... prehlásila naša čerstvo 3-ročná babuľka pri návrate domov od tety. Ešte si nezvykla používať v tomto prípade ekvivalent rada, ale o to je rozkošnejšie. Naše „domovie“ je plné zvukov, vôní, svetla a dotykov. Záhradná džungľa je pre nás útočiskom, v ktorom sa môžeme dosýta pokochať úchvatnou hrou farieb lupeňov ruží, omamnou vôňou ľalií, jasmínu a mäty, fialovosťou levanduľe a úsmevom Snehulienky pri detskom domčeku.

 V predvečer, keď slnko oslabne, radi si posedíme na hojdačke a naplno vnímame dar života a jeho úžasné premeny sledujúc ako rastú naše deti, pred chvíľočkou v perinke a teraz šplhajúce po lane na čerešňu.

Z bazéna sa ozýva detský džavot a výskanie pri boji s nafukovacím krokodílom, do toho spievajú drozdy a ponad hlavami nám preletí hrdlička s „manželom“.  Oj, to bolo tesné! Kúpanie strieda skákanie na trampolíne spolu s pojedaním jahôd a hrachu a varením trávovej polievky v starom hrnci od babičky. Naša záhrada a dvor majú veru ďaleko od vyšperkovaných a dôsledne upravených plôch pri nových domoch. No ukrýva veľa tajomstiev. Detský chodníček siedmich trpaslíkov, týždňové mláďatká zajkov v zajačníku, látkovú hojdačku na orechu, jazierko s leknom aj lukostrelecký kútik. Deti tu trávia svoje destvo s ústami od malín a strapatými vlasmi, pobehujúc za kocúrom Murom a stavajúc si hrady z piesku. Ako to nazvať? Šťastie?

V srdci mi znie tichý povzdych vďačnosti za to všetko zdanlivo malé, no také významné, až sa mi do očí tisnú slzy. „Ďakujem Pane, ďakujem Ocko za to naše „domovie“.“