Ak ste niekedy mali pocit, že život pevne držíte v rukách a všetko dokážete ovplyvniť, tak vám dnes vravím, že sa vám to len zdalo. A v tomto kontexte mi príde také milo smiešne, ako veľmi sa usilujeme všetko kontrolovať a mať pod palcom. Dôvera voči Bohu je omnoho jednoduchšia a ešte iné poviem, dôvera je dokonca omnoho bezpečnejšia. Je zaujímavé, že dokážem venovať toľko úsilia zdanlivému kontrolovaniu fikcie miesto toho, aby som stavala na realite, že som v Jeho rukách - nielen ja, ale aj moja rodina. On ma predsa miluje.
Nedávno som počúvala kázanie na tému, ako vyjsť z bolesti. Podstatným jadrom tej správy bolo, že z bolesti sa neuteká, treba ňou prejsť. Kráčať bolesťou znamená hýbať sa. Znamená to prechádzať procesom, byť vo vývoji. Vyvýjať sa znamená rásť, je to dynamika. Niečo sa mení na niečo iné. Pobyt na území bolesti sa nemá stať postávaním, obdobím spánku, a dokonca ani posedávaním. Bolesťou treba prechádzať. Je množstvo vecí, ktoré spôsobujú, že pociťujeme bolesť alebo trápenie. Môže ísť o bolesť tela, duše, o zranené city, sklamané očakávania, čokoľvek. V mojom živote ju spôsobuje v tomto období najmä pocit zdanlivej bezmocnosti. A moje kráčanie smerom von z bolesti je vlastne kráčaním do Božieho náručia, do Jeho objatia, do dôvery, pokoja a radosti Božieho kráľovstva.
Ak by som mala zhrnúť, čo sa vo mne deje tieto dni, tak poviem, že ide o zápas citov, myšlienok, reality a túžob, nemilosrdnej tváre staroby a choroby a zároveň chuť vrátiť čas, aby všetko mohlo byť tak, ako kedysi. Je to súboj neuskutočniteľných prianí a nevyhnutnosti riešiť situáciu takú, aká je. Je nesmierne ľahké podľahnúť ilúzii, že riešiť veci tu v SR je nemožné, nereálne, neuskutočniteľné, že je asi nutná korupcia, rodinkárstvo, útok na kompetentných z každej strany. Je ľahké dať za pravdu tomu, čo oči vidia a rozum považuje za logické. Omnoho ťažšie je očami viery vidieť požehnanie pripravené Božím deťom, očakávať prestretý stôl aj pred očami nepriateľov, bez váhania deklarovať, že nad vami spočíva Božia milosť a priazeň kamkoľvek sa pohnete. Alebo nie? Čo z toho ju skutočne ľahšie?
Nie je normálne v tomto svete kráčať s vedomím, že kamkoľvek vstúpim, predíde ma Jeho láska? Že budem mať priazeň u ľudí aj u Boha, pretože som Jeho milovaná dcéra? Že vždy budem mať dostatok a hojnosť na každé dobré dielo? Že skrátka a dobre, práve v mojom živote sú všetky prisľúbenia v Kristovi áno? Že sa ma týka všetko, čo sľúbil? Amen. Tieto postoje kráľovstva nech sú istotou môjho srdca. Uvedomujem si, že si tu v tomto svete vždy budeme voliť, v ktorej realite žijeme. Buď všetko, čo robíme, vnímame, myslíme a veríme podrobíme prirodzenej rovine, alebo prijmeme fakt, že realita duchovná je tej prirodzenej nadradená. Naším prostredníctvom Boh reálne vstupuje do tohto sveta. Viem, že v mojej rodine môžem byť prameňom požehnania, pretože mám priazeň u Boha. Ak bol požehnaný Obedov dom, pretože v ňom prebývala Božia archa, potom je požehnaný môj dom mojou prítomnosťou - pretože vo mne je Duch Svätý a ja do všetkého prinášam Jeho prítomnosť. Vlastne, je to úplne nádherné vedieť, že môj dom, moja rodina, môj dedko, sú a budú požehnaní, pretože On vie, ako veľmi mi na tom záleží - a ja som Jeho miláčik :).
Mám radosť, že začínam po týždňoch zápasu o pokoj a kráčaní v rôznych etapách bolesti, prichádzať k pokoju a dobrote Otca, ktorý sa stará. Ľudsky vo mne bol pocit známy aj Tomášovi - kým neuvidím, neuverím... Hľadela som do hmly bez konkrétnych riešení a cítila som neistotu, nevedela som, kam sa pohnúť. Boh mi dal vidieť, že mu nič nie je nemožné, a ja si vravím: Otec, chcem aby mojou istotou si bol ty sám a nie to, čo vidím... V minulosti by som si možno vyčítala, že som Bohu neverila so stopercentnosťou a nasadením od prvej chvíle, vyčítala by som si pochybnosti, strach, obavy, nespokojnosť. Ale už viem, že Boh miluje proces, vývin, dynamiku, kráčanie. Má rád, keď ma prevedie vecami, aby sa ešte viac zjavila Jeho sláva a ešte viac vynikla Jeho dobrota a vo mne sa rozlialo totálne nadšenie z toho, aký prekvapivý je!
Je množstvo situácií, okolností, ktoré nedokážeme ovplyvniť. To, čo ovplyvniť dokážeme je, ako zasiahnu do nášho vnútra a ako sa k tomu, čo sa deje, postavíme.
