T. Ivančič
Vnútorné oslobodenie a uzdravenie – východisko šťastného života
-
časť
ÚVOD DO TÉMY
Pozerať sa na Ježiša
V mladších rokoch, keď som bol unavený, robil som dlhé prechádzky. Ale pritom si oddýchlo iba moje telo, nie moja duša. Neskôr som to robil inak. Nespal som tak dlho a nechodil na prechádzky, ale som sa pozeral na Ježiša. Jednoducho jemu do očí. On sa na mňa usmieval a ja som sa usmieval na Neho. A potom som zrazu videl, že sme priatelia. Ako som tak jednoducho bol iba pri Ježišovi, cítil som, že som si najlepšie oddýchol. Preto skúsme to teraz aspoň na minútku tak, že sa budeme pozerať na Ježiša. Pozerať sa na Ježiša je veľmi dôležitá modlitba. Je to modlitba, ktorá najviac prináša uzdravovanie. Ak hľadíš na Ježiša, Boh prichádza k tebe. On ťa robí zdravým, On ťa robí bohatým.
Nazerať a hovoriť zo srdca
Aj sa budeš modliť, najprv musíš nazerať na Boha, pretože modlitba je vždy rozhovor s Bohom. Ak chcem s ním hovoriť, musím naňho pozerať. Ako môžem naňho nazerať? Veď ja som človek a On je Boh. Ja som telo, On je duch. Je dôležité vedieť: ja mám telo, ale mám aj ducha. A medzi ním a telom je psyché – moja duša. Svojím telom môžem všetko materiálne ohmatávať a poznávať. Dušou môžem poznávať rastliny, ľudí a všetko na svete. Ale duchom môžem nazerať na Boha. Boh je duch, ale aj ja som pri svojom vzniku dostal ducha. Pri krste som dostal aj Ducha Svätého, teda mám telefón k Bohu. Môžem ho zavolať a s ním hovoriť. Je to také jednoduché... Modliť sa neznamená recitovať modlitbu. Modliť sa vždy znamená najprv nazerať a potom hovoriť zo srdca.
Dal som Bohu 15 minút
Stal som sa kňazom a profesorom na bohosloveckej fakulte, a ešte som dobre nepoznal modlitbu. Po ôsmich rokoch kňazstva a profesúry som sa prestal modliť, pretože sa mi zdalo, že sa mi neoplatím modliť. Načo by som len tak recitoval nejaké modlitby? Jedného večera som si sadol a povedal som Bohu: „Bože, ak si láskavý Otec, teraz chcem s tebou hovoriť.“ Mal som už tridsaťosem rokov, a dovtedy som sa ešte nikdy poriadne nemodlil. Nikoho som neobrátil. Bol som duchovným radcom študentov. Nikto zo študentov sa nestal lepším cez moju katechézu – to bolo pre mňa hlboké sklamanie. Povedal som si: „Už nechcem byť ďalej kňazom, pretože moja služba nikomu nič neprináša.“ Toho večera som povedal: „Bože, dávam ti pätnásť minút času. Ak jestvuješ, budem na teba iba nazerať a počúvať ťa. Pre mňa je to veľmi dôležité, aby som počul tvoj hlas. Ak za týchto pätnásť minút nič z teba neprežijem, už nechcem byť ďalej kňazom.“ Dal som teda Bohu pätnásť minút. Bol som celkom ticho. Po štvrťhodine bol som iným človekom. Po týchto pätnástich minútach bol som šťastný, že som kňazom. Zrazu som objavil: boh existuje, miluje ma a ja som sa s ním stretol. Hovorím si: „Človeče ,veď Boh je tu, predo mnou! Môžem s ním hovoriť, môžem sa dotknúť jeho pliec, môžem ho objať, môžem pred ním plakať a môžem sa pred ním smiať!“ najdôležitejšie bolo, že som bol premenený.
Priestor, v ktorom zasahuje Boh
Vtedy som pochopil, čo jeden nemecký teológ, ktorý sa medzitým stal biskupom,
Walter Kasper raz povedal: „Modlitba je priestor, do ktorého Boh môže prísť, aby ti pomohol.“ To znamená: ak sa modlím, prichádza Boh ku mne a zasahuje. Od tej modlitby toho večera Boh veľakrát zasiahol do môjho života i života iných.
Od roku 1979 robím takéto semináre. Predtým v bývalej Juhoslávii, potom v Amerike, v Rakúsku, v Nemecku, Švajčiarsku, Belgicku, Československu, atď. Objavil som, že až keď som sa začal správne modliť, stal som sa schopným meniť druhých. Odvtedy cez takéto semináre prišlo vyše stotisíc ľudí k podobným skúsenostiam s modlitbou a s Bohom. Moji študenti boli zrazu iní, noví, lepší. Prestali nadávať, prestali byť nevychovaní, kradnúť, prestali byť zlými ľuďmi.
Uzdravenie ducha je najdôležitejšie.
Chceme hovoriť o modlitbe uzdravovania a oslobodzovania. Ide o veľmi dôležitú vec v Cirkvi. Lebo uzdravovať ľudí znamená evanjelizovať. Avšak nejde o uzdravenie tela, to robí medicína. Ani nejde o uzdravenie psyché, duše, lebo to robí psychiatria. Ide o uzdravovanie ducha, a to dokáže iba Cirkev.
Charizmatická obnova sa dostala do slepej uličky. Dala ľuďom duchovné skúsenosti a duchovné dary. Začala s uzdravovaním ľudí. Mysleli sme si, že uzdravovanie tela je veľmi dôležité. Aj pri mne sa stali stovky takýchto náhlych uzdravení. Avšak toto vôbec nie je dôležité. Cez uzdravovanie tela sa nikto nestal lepším. Ak jedného lotra uzdravím telesne, môže sa stať ešte horším lotrom. Ľudia, keď prichádzajú z nemocníc, ešte sa nestávajú lepšími ľuďmi. Aj duševne chorí ľudia, ak prichádzajú z psychiatrie, ešte sa nestávajú lepšími ľuďmi.
Pýtam sa preto: kde bude uzdravený duch? Kam mám ísť, keď sa chcem stať ľudskejším, keď sa chcem stať viac človekom? Ak môj priateľ je zlým človekom, kde môže byť uzdravený a stať sa lepším človekom? Ak je niekto narkoman, ako môže s tým prestať? Ak je niekto alkoholik, ako sa môže toho zbaviť? Ak niekto rozvracia svoje manželstvo, ako môže prestať, ako môže svojho manželského partnera znovu začať milovať?
Ako si počínal Ježiš
Pozrite sa, je to zaujímavé: Máme kliniky pre telo: máme kliniky pre psyché, dušu, a žiadnu pre ducha. Ale v Novom Zákone stojí úplne jasne, že ide predovšetkým o nastolenie Božieho kráľovstva v ľudských srdciach, teda o uzdravenie ducha. Prečítajte si stať Evanjelia (Lk 9,k 1-11):
Zvolal Dvanástich a dal im silu i moc nad všetkými zlými duchmi a liečiť neduhy. Potom ich poslal hlásať Božie kráľovstvo a uzdravovať chorých. A povedal im: "Na cestu si neberte nič: ani palicu ani kapsu ani chlieb ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte. Keď vojdete do niektorého domu, ostaňte tam a odtiaľ vychádzajte. Ale keby vás niekde neprijali, odíďte z toho mesta a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim." Oni šli, chodili po dedinách, všade hlásali evanjelium a uzdravovali. Tetrarcha Herodes počul o všetkom, čo sa dialo, a bol v rozpakoch, lebo niektorí hovorili: "Ján vstal z mŕtvych," iní: "Zjavil sa Eliáš," zasa iní: "Vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov." A Herodes vravel: "Jána som dal ja sťať. Kto teda je ten, čo o ňom počúvam také veci?" A chcel ho vidieť Keď sa apoštoli vrátili, porozprávali mu všetko, čo robili. On ich vzal so sebou a len s nimi odišiel do mesta, ktoré sa volá Betsaida. Keď to zástupy zvedeli, išli za ním. On ich prijal, hovoril im o Božom kráľovstve a uzdravoval tých, čo to potrebovali.
V týchto jedenástich veršoch sa hovorí trikrát o uzdravovaní chorých, a to vždy v súvislosti s poslaním hlásať Božie kráľovstvo, Evanjelium. Ale my sme to zle pochopili. Mysleli sme si, že Ježiš prišiel, aby nás telesne uzdravoval. Bolo by to veľmi naivné. Ježiš vôbec nebol naivný. Mnohým, ktorých zo súcitu aj telesne uzdravil, povedal: „Prosím ťa, nehovor o tom nikomu.“ Lebo to nie je dôležité. To nikoho neobráti a nespasí. Ale ak z niekoho vyhnal démonov, vtedy povedal: „Choď k svojim a povedz im, čo dobrého pre teba Boh vykonal.“ Keď Ježiš odpúšťa hriechy, keď ľudí robí inými, novými, keď vyháňa diablov, vtedy uzdravuje človeka. Tým, že ťa spája s tvojím Nebeským Otcom, uzdravil ťa, spasil a urobil šťastným.
Uzdravenie ducha – základ zdravia celého človeka
V týchto dňoch budem hovoriť o uzdravení a o oslobodení. Vždy tu pôjde o človeka, nie iba o telo. Keď sa uzdravíš, keď sa staneš novým človekom, môže sa stať, že aj tvoja telesná choroba bude uzdravená. Americkí lekári hovoria, že rakovina vzniká zo zlého svedomia. Hovoria, že až 70 % rakoviny vzniká z hriechu, teda z konfliktu svedomia a následne zo zlého duševnocitového stavu človeka. Už so to viackrát pozoroval.
Pri príležitosti jedného seminára bol u mňa jeden umelec. Keď v modlite za uzdravenie on sám dokázal odpustiť, v tom okamihu bol uzdravený z rakoviny. Prežil som ešte zopár podobných prípadov. Najviac chorôb vzniká preto, že človek nedokáže odpustiť, alebo preto, že nevyzná svoj hriech. Alebo tiež preto, že sa nedokáže od všetkého oslobodiť vo svojom srdci, či preto, že nedokáže prijať realitu svojho života – svoj kríž.
Skrze Pána Ježiša premenený a uzdravený
Chcel som teda iba načrtnúť, o čom budeme v týchto dňoch veľa hovoriť. Nebudeme ani veľa hovoriť, ale skôr konať. Tu ide o hlásanie, nie o teologizovanie. Teológia vysvetľuje dary Ducha Svätého, avšak hlásanie ti ich dáva. Tu teda ide o to operatívne v Cirkvi. Nechceme vedieť, ako sa chlieb vyrába, ale ho jesť. Ani nechceme skúmať, aké prvky obsahuje, ale ho vychutnávať. Je smutné byť v kostole a pozerať sa pri omši na veriacich, ako je im dlho a nudia sa. Nevedia, čo majú robiť. Oni musia prísť do kostola, a to je strašné. Ak musíš prísť do kostola, radšej nepríď, ale keď smieš prísť, príď. Lebo prísť na omšu znamená byť premenený. V omši sa totiž chlieb stáva telom Kristovým, nastáva premena. Tak aj ty, ak svoju chorobu prinesieš k oltáru, budeš uzdravený. Získaš spásu „skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý za nás zomrel, aby sme žili spolu s ním.“ (1Sol 5, 9-10) Prežil som, že ľudia, ktorí zdedili nejakú chorobu od predkov, priniesli ju na omši k oltáru. Za zosnulého predka slávili omšu a po nej boli uzdravení. Najprv na duchu, potom na duši, ale aj na tele.