Nikdy som sa nezaujímala o cyklistiku. Toto leto som pozerala s našimi Tour de France. Predpokladala som, že to funguje rovnako ako pri atletických súťažiach. Všetci odštartujú a kto je prvý v cieli, vyhráva. Len pár postrehov a niekoľko mojich (teraz už viem, že dosť nemúdrych) otázok, rozšírilo môj obzor.

Najväčším šokom pre mňa bolo zistenie, že každý súťažiaci tím má svojho lídra. Akože - jasné, že sú v súťaži nejakí favoriti. Ale až tak? Napríklad som netušila, že niekto v tíme môže mať za úlohu byť vždy blízko lídra a ak sa lídrovi pokazí jeho bicykel, má mu dať svoj. Nie riešiť, naťahovať čas, hľadať dôvody, že „toto je moja životná šanca“ a nechať lídra v štichu a pokračovať si ďalej v preteku. Jednoducho má zísť zo svojho bicykla a dať ho lídrovi, aby líder pretek vyhral. Pre celý tím. Príde mi to také... Neskutočné!

Prečo? Lebo ma to konfrontuje so životom, kde to tak nefunguje. Pre nejedného človeka som bola len strážca jeho/jej náhradného bicykla. Niekto do počtu, kto zachráni situáciu, keď je zle. Niekto, kto vlastne vôbec nie je dôležitý, nemôže povedať NIE, lebo si tým pokazí vzťahy a napokon sa zabudne, že vôbec existuje. V živote nebojujeme v jednom tíme, ale každý sám za seba.

Konfrontuje ma to však s Božím plánom pre môj život. Boh mi nedal úlohu náhradníka. Šachovej figúrky, ktorú môže obetovať, aby vyhral celú partiu. Pre Boha je každý z nás líder. Favorit. Obľúbenec. Ten, na koho stavil všetko, čo mal. Až po poslednú kvapku Synovej krvi. Kúpil si ťa do svojho tímu a nepredá ťa. Pretože ťa VY-kúpil.

Čo to však môže stáť mňa? Risk, že mi Boh dá úlohu ochotne stáť pri druhých. Nešomrať a podať iným svoj bicykel, ak to Boh povie.

ilustračný obrázok: Tour de France