Kto ma trošku viac pozná, vie, že šport nie je niečo, čo by som vyhľadávala. Nerozumiem pravidlám skoro ničoho (už ani tej hádzanej, ktorú som asi mesiac hrala, keď som bola piatačka na ZŠ). Akurát sa viem dosť dobre tešiť, keď vyhrávame.

Včerajší česko-slovenský hokej som si však nenechala ujsť. A mám z toho zážitok!

"My chceme góóóól! My chceme góóóól! "

To bolo aké super, keď som si uvedomila, že to kričia všetci. Česi i Slováci. (Nehovoriac o radosti, že sme ich nielen chceli, ale aj videli, viac.)

Kto už čítal nejaký môj blog vie, že ja to tu nenechám len tak...

Posuňme sa ďalej. Hlbšie.

Dnešné evanjelium hovorí aj toto: "Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta." (Jn 17, 13-16)

"My chceme góóóól," kričí svet i Boh. Fandia rovnakými slovami. Svet, pretože ťa znenávidel, Boh, pretože ťa miluje.

Tak čo, ako budeš hrať? Koho budeš počúvať?

+ jeden starší: Hokejovo-mariánsky blog

obrázoky z pravda.sk a hokej.cas.sk