Momentálne vo svete rezonuje otázka umelého prerušenia tehotenstva. Tí „modernejší“ hovoria o práve ženy. Veľa sa na túto tému už povedalo, napísalo a odvysielalo vo všetkých médiách. 

   Hoci je toho už veľa, rozhodla som sa pridať tiež svoje svedectvo.

   Čakala som druhé dieťa. Bolo obdobie tvrdého socializmu. Hoci to nebola veľmi slobodná doba, interrupcia nebola zákonom povolená. (ženy si však často našli spôsob, ako zákon obísť)

   Staršia dcérka mala dva roky a chodila do jasličiek. Bola som na začiatku tretieho mesiaca tehotenstva, keď raz večer pri kúpaní som zistila, že celé telíčko dcérky je posiate červenými vyrážkami. Vedela som, čo to je – ružienka. Toto ochorenie som prekonala v pätnástych rokoch, ale človek nikdy nevie. V prvých troch mesiacoch tehotenstva to môže vážne poškodiť nenarodené dieťatko.

    O týždeň som išla do poradne – gynekológovi, termíny som svedomito dodržiavala, nebola som už najmladšia a nechcela som nič zanedbať.

    Lekár bol starší pán, ktorý si pamätal ešte povojnové roky. Mal veľmi úctivé správanie, bol láskavý a vo svojom odbore fundovaný. Povedala som, čo sa deje, že dcérka má ružienku, ale ja som ju už prekonala. Napriek tomu však lekár navrhol urobiť krvné testy, aby sa zistilo, či neprišlo k poškodeniu plodu. Odobrali mi krv a o desať dní som mala prísť po výsledky.

   Stalo sa však niečo, čo nikto nečakal. Krvná vzorka sa stratila a tak mi znovu odobrali krv a poslali na rozbor do Bratislavy. Už som bola na začiatku štvrtého mesiaca tehotenstva a výsledky mali byť o tri týždne.

   Napriek obavám, ktoré som videla v očiach lekára, ja som bola pokojná. Hoci som nemala vtedy nikoho, kto by mi bol oporou, okrem manžela, ktorý mal však väčší strach a tak som skôr ja utešovala jeho, bola som presvedčená, že všetko bude v poriadku.

   Vďaka tomu, že som mala veľmi dobré duchovné vedenie v rokoch dospievania. Chodila som na tajné duchovné cvičenia, mala som úžasnú „tetu“ sestričku Alešku, verila som, že je všetko v božích rukách a Bohu nič nie je nemožné.

   Konečne prišli výsledky z krvnej vzorky. Boli pozitívne. Lekár mi povedal, že sa mi narodí postihnuté dieťa, môže mať telesný i psychický postih.  Ešte však bola jedna testovacia metóda – odber plodovej vody. Vtedy sa tento odber robil iba so súhlasom na interrupciu, ak bude výsledok pozitívny. Upozornil ma tiež, že po zákroku môžu nastať komplikácie a nastane spontánny potrat.  Ja som rázne odmietla a lekár sa ma nesnažil ani presviedčať. Rešpektoval môj názor. Tak mi oznámil, že vzhľadom k tomu, že tehotenstvo už pokročilo, odber plodovej vody som odmietla, v tomto štádiu sa už interrupcia nerobí a tak sa mám pripraviť na narodenie postihnutého dieťaťa. V tom čase sa ešte nerobilo sonovyšetrenie a tak sa nedalo zistiť nielen postihnutie, ale ani pohlavie dieťatka.

   Tak som mu povedala: „ Pán doktor, ja verím, že sa mi narodí zdravý syn.“ Lekár bol prekvapený a povedal, že obdivuje môj optimizmus a želá mi, aby moja viera nebola sklamaná.

   Tak prešli posledné mesiace tehotenstva. Chodila som pravidelne na kontroly, dieťatko rástlo a keď prišiel čas pôrodu, narodil sa skutočne zdravý štvorkilový chlapec.

   Neboli to ľahké dni, týždne a mesiace. Človek zažíva aj okamihy strachu a obáv. Len viera dokáže podržať v ťažkostiach, tak ako hovorí sv. Pavol, keď som slabý, vtedy som silný.

   Možno niekto povie, to sa stáva, lekári sa môžu mýliť. Ja hovorím, že kto má oči, vidí zázraky všade okolo seba. Veď zázrakom je každý narodený život.