Viete, čo na Bohu milujem? Teda okrem iného? To, že vždy hovorí. Páči sa mi, že keď hovorí, že je Učiteľ, tak ním naozaj je. Učiteľom. A učí. Lebo to učitelia robia. A že keď hovorí, že je „môj manžel“ (Oz 2, 18. 21-22), lover, ženích, tak jeho vášnivá, spaľujúca, hlboká, chvejúca láska chce skutočne prenikať moje srdce a zjavovať Ho v pravde Takého aký je. Takže keď prichádza, aby prinášal Svoju múdrosť, otváral dvere, ktoré boli dlho zavreté, aby nám dal poklady ukryté v tme a tajomstvá skrýš (Iz, 45, 3), Jeho slová sú až elektrizujúco, iskriaco, žeravo nasýtené Jeho láskou. A tak sa môžu vpáliť hlboko do nášho vnútra a stať sa našou životnou metaforou.

Všimla som si zvláštnu vec. Pred nejakým časom sa do našich kruhov infiltroval taký pojem. Veľmi latentne (a.k.a Mr. Nenápadko) sa vnoril do našich životov, vzťahov a zdá sa, že sa že si začína vybaľovať kufre. Udomácňuje sa, majster. Zapúšťa korene. A vnára sa stále hlbšie a hlbšie. Kultúra úcty. A odrazu sa o tom veľa hovorí a číta a všade je toho plno. Spočiatku som mala pocit, že je to len ďalšia teória, ktorou prechádzame. Prirodzene. Príde nejaká kniha. Kážeme z nej. Hovoríme o nej. Uchváti naše srdce. Skvelé myšlienky, povieme si a s vervou sa ich snažíme uplatňovať. Lenže, čím viac som nad kultúrou úcty premýšľala, tým viac som cítila vo svojom vnútri nevyhnutnosť. Chvenie, ktoré indikuje: „Kámo, toto nie je len tak hocičo.“ Toto je niečo iné. Veľké. Nové. A naraz som pochopila, že toto nie je teória. Ha! Ani náhodou. Že úcta sú dvere do života v celkom inej realite s Bohom.

A pochopila som jednu vec. Že Boh celou touto „vecou o úcte“ veľmi cielene, jasne a konkrétne obnovuje našu spoločnosť, naše vzťahy, naše myslenie. Že leje veľmi pevný betón, ktorým len tak niečo neotrasie. Prečo? Aby vytvoril bezpečné miesto. Miesto, na ktorom budeme poznať vlastnú identitu, budeme chápať to, že našou realitou je synovstvo a dcérstvo a presne toto sa stane optikou, ktorou sa budeme dívať na ľudí. Budeme sa na nich pozerať ako na tých, ktorí sú stvorení na Boží obraz. A našou perspektívou bude láska, úcta a nebo. Miesto, kde uvidíme, ako Baránkova krv ľudí prikrýva a obnovuje ich do celkom nového štandardu. Miesto, kde slová nebudú prinášať odsúdenie, strach a nepokoj, ale budú roznecovať lásku, odvahu, odhodlanie, vášeň a vytrvalosť. Bezpečné miesto, kde je hlavným výchovným prvkom láska (a áno, otec musí niekedy ochrániť svoju rodinu aj bejzbalkou, a sem tam musí synovi povedať, že to čo robí je absolútna blbosť, ale cool je, že jeho slová nikdy neprinášajú súd. A hanbu. A strach.) Miesto povzbudenia a rastu. Miesto, kde nebudeme ľudí vnímať ako matematický problém, ktorý treba vyriešiť, ale ako odraz jedného z aspektov Boha. Kde na nich budeme hľadieť ako na ľudí v procese, budeme chápať ich históriu, ale zároveň budeme jasne vnímať obrovské a chvejúce prisľúbenia, do ktorých ich Boh vovádza. Budeme ich vidieť ako veľkých. Mocných. Kráľov a kráľovné. Dedičov.  A prišla som na jednu vec. Zjavenie (hahaha). A to, že povzbudenie a prejav úcty patrí medzi tie najsilnejšie zbrane Armády Kráľa. (A keď som si to prvýkrát uvedomila, vyrazilo mi to dych. Svojou jednoduchosťou.)

Väčšinou keď hovoríme o úcte, hovoríme o tej strane mince, ktorá úctu predstavuje ako „výmennú komoditu“. A je to tak. Lebo keď stojím na mieste, kde dokážem autenticky a úprimne rozpoznať to čo nesie niekto druhý a dokážem mu prejaviť úctu bez žiarlivosti a závisti, znamená to, že ako správca som azda pripravený prijať to isté požehnanie. A tak ho môžem prijať. Cool. Ako Elizeus a Eliáš. Ale potom je tu druhá strana mince. A tá ma asi uchvacuje v tomto období o trochu viac.

Nuž, Ježiš raz povedal: „Čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi. A Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi.“ (Hej, viem. Vo všeobecnosti sa to vzťahuje na mandát kňazov, ale skúste chvíľu sledovať toto: ) Vlastne nás týmito slovami postavil do pozície sprostredkovateľov Jeho vecí. Priazne, úcty, požehnania, odpustenia,...  Ak niekomu povieme, že je super, lebo je super; že je skvelé čo robí; že si ho vážime ako lídra; ak niekomu preukážeme úctu akýmkoľvek „lame“ (a moje spôsoby sú niekedy extra lame, ale na moju obhajobu, učím sa to. :D) alebo „ne-lame“ spôsobom, stane sa niečo úžasné. Keďže sme sprostredkovatelia a my mu prejavíme úctu, Boh sám na ňom spočinie svojim požehnaním a priazňou. A oheň, ktorý je v ňom, túžba, požehnanie sa môže ešte rozmnožovať. Preto, že niekto rozpoznal čo nesie. Och!

Úprimne, mňa toto uchvacuje. A všade o tom hovorím. Lebo je to ako keď vám naraz zasvieti nad hlavou žiarovka a vy nechápete ako ste do doteraz mohli nevidieť. A odrazu vám to príde tak neskutočne prirodzené, jasné a nevyhnutné, pretože vidíte, ako môžeme rásť. A zároveň spravovať to, čo nám Boh zveril. Pretože vidíte, že úcta nie je len teória. Ach, ani náhodou to nie je len teória.

A to je asi odo mňa všetko. Houk.