Volám sa Katka, mám 20 rokov a príbeh, ktorý ti teraz rozpoviem, sa naozaj stal. Je to o tom, ako sa mi zmenil život. A to dosť zásadným spôsobom. Začnime však od začiatku. Moje detstvo by som mohla charakterizovať ako celkom pekné. Nespomínam si na nijaké výraznejšie nepríjemné zážitky. Myslím, že to bolo celkom úspešné obdobie. Taktiež ma nikto (vďaka Bohu) nenútil chodiť do kostola. Toto bolo na jednej strane veľmi dobré, keďže som bola uchránená od mnohých negatívnych reakcií, ktoré by to mohlo vo mne vyvolať. Ale na druhej strane som sa k viere akosi hlásila sama. Chodila som na náboženstvo, neskôr som šla na prvé sväté prijímanie, sem-tam do kostola. Bolo to pre mňa prirodzené, jednoducho som pokrstená, tak mojou „detskou" povinnosťou je pokračovať v tejto tradícii. Darmo, dieťa nepotrebuje nejaké špeciálne a vznešené dôvody. Asi také dieťa som bola.

No prišlo „búrlivejšie" obdobie. Dodnes nechápem, ako ma Boh uchránil od záležitostí ako alkohol, cigarety či drogy, no som Mu za to veľmi vďačná. Moja „búrlivosť" sa však prejavila v inej oblasti, o čosi citlivejšej – vzťahy. Keď som mala 13, zažila som svoju „prvú lásku". No nebolo to také nevinné, ako by sa na 13-ročných patrilo. Aj tu treba povedať, že Boh ma neustále chránil od najhoršieho, aj keď som to vtedy tak nebrala. Asi po pol roku (áno, nikdy som nebola z tých, čo by boli na jednodňové vzťahy=) prišlo trpké rozčarovanie. Rozchod bol o toľko bolestivejší, o čo dôvernejší ten vzťah bol. Ak si zažil niečo podobné, vieš si to predstaviť. Asi o pár mesiacov neskôr prišiel druhý vzťah. Ten som však už chcela zobrať do vlastných rúk, aspoň pokiaľ ide o hranice. Súbežne s ním sa ale začala odvíjať aj moja cesta za Bohom... alebo skôr Jeho cesta za mnou. Začala som chodiť na stretnutia pre birmovancov. Tu sa zase začal prejavovať môj zmysel pre povinnosťJ. Birmovka bola ako ďalšia „kartička" do zbierky kresťana. Jednoducho som ju musela mať! To som však netušila, že práve ona mi zmení celý život. Na birmovaneckých stretnutiach to bolo ako v inom svete. Ľudia, čo sa nám venovali, boli ako z inej planéty. Nevedela som ich nikam zaradiť. Boli mladí, ale nerobili veci, ako väčšina mladých v mojom okolí. Ich revírom bol kostol, ale o Bohu hovorili aj mimo neho. Nešlo mi to do hlavy. Niečo mi tu prestalo sedieť. Môj začínajúci vzťah mi prestal dávať takú istotu. Bolo to poriadne zvláštne! Prvýkrát v živote som počula o Bohu, ktorý je osobný, ktorý sa stará o to, čo prežívam, a chce to prežívať so mnou. To bolo ono! To bol ten chýbajúci kúsok skladačky s názvom „zmysel života". Ale počkať! Nemôže to byť predsa také jednoduché... veď čo bude s mojou minulosťou? Vtedy som pocítila asi ten najväčší balvan, aký môže na človeka doľahnúť. Balvan vlastných hriechov, špiny a nehodnosti. Veľký, krásny, čistý Boh predsa nemôže chcieť byť s niekým ako ja. Cítila som sa vtedy ako hriešnica, ktorá si zaslúži, aby ju ukameňovali. Nevidela som žiadnu šancu. Jediné, čo som vtedy vedela, bolo, že ak to teraz nechám tak, už nikdy môj život nebude mať väčší zmysel, ako by mohol mať s Bohom. Toto jediné mi ešte bránilo v tom, aby som sa z toho zložila. Zlom prišiel na birmovaneckej chate, konkrétne na spovedi. Boh spravil takú zvláštnu vec, že ten balvan obrátil úplne proti mne. Problém nebol totiž v Ňom. On mi stále len opakoval, že mi všetko odpúšťa a že na všetko už dávno zabudol. Problém bol vo mne. To ja som bola tá, ktorá si nevedela odpustiť. Fúha! Tak toto by mi ani nenapadlo! Bola som taká zahrabaná vo vlastnej vine, že som nebola schopná prijať odpustenie, ktoré mi ponúkal Boh. On bol Ten prvý, kto spravil krok. Už bolo len na mne, čo s tým spravím. Hej, dôležité bolo odpustiť aj samej sebe. A to bolo pre mňa asi to najťažšie. ALE! Boh si poradil aj s týmto. Vysvetlil mi, že nemá zmysel sa tým celý život zaoberať a že ja nie som väčšia ako On, aby som sa mohla prísnejšie súdiť. A to mi naozaj prinieslo do života nový rozmer, novú slobodu, novú Lásku. Hoci to vyzerá ako šťastný koniec príbehu, TOTO BOL LEN ZAČIATOK! Môj druhý vzťah skončil asi po roku a hoci to tiež dosť bolelo, už som na to nebola sama. Mala som Niekoho, kto sa o moje srdce dobre postaral. Začalo sa DOBRODRUŽSTVO! Po birmovke sme sa niektorí ešte stále chceli stretávať s našimi vedúcimi a tak sa začalo budovať spoločenstvo – moja druhá rodina. Je to zvláštne a nepochopiteľné, akú plnosť dáva do života Boh. Za tých 5 a pol roka mám pocit, že som toho prežila viac ako za dva ľudské životy. Boh ma uzdravil z mnohých zranení, dal mi skutočnú radosť, opravdivé vzťahy s ľuďmi, krásneho romanticko-dobrodružného chlapca, ktorý stráži moje srdce, službu, ktorá ma veľmi napĺňa a mnoho ďalších vecí, ktoré sa ani nedajú vystihnúť slovami. Na záver tohto príbehu Ti chcem len povedať, že sa to oplatí s Bohom skúsiť. Povedať Mu svoje „áno" je tá najlepšia vec, akú som mohla v živote spraviť. Možno je Tvoj príbeh podobný, možno úplne iný, ale jedno je isté – On nepozná slová ako „stratený prípad".

Katka Dvorská

(tím Godzone)