Začneme na začiatku, a to vojdením do záhrady. Jedna z prvých vecí, ktoré si môžeme všimnúť je, že Boh vysadil záhradu v Edene a tam umiestnil prvých ľudí. To nám hovorí, že Božím zámerom pre nás je záhrada, miesto potešenia, farieb, vitality, aktívneho využitia našich síl. Chce, aby sme mali život, a život naplno.

Ako ten život prišiel k nám? Prostredníctvom prijatia milosti od Boha a ochotou umožniť, aby sa táto milosť cez nás dostávala aj ostatným – to je stav, ktorý existoval na počiatku stvorenia.

Boh prakticky dáva prvým ľuďom, Adamovi a Eve, voľnosť v záhrade. Cirkevní otcovia vidia túto slobodu ako vyjadrenie Božej túžby, aby sme sa starali o krajinu a naše sily využili v čo najväčšej možnej miere pri rozvoji zručnosti ako vedcovia, politici, básnici, milujúci a priatelia.

Ale zostáva strom, z ktorého by sme nemali jesť: len o ovocí stromu uprostred záhrady Boh povedal: „Nejedzte z neho a ani sa ho nedotýkajte, aby ste nezomreli.“ Prečo tento symbolický strom stojí v samom strede záhrady? Preto, lebo predstavuje kritérium dobra a zla, cez ktoré sám Boh má nad všetkým kontrolu. Jedná sa o bežnú, štandardnú normu, podľa ktorej treba odlišovať dobrý život od tragického.

Žena videla, že strom je chutný na jedenie, a vábivý pre získanie múdrosti. Keď si vzala z tohto ovocia, keď muž a žena sa stali prameňom náboženstva, keď sa oni sami – a v širšom zmysle my všetci – a naša vlastná vôľa stali kritériom dobra a zla, prúd milosti sa prerušil.

Tak to chodí v poriadku hriechu. Naša autonómia a nezávislosť na Bohu vyzerá vábivo, ale v skutočnosti to vedie k hlbokej zraniteľnosti – Adam a Eva si uvedomili, že sú nahí. Nakoniec to viedlo k vylúčeniu zo záhrady a vstupu do púšte pomýlenej sebaúcty a strachu.