« Назад

Otázka na mieste

Dnes sa chcem len niečo opýtať.

Položím zásadnú otázku. Je smrť a s ňou spojené utrpenie Božím trestom za hriech (rozumej Boh rozhodol, že týmto nás potrestá), alebo je nevyhnutným následkom hriechu (hriech sám priniesol smrť a utrpenie, a Boh "vzniknutú" situáciu dokonale napravil tým, čo urobil Ježiš - že následok rozhodnutia človeka vzal na seba)?

 

Ako tomu rozumiete? A na základe čoho si to myslíte?

Комментарии
sign-in-to-add-comment
povedal by som, že je to skôr následok, než trest. A je to aj dar.
Отправлено в 18.12.12 1:16.
Je to dôsledok prvého/dedičného hriechu človeka.
Gn 3: Boh povedal: Nejedzte z neho, nedotknite sa ho, aby ste nezomreli. No had žene povedal: Nie, určite nezomriete!
Teda zaplietol sa do toho diabol zo svojim klamstvom. Človek neposlúchol a odmietol Božiu ochranu, dôveru voči Nemu a spoločenstvo s Ním.

Keďže budeme obnovení Kristom aj s telom, predošlý akt nevnímam ako trest, skôr ako dôsledok.

Trestom bolo pre človeka, že musel opustiť raj a začať tvrdo pracovať. Svoje nové poznanie seba reflektoval už po zahryznutí sa do ovocia.

Rád si rozšírim názor ostatnými.
Отправлено в 18.12.12 11:09.
Dovolím si i ja povedať svoj názor:

Súhlasím s Petrom, je to následok.
Možno by som opravil poradie, lebo najprv je utrpenie a potom je smrť ako koniec utrpenia (teda ak autorka Janka nemyslí očistec) (ak myslí očistec, tak má pravdu).

Čo ale - utrpenie je síce dôsledok hriechu, ale nie je to niečo, v čom nás chce Otec ponechať. Vo sv.Písme je niekde pasáž, kde sa hovorí o uzdraveniach, o modlitbe za vzkriesenie... Božie slovo nás dokonca povzbudzuje, aby sme sa nad chorým a zraneným modlili priamo modlitbu príhovoru - nie len omšu odslúžiť, či 30 ružencov, ale prísť za ním domov, prísť za ním do nemocnice, dvaja traja,... zjednotiť sa v modlitbe pri danom človeku a vo viere predniesť všetko Bohu. Verím v to, že modlitby za uzdravenie a vzkriesenie neboli len otázkou Ježišových čiach, alebo privilégium pre pár svätých už tu na Zemi. Je to podľa mňa pripravené pre nás všetkých ako moc, ktorá prichádza z Duchom Svätým. Veď aj sám Ježiš povedal, že musí odísť, aby nám poslal Tešiteľa a s týmto Tešiteľom - Duchom - budeme robiť ešte väčšie veci, ako robil on. Viď

"Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi. 13A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. 14Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím." (Jn 14, 12-14)

Klaďte si otázku - iného Krista vyznávame ako prvotná Cirkev? - iného Ducha prijímame ako prvotná Cirkev? - inak nás Otec miluje ako prvotnú Cirkev?

Pokiaľ je Otec konkrétny a stále ten istý, Syn Ježiš ten istý, Duch Svätý ten istý, tak i prisľúbenia sú tie isté, moc skrze Ducha v Mene Ježiš je taká istá; môžeme i my vo viere a spravodlivosti stáť pred Otcom a prednášať Mu svoje utrpenie, bolesti, pretože On netúži po našom utrpení, nemá v ňom záľubu, nepraje nám to. Uvedomuje si však, že je to dôsledok a niekomu sa to potom môže zdať, akože to na neho dopúšťa.
Otec nás však miluje, jedinečne, osobitne, každého pozná po mene, všetky vlasy vie zrátať, má moje meno vyrité do dlane, túži po osobitom vzťahu so mnou, túži ma viesť, túži aby som si ako Jeho adoptívny (ale predsa) syn užíval život v plnosti už tu na Zemi a tak uplatňoval vládu vyplývajúcu z Božieho kráľovstva v autorite Kráľovho syna.
Отправлено в 18.12.12 11:26.
Nevymenovávala som smrť a utrpenie chronologicky, iba vecne ;).
Отправлено в 18.12.12 11:55 в ответ на tomáš nemec.
Ďakujem, priatelia. Pýtala som sa preto, že som včera čítala jednu z kapitol knihy Scotta Hahna, Otec, čo plní sľuby a bol tam odsek, s ktorým som nemohla súhlasiť, teda niečo mi vnútri hovorilo, že Hej, takto to predsa nie je...

Ide o tento text: Utrpenie trest primeraný a liečivý
Hovorí o troch logických záveroch:
"1. Božia kliatba vo forme utrpenia Adama a Evy bola primeraná
2. pokorné prijatie trestu povedie k náprave a uzdraveniu
3. Kristovo prijatie tejto kliatby na seba v jeho utrpení na kríži bude vykupiteľské"

a potom pokračuje:
"Náš Otec však stále chce, aby sme boli plodní a preto na nás uvalil trest utrpenia, aby naša duchovná plodnosť mohla byť ustavične živá." (je to str. 79)

V Katechizme som však našla: "...tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej povahy hriechu." (KKC 1472)

Keďže je autor katolík, cítila som v tom rozpor, a stále cítim. A teším sa vašim spontánnym reakciám, ktoré ma utvrdzujú v mojom predchádzajúcom správaní.
Nedáva mi totiž zmysel, aby Boh urobil niečo, čo potom pošle svojho syna napraviť... Nebolo by práve toto rozdelené kráľovstvo, ktoré nemôže obstáť? Ak Ježiš a Otec sú jedno... výklad Scotta Hahna mi proste nesedí.
Отправлено в 18.12.12 12:41.
podľa mňa sa citované úryvky a KKC dajú zosúladiť:
1) Tvrdí niekde Scott Hahn že by ten trest bol "určitý druh pomsty", ktorým nás Boh postihuje?
2) To, že od Boha niečo nepochádza, neznamená, že by s tým nemal absolútne nič dočinenia - dopustil to a vie to obrátiť na dobré.
3) Treba mať na pamäti, že jediné skutočné zlo je hriech, odlúčenie od Boha. Smrť tela alebo jeho utrpenie sú nepríjemné a neželané, ale oproti tomu naprostá banálnosť.
Отправлено в 18.12.12 14:04 в ответ на Janka Guričanová.
Podľa mňa to vyžaduje veľa úsilia, pretransformovať si vyjadrenie o Božej kliatbe a Bohom uvalenom treste na to, čo čítam v katechizme... a tiež sa mi ťažko hľadá súlad s tým, čo si napísal v prvom komentári emoticon.

Ak čítam knihu, chcem čítať jej slová a brať ich tak, ako sú napísané... väčšina čitateľov ch nebude porovnávať s katechizmom a cielene hľadať... vezme veci, ako sú... a zrazu sa niet, čo diviť, že ľudia žijú v predstave, že všetky nešťastia a katastrofy na svete sú trestom pre hriešnikov a vlastne Božou vôľou teda... no... a toto sa mi nepáči naozaj emoticon.
Отправлено в 18.12.12 14:16 в ответ на Peter Rusyniak.