Okolo koho sa točí naša modlitba – okolo Boha, či okolo nás? Preverujeme to spolu trojakým metrom: priložili sme už dva a zistili sme, že v centre našej modlitby má byť Kristus a má to byť modlitba vedená Svätým Duchom. Kam nás taká modlitba zavedie? K Otcovi.

Predchádzajúce časti: Modlitba- škola experimentovania. a Uprostred je Kristus a Vedená Svätým Duchom

Ak chválime Krista v moci Svätého Ducha, naše srdcia sú vedené k tomu, aby odpovedali Otcovi. Odpoveďou nie je len slovo, ale skutok – aktivita – krok vpred:  ako u milosrdného otca a jeho márnotratného syna, ktorý „vstal a šiel k svojmu otcovi.“ (Lk 15,20a). Toto je naša časť: vstať a ísť k Otcovi. A toto je odpoveďou Otca: „Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ (Lk 15, 20b)

Prečo by sme sa mali pohnúť z miesta, na ktorom práve sme? Čo také nás u Otca čaká?

Istota. Že som jeho dcérou či synom, napriek tomu, ako sa práve cítime. Istota, že sme milovaní a chcení a pre tieto dve veci nemusíme nič urobiť. Ani keď sme v tej najhoršej šlamastike a cítime sa „pod psa“, nie sme menej jeho deťmi. Toto je IDENTITA, ktorú máme: SME, lebo SME BOHOM CHCENÍ A MILOVANÍ, dedičia kráľovstva, ktorých Otec pozná nielen po mene. Identitu máme od Otca, nie sami od seba.

INTIMITA s Otcom. Boh je Stvoriteľ a Udržiavateľ vesmíru, Kráľ kráľov a Pán pánov. No pre nás je to jednoducho Otec, Ocko, Ocinko, Tato. Jednoducho Otec. Sv. Irenej hovorieval: „Otec má dve ruky: jednou je Syn a druhou je Duch Svätý.“ Sú to ruky, ktoré vystiera a ktorými nás Otec hľadá v tme – ako keď bez svetla chcete niečo pred sebou chytiť, nahmatať. V tme sme zväčša my, nie Boh. Keď nás nájde, objíme nás a nepustí, kým sa mu znova sami nevyšmykneme. Syn a Duch nás vedú k Otcovmu srdcu, ktoré horí láskou s ktorou sa s nami chce podeliť. Sme súčasťou Jeho najkrajších plánov a túžob, sme vtiahnutí do jeho príbehu. Dôvodom je len to, že on to tak chce. Ničím sme si to nemohli zaslúžiť. Ako dobre! Sme pozvaní iba odpovedať. Ale ako?

Prizrime sa Ježišovi. Čo robil, keď on sám „zaplesal v Duchu Svätom“? ZVELEBOVAL OTCA: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť."(Lk 10,21)

Darujme Otcovi svoju dôveru. Toto je naša odpoveď: že sme prišli znova domov a dôverujeme Otcovi, že sa o nás postará vo všetkom a vždy. A že ak nám aj niečo nevyjde, jeho láska k nám sa nemení a práve preto nebudeme hľadať ďalšie dôvody ujsť z domu. Ale radšej dôvody ostať pri Otcovi aj s našou biedou.

Úloha na tento mesiac: Skúste si nájsť chvíľku a prečítajte si Žalm 13. Aj keď sa možno cítite ako ten, kto napísal prvé dve slohy, neostaňte pri tom a upriamte svoju pozornosť na poslednú, tretiu slohu.

Strelná modlitba na tento mesiac: „Otče, vôbec ti nerozumiem, ale dôverujem ti!“

článok uverejnený v časopise Misionár 05/2015

ilustračný obrázok: ospravedlňujem sa, no neviem vypátrať autora. Foto sa nachádza v mojom archíve.