Aj keď z veľkej časti biblického posolstva cítime útechu, nie vždy Biblia prináša potešujúce správy.

Aj keď z veľkej časti biblického posolstva cítime útechu, nie vždy Biblia prináša potešujúce správy. Často varuje a ohlasuje nebezpečenstvo. Počas tohto kajúceho obdobia je pre nás dobré všimnúť si aj túto temnú stránku biblického posolstva.

Keď čítame správu o Znečistení Pánovho chrámu, všimneme si prorokom milú tému: ľudia zblúdili z Božích ciest, čím znečistili to, čo Boh chcel, aby bolo pravdivé a bezúhonné. Boh teda posiela proroka po prorokovi, aby priviedli jeho ľud späť, ale oni ignorujú, posmievajú sa a odmietajú. Potom Boží súd padne na neverný národ.

Čo je nástrojom Božej spravodlivosti? Boli to aj Chaldejci, jeden z pohanských národov. Prišli a zničili Jeruzalem, spálili chrám, odniesli jeho najposvätnejšie predmety a odviedli ľudí do zajatia.

Čo to bolo? Hlúpa a zlá náhoda? Alebo len kompromis geopolitických síl? Nie! Biblia trvá na tom, že to má byť chápané ako Božia činnosť, konkrétne povedané ako Boží súd a trest. Ako je to v rozpore s typicky moderným osvietenským názorom, podľa ktorého náboženstvo je súkromnou záležitosťou, obmedzenou iba na srdce a myseľ jednotlivca! Pre biblických autorov je Boh Pánom dejín a času, a preto Pánom národov a Pánom prírody. Jeho konanie a opatrenia musia byť rozpoznané vo všetkých prípadoch.

Ak chcete príklad smelého teologického výkladu politických udalostí, pozrite sa na Karla Bartha, považovaného za jedného z najväčších protestantských teológov XX. storočia. Na začiatku prvej svetovej vojny bol Barth vidieckym pastorom vo Švajčiarsku, v ktorom sa rozvíjala istá liberálna teológia, moderná na konci minulého storočia. Táto teológia zdieľala všeobecný názor, že vzostupom prírodných vied, rozvojom technológií a s politickým a kultúrnym oslobodením budú môcť ľudské bytosti budovať Božie kráľovstvo na zemi.

Z pokoja jeho fary vo Švajčiarsku Barth sledoval hrôzy prvej svetovej vojny, zabíjanie stoviek tisícov ľudí, devastáciu národov, zrútenie európskeho sociálneho poriadku. A potom mu svitlo: to, čo viedlo k tejto katastrofe, bola nafúknutá sebaúcta a arogancia liberalizmu XIX. storočia.

Barth videl európske mocnosti ako potomkov staviteľov babylonskej veže, ktorí sa pokúšali dostať k Bohu zo svojich vlastných podmienok a ich vlastným spôsobom. Za radosťou liberálneho obdobia rozpoznal skrytú aroganciu, imperializmus a kolonializmus. A pokrok vedy sa udial vďaka znásilneniu životného prostredia a ekonomické pohodlie niektorých umožnilo zotročenie ostatných.

Záverom: zlé osobné návyky majú zlé následky. A rovnako aj zlé národné návyky majú zlé následky.