Na niektoré miesta treba špeciálnu vstupenku, po svete je mnoho V.I.P. zón, kam nesmie vôjsť každý. Zostať vždy pred dverami je na prd. Ale to ty nemusíš.

Ak chceš ísť v Amerike do baru, musíš mať preukaz, že máš 21 rokov. Mládežníci tam trávia čas hľadaním možností, ako získať falošný, aby sa dostali dnu. Ak chceš v banke vybrať peniaze, disponovať svojím majetkom, musíš preukázať, kto si, aby ti to umožnili. Potrebuješ občiansky preukaz. Ak chceš odletieť do USA, musíš mať pas. Chceš si uplatniť zľavu, musíš mať kartičku, ktorá ťa k tomu oprávňuje. Žijeme v dobe, v ktorej tie kartičky s našou fotkou a menom znamenajú naozaj veľa. Bez nich sa na mnoho miest jednoducho nedostaneš a veľa vecí nemôžeš robiť.

Keď sme sa naposledy modlili na našej päťčlennej skupinke, Boh ku mne veľa hovoril o svojom kráľovstve. Stála som pred Ním v modlitbe s otázkou, ako je možné prežiť život obomi nohami v ňom, kráčajúc v ňom. Nechcem stráviť svoj život nazeraním cez sklo. Viem, že k tomu ma nepovolal. Nemám sa z diaľky dívať s pocitom, že nemám ten správny preukaz, ktorý by mi umožnil vôjsť dnu a ostať tam.

Božie kráľovstvo je svojské miesto. V modlitbe mi Boh predstavil zaujímavú scénu. Kráčala som relatívne nehostinnými a pustými miestami, videla som hranicu, deliaci čiaru. Spôsobovala vo mne pocit zákazu a rešpektu. Nie, tým smerom ísť nesmiem. Vždy som predsa žila tu na tomto pustom mieste. Tam za hranicou to vyzeralo veľmi fajn, ale bolo to za čiarou. Lákavé, ale nemožné. Všetci predsa tvrdili, že sa tam nedá dostať. Nepustia tam len tak hocikoho.

Prišiel za mnou muž, ktorý mi povedal, že ma môže vyprevadiť dnu, že s ním môžem tú hranicu prekročiť. Spýtal sa ma, či mám so sebou občiansky preukaz. Na chvíľu si ho vypýtal, dôkladne si ho prezrel a potom mi ho vrátil. Po chvíli premýšľania som sa rozhodla, že s ním pôjdem. Viedol ma priamo k hranici, bez okľúk, ani krok naviac. Na hranici si vyžiadali môj preukaz. Podala som im ho, hoci mi žalúdok zvierala úzkosť, že mi vstup jednoducho zakážu. Ale po chvíli mi ho s úsmevom vrátili a otvorili závoru. Vošli sme dnu. Keď som sa spýtala, ako je možné, že ma tam pustili, muž, ktorý ma priviedol dnu, mi povedal, aby som mu ukázala svoj občiansky preukaz. Podala som mu ho, ale on mi ho vrátil. "Pozri naň!" povedal.

Pozrela som. Na mojom občianskom preukaze žiarila jeho fotka a jeho meno. Ježiš. Dôrazne ma upozornil, že preukaz mi patrí navždy. Znamená voľný vstup do všetkého, čo táto krajina ponúkala. Nič mi nie je nemožné. Neexistujú žiadne obmedzenia. Už nikdy sa naň nevráti moje vlastné meno, moja vlastná fotka, odteraz je mojou legitimáciou on. Povedal, že bude vždy po ruke, keby čokoľvek. Spýtala som, čo v prípade, že preukaz stratím... Povedal, že stačí vysloviť jeho meno a on mi hneď prinesie nový.