psychologickou jemnosťou opisuje vzťah medzi hrdinom a básnikom, rečníkom: „Ako Boh stvoril muža a ženu, stvoril aj hrdinu a básnika či rečníka. Básnik, sám nedokáže to, čo hrdina, môže len velebiť jeho skutky, obdivovať ho, milovať a radovať sa z neho. Je géniom spomienky, nemôže urobiť nič bez toho, aby nepripomenul to, čo sa už stalo. Neberie zo svojho, naopak, žiarlivo stráži to, čo mu bolo zverené. Ide za tým, čo si vyvolilo srdce, a keď nájde, čo hľadá, putuje s piesňou a rečou chvály odo dvier k dverám, aby všetci mohli hrdinu obdivovať tak, ako on, aby naňho mohli byť všetci hrdí ako on sám. To je jeho povolanie, jeho pokorný čin, je to jeho verná služba v hrdinovom dome.“ 

A ďalej Cantalamessa pokračuje: 

„Nemôžem čítať túto stránku bez toho, aby som nemyslel na vzťah medzi Pavlom a Ježišom. Ježiš je pre Pavla hrdinom. Pavol je do Neho priam zaľúbený. Chce sa pred Ním stratiť, aby Ježiš bol obdivovaný a milovaný: „Veď nie seba hlásame, ale Ježiš Krista, Pána!“. ... je nemožné preniknúť až k podstate vzťahu medzi rečníkom Pavlom a jeho hrdinom Ježišom. Je to vzťah úplnej závislosti
Človek ako Pavol, ktorý je rozžeravený od Ježiša ako železo od ohňa, stáva sa hlásajúcou mocnosťou. Ani reťaze, ani väzenie ho nedokážu zastaviť. ... tých ktorých si Ježiš vyberie, aby niesli Jeho meno, povoláva aj k tomu, aby niesli Jeho kríž. Iba tak má básnik účasť na intímnom živote a na tajomstve svojho hrdinu a títo dvaja môžu povedať, že sa naozaj poznajú.“ – Toľko úryvok z knihy.

Ježiš je vo vzťahu k básnikovi hrdinom. – Básnik je ten, ktorý ho miluje, raduje sa z neho, velebí jeho skutky, aby hrdinu obdivovali a milovali aj iní. Toto je básnikov pokorný čin. Je závislý, rozžeravený od Ježiša ako železo od ohňa. Povolanie, kríž, cez ktorý má účasť na intímnom živote a tajomstve hrdinu = poznanie sa. Priznám sa, že ešte aj teraz, keď prepisujem tieto vety misijná teplota môjho srdca sa zvyšuje. 

Všetci sme pozvaní byť básnikmi evanjelia. Nie básnikmi, ktorí básnia o tom, čo všetko máme a musíme robiť pre Boha, či pre blížneho, a potom chrliť výčitky, ak sa tak nerobí.

Sme pozvaní byť básnikmi evanjelia, ktorí sú preniknutí Ježišovou prítomnosťou, uchvátení jeho identitou, očarení jeho charakterom, udivení jeho slovami, užasnutí z jeho skutkov a naplnení jeho Duchom. 

Sme pozvaní byť básnikmi evanjelia. Nie len tí, ktorí skladajú básne do rýmov, ale aj tí, ktorých život je akoby Božou básňou.

Sme pozvaní a zároveň aj poslaní byť básnikmi evanjelia, ktorí využívajú rôzne prostriedky, skladanie hudby, vkladanie slov do textov piesní, či článkov v rôznych literárnych formách, maľovanie obrazov, ..... 
Básnikmi hovoreného slova či pred stovkami, tisíckami počúvajúcich, alebo pred jedným spolucestujúcim vo vlakovom kupé. Jedným slovom, básnikmi, ktorí využívajú možnosť z akéhokoľvek uhla pohľadu ukázať na svojho hrdinu a jeho vzťah ku tomu-ktorému človekovi, ktorého majú pred sebou. 

Ako ľuďom podávať evanjelium, aby naše ohlasovanie bolo efektívnejšie, viac plodné? Otázka, ktorú si dávam aj dnes. Avšak hlavnou podmienkou je tu osobný vzťah s Kristom a vášeň k Nemu. Vzťah, z ktorého bohatstvo Duch Svätý berie a rozdáva do sŕdc iných, bez toho, aby človek vedel, komu, kedy a akým spôsobom sú tieto srdcia obohatené. Čo však môže vedieť, je to, že tento poklad sa nezmenšuje, ale naopak, násobí.

„Tento svet volá po hlásateľoch evanjelia, ktorí by hovorili o Bohu, ktorého sami osobne spoznali ako dôverne blízkeho, ktorého akoby videli“ – povzbudzuje nás aj pápež Pavol VI. vo svojej apoštolskej exhortácii EVANGELII NUNTIANDI (76).

Jozef