katechéza pápeža Františka

«Abram povedal: "Veď si mi nedal potomstvo a môj domorodý sluha bude mojím dedičoml" Ale Pán mu povedal: "On nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vyjde z tvojho lona." Vyviedol ho von a povedal mu: "Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš!"
A uistil ho: "Také bude tvoje potomstvo!" Abram uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť» (Gn 15,3-6). Svätý Pavol nám v Liste Rimanom pripomína veľkú postavu Abraháma, aby nám naznačil cestu viery a nádeje. ° ňom apoštol píše: «On proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov, podľa slova: "Také bude tvoje potomstvo"». "On proti nádeji v nádeji uveril" - toto je tvrdé, či nie? Je to silné: nieto nádeje, no ja dúfam. A tak aj náš otec Abrahám.

Svätý Pavol sa odvoláva na vieru, s ktorou Abrahám uveril slovu Boha, ktorý mu sľuboval syna. Bolo to skutočne dôverovanie dúfajúc "proti všetkej nádeji". Až natoľko bolo nepravdepodobné to, čo mu Pán oznamoval, lebo bol pokročilého veku - mal takmer sto rokov - a jeho manželka bola neplodná. Nepodarilo sa jej otehotnieť ... Avšak Boh tak povedal a on uveril.

Dôverujúc v tento prísľub sa Abrahám vydáva na cestu, prijíma to, že zanecháva svoju zem a stáva sa cudzincom, dúfajúc v to, čo bolo "nemožné", v syna, ktorého mu Boh mal darovať aj napriek tomu, že Sárino lono bolo už akoby neživé. Abrahám verí, jeho viera sa otvára zdanlivo nerozumnej nádeji; tá je schopnosťou prekročiť ponad ľudské uvažovanie, ponad múdrosť a rozvážnosť sveta, ponad to, čo je normálne považované za zdravý rozum, aby uveril v nemožné. Nádej otvára nové obzory, uschopňuje snívať o tom, čo nie je ani len predstaviteľné. Nádej dáva vstúpiť do tmy neistej budúcnosti, aby sme kráčali vo svetle. Čnosť nádeje je krásna; dodáva veľa sily pre kráčanie životom. Je to však ťažká cesta. A tak aj na Abraháma príde chvíľa krízy z bezútešnosti. on dôveroval, zanechal svoj dom, svoju zem, svojich priateľov, všetko. Odcestoval, prišiel do krajiny, ktorú mu naznačil Boh, a čas pokročil. V tej dobe cestovanie nebolo ako dnes, s lietadlami - za dvanásť či pätnásť hodín sa to dá zvládnuť; vtedy bolo na cestovanie treba mesiace či roky! Čas ubieha, avšak syn neprichádza, Sárino lono zostáva uzavreté vo svojej neplodnosti.

A Abrahám, nehovorím, že by strácal trpezlivosť, no žaluje sa Pánovi. A toto sa učíme od otca Abraháma: vyžalovať sa Pánovi je formou modlitby. Niekedy, keď spovedám, počujem: "Žaloval som sa Pánovi ... " a [ja odpovedám]: "Ale nie! Vyžaluj sa, on je otcom!" A toto je jeden zo spôsobov ako sa modliť: vyžaluj sa Pánovi, je to dobré.

(Abram) sa žaluje Pánovi a hovorí takto: "Pane, Bože, ( ... ) veď ja odídem bezdetný a dedičom môjho domu bude damašský  Eliezer". Eliezer bol ten, čo mu spravoval všetok majetok. A Abram pokračoval: "Veď si mi nedal potomstvo a môj domorodý sluha bude mojím dedičom!"

Ale Pán mu povedal: "On nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vyjde z tvojho lona." Vyviedol ho von a povedal mu: .Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš!"
A uistil ho: "Také bude tvoje potomstvo!" A Abram opäť uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť. Scéna sa odohráva v noci, vonku je tma, no aj v Abrahámovom srdci je tma sklamania, malomyseľnosti, ťažkosti aj naďalej dúfať v niečo nemožné. Patriarcha je už v príliš pokročilom veku, zdá sa, že už viac nie je čas na syna a že to bude sluha, kto ho nahradí a zdedí všetko. Abrahám sa obracia na Pána, no Boh, aj keď je tam prítomný a hovorí s ním, je akoby sa už bol vzdialil, akoby nedodržal svoje slovo. Abrahám sa cíti osamelo, je starý a unavený, smrť dáva o sebe vedieť. Ako naďalej dôverovať?

A predsa, už toto jeho žalovanie sa je formou viery, je modlitbou. Napriek všetkému, Abrahám aj naďalej verí v Boha a dúfa, že niečo by sa ešte mohlo stať. Prečo by ináč kládol otázky Pánovi, sťažoval sa mu, odvolával sa na jeho prísľuby? Viera nie je Jen mlčaním, ktoré všetko prijíma bez namietania, nádej nie je istotou, ktorá ťa stavia do bezpečia pred pochybnosťami a zmätkom. Ale mnohokrát je nádej tmou; avšak nádej je tam a poháňa ťa vpred. Viera je tiež zápasením s Bohom, ukazovaním mu našej trpkosti bez nábožných'' pretvárok. .Hnevám sa na Boha a povedal som mu toto, toto a toto ... " Veď on je otcom, on ti porozumel: choď v pokoji! Majme túto odvahu! A toto je nádej. Nádejou je tiež nemať strach vidieť skutočnosť takú, aká je a akceptovať jej protirečenia.
Abrahám sa teda vo viere obracia na Boha, aby mu pomohol aj naďalej dúfať. Je to zaujímavé, nežiada o syna. Prosí: "Pomôž mi aj naďalej dúfať" -to je modlitba o nádej. A Pán odpovedá trvajúc na svojom nepravdepodobnom prísľube: dedičom nebude sluha, ale ozajstný syn, narodený z Abraháma, ním splodený. Zo strany Boha sa nič nezmenilo.
On aj naďalej nástojí na tom, čo už povedal a nedáva Abrahámovi nejaké barličky, aby sa cítil istejšie. Jeho jedinou istotou je dôverovať Pánovom slovu a naďalej dúfať.

A tým znamením, ktoré Boh dáva Abrahámovi, je požiadavka aj naďalej veriť a dúfať: «Pozri na nebo a spočítaj hviezdy [ ... ] Také bude tvoje potomstvo!». Je to opäť jeden prísľub, je to opäť niečo, čo treba očakávať od budúcnosti. Boh vyvádza Abraháma von zo stanu, v skutočnosti z jeho obmedzených pohľadov, a ukazuje mu hviezdy. Pre to, aby sme verili, je nevyhnutné dokázať vidieť očami viery; nielen hviezdy, ktoré môžu vidieť všetci, ale pre Abraháma sa musia stať znamením vernosti Bohu. Toto je viera, toto je cesta nádeje, ktorou musí ísť každý z nás. Ak aj nám zostáva ako jediná možnosť to, že budeme hľadieť na hviezdy, potom je tu čas dôverovať Bohu. Niet krajšej veci. Nádej neklame. Ďakujem

pápež František

Boh sa priblížil k nám a vzal si telo zo ženy. Aj k nám sa iným spôsobom Boh približuje so svojou milosťou, aby vstúpil do nášho života a ponúkol nám ako dar svojho Syna. A my, čo urobíme? Prijmeme ho, dovolíme mu priblížiť sa, alebo ho odmietneme, odoženieme ho preč? Ako Mária, keď slobodne ponúkla samu seba Pánovi dejín, dovolila mu premeniť osud ľudstva, tak aj my prijatím Ježiša a každodenným úsilím nasledovať ho môžeme spolupracovať s jeho plánom spásy s nami a so svetom. Mária sa nám ukazuje ako vzor, na ktorý hľadíme a ako opora, s ktorou môžeme počítať v našom hrad ani Boha, v našej blízkosti k Bohu, v tom, že necháme Boha, aby sa priblížil k nám a v našom úsilí o vytváranie civilizácie lásky.

Ďalším protagonistom dnešného evanjelia je sv. Jozef. Evanjelista jasne ukazuje, ako Jozef sám od seba nemohol nájsť vysvetlenie tej udalosti, ktorú na vlastné oči vidí, že je skutočnosťou, čiže Máriino tehotenstvo. Práve vtedy, v tej chvíli pochýb, aj úzkosti, Boh sa aj k nemu približuje so svojím poslom a dostáva sa mu osvietenie ohľadom povahy onoho materstva: «dieťa, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého». Takto, zoči-voči mimoriadnej udalosti, ktorá zaiste vyvoláva v jeho srdci mnohé otázniky, totálne dôveruje Bohu, ktorý sa k nemu približuje, a nasledujúc jeho pokyn neodoženie svoju snúbenicu Máriu, ale vezme si ju a ožení sa s ňou. Prijatím Márie Jozef prijíma vedome a s láskou Toho, kto sa v nej počal podivuhodným pôsobením Ducha Svätého, ktorému nič nie je nemožné. Jozef, muž pokorný a spravodlivý (porov. v. 19), nás učí vždy dôverovať Bohu, ktorý sa k nám približuje: keď sa k nám Boh približuje, musíme mu dôverovať. Jozef nás učí nechať sa viesť Bohom s dobrovoľnou poslušnosťou.

Tieto dve postavy, Mária a Jozef, ktorí ako prví prijali Ježiša prostredníctvom viery, nás vovádzajú do tajomstva Vianoc. Mária nám pomáha zaujať postoj disponovanosti pre prijatie Božieho Syna v našom konkrétnom živote, v našom tele. Jozef nás pobáda hľadať vždy Božiu vôľu a nasledovať ju s plnou dôverou. Obaja dovolili Bohu, aby sa k nim priblížil. «Hra, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo znamená: Boh s nami». Takto hovorí anjel: Dieťa sa bude volať Emanuel, čo znamená: Boh s nami, čiže Boh blízky k nám .

A Bohu, ktorý sa približuje otvorím dvere. Otvorím Pánovi, keď cítim vnútorné vnuknutie, keď cítim, že odo mňa chce, aby som urobil niečo viac pre druhých, keď ma volá k modlitbe? Boh s nami, Boh, ktorý sa približuje. Nech toto ohlasovanie nádeje, ktoré sa vypĺňa na Vianoce, privedie k naplneniu očakávanie Boha aj v každom jednom z nás, v celej Cirkvi, a v toľkých maličkých, ktorými svet pohŕda, ale ktorých Boh miluje a ku ktorým sa Boh približuje.

Katechéza pápeža Františka

Nedávno sme sa vydali cestou katechéz na tému nádeje, ktorá je veľmi vhodná pre čas Adventu. Doteraz nás viedol prorok Izaiáš. Dnes, pár dní pred Vianocami, by som chcel osobitnejším spôsobom uvažovať o chvíli, keď takpovediac nádej vstúpila do sveta prostredníctvom vtelenia Božieho Syna. Samotu)' Izaiáš predpovedal narodenie Mesiáša v niekoľkých pasážach: «Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!»; a aj v ďalšej pasáži - «Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne».

V týchto úryvkoch je vidieť zmysel Vianoc: Boh napĺňa prísľub stávajúc sa človekom; neopúšťa svoj ľud, približuje sa až tak, že sa zrieka svojej božskosti. Takýmto spôsobom Boh preukazuje svoju vernosť a zahajuje nové kráľovstvo, ktoré dáva ľudstvu novú nádej. A čo je touto nádejou? Večný život.

Keď hovoríme o nádej i, často krát sa odvolávame na to, čo nie je v ľudských silách a čo nie je viditeľné. V skutku, to, v čo dúfame, presahuje naše sily a náš pohľad. Kristovo narodenie, zahajujúc vykúpenie, nám však hovorí o odlišnej nádeji, o nádeji dôveryhodnej, viditeľnej a pochopiteľnej, lebo má základ v Bohu. On vstupuje do sveta a daruje nám silu kráčať spolu s ním - Boh kráča s nami v Ježišovi -, kráčať s ním smerom k plnosti života; dáva nám silu novým spôsobom zotrvávať v prítomnosti, aj keď je to náročné.

Dúfať teda pre kresťana znamená mať istotu, že sme na ceste s Kristom smerom k Otcovi, ktorý nás očakáva. Nádej nikdy nie je nehybná, nádej je vždy na ceste a podnecuje nás ku kráčaniu. Táto nádej, ktorú nám darúva betlehemské Dieťa, už teraz ponúka cieľ, dobrý osud, spásu ľudstva, blaženosť toho, kto sa zveruje milosrdnému Bohu. Svätý Pavol zhŕňa toto všetko prostredníctvom výrazu: «Lebo v nádeji sme spasení».

Kráčajúc teda v tomto svete v nádej i sme spasení. A tu si každý z nás môže položiť otázku: kráčam v nádeji, alebo je môj vnútorný život nehybný, uzavretý? Je moje srdce uzavretou skrinkou alebo je skrinkou otvorenou nádeji, ktorá mi dáva kráčať? Nie však osamotenému, ale s Ježišom. Je to jedna veľmi dobrá otázka, ktorú si treba položiť.

V domoch kresťanov sa počas adventného času pripravuje betlehem podľa tradície počínajúcej u svätého Františka z Assisi. Betlehem vo svojej jednoduchosti odovzdáva nádej; každá z postáv je ponorená do tejto atmosféry nádeje.
Predovšetkým si všímame miesto, kde sa narodil Ježiš: Betlehem. Maličké mestečko v Judei, kde sa tisíc rokov pred
ním narodil Dávid, pastierik vyvolený Bohom ako kráľ izraelského ľudu. Betlehem nie je hlavným mestom, a preto je preferovaný Božou prozreteľnosťou, ktorá rada koná prostredníctvom maličkých a pokorných. Na tom mieste sa rodí veľmi očakávaný "syn Dávida", Ježiš, v ktorom sa nádej Boha a nádej človeka stretávajú.

Potom hľadíme na Máriu, Matku nádeje. Prostredníctvom svojho "áno" otvorila Bohu dvere nášho sveta: jej srdce dievčaťa bolo plné nádeje, naplno živenej vierou; a tak si ju Boh vyvolil a ona uverila jeho slovu. Tá, ktorá bola po deväť mesiacov archou novej a večnej Zmluvy, v jaskynke kontempluje Dieťa a vidí v ňom lásku Boha, ktorý prichádza zachrániť svoj ľud a celé ľudstvo, Pri Márii je Jozef, potomok Jesseho a Dávida; aj on uveril anjelovým slovám a hľadiac na Ježiša v jasličkách uvažuje nad tým, že to Dieťa pochádza z Ducha Svätého a že sám Boh mu prikázal ho takto nazvať: "Ježiš". V tom mene je nádej pre každého človeka, lebo prostredníctvom toho syna zo ženy Boh zachráni ľudstvo od smrti a od hriechu. Preto je dôležité hľadieť na betlehem: zastaviť sa trochu, zahľadieť sa a vnímať, koľká nádej je v týchto ľuďoch.

A v betleheme sú aj pastieri reprezentujúci pokorných a chudobných, ktorí očakávali Mesiáša, «potechu Izraela» a «vykúpenie Jeruzalema» . V tom dieťati vidia uskutočnenie prísľubov a dúfajú, že Božia spása nakoniec príde pre každého z nich. Ten, kto dôveruje vlastným istotám, osobitne materiálnym, neočakáva Božiu spásu.

 Dobre si zapamätajme toto: naše vlastné istoty nás nespasia. Naše vlastné istoty nás nespasia, jediná istota, ktorá nás spasí je istota nádeje v Boha, tá nás spasí, ta je mocná. A tá nám dáva v živote kráčať s radosťou, s vôľou konať dobro, s vôľou stať sa šťastnými po celú večnosť. Maličkí, pastieri, naopak dôverujú Bohu, dúfajú v neho a radujú sa, keď v tom Dieťati rozpoznajú znamenie naznačené anjelmi.

A práve tam je chór anjelov, z výšky ohlasujúci veľký plán, ktorý toto Dieťa uskutočňuje: «Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle». Kresťanská nádej sa vyjadruje chválou a vďakyvzdaním Bohu, ktorý nastolil svoje kráľovstvo lásky, spravodlivosti a pokoja.

Drahí bratia a sestry, v týchto dňoch sa kontemplovaním betlehema pripravujeme na sviatok Narodenia Pána. Bude skutočne oslavou, ak prijímame Ježiša, semienko nádeje, ktoré Boh vkladá do brázdy nášho osobného a komunitného životného príbehu. Každé "áno" Ježišovi, ktorý prichádza, je zárodkom nádeje. Majme dôveru v tento zárodok nádeje, v toto "áno": ,,Áno Ježiš, ty ma môžeš zachrániť, ty ma môžeš zachrániť". Požehnané Vianoce plné nádeje všetkým! Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  IV. – 52/2016 - 25. december 2016

Katechéza pápeža Františka

Aké milé sú na horách nohy posla blahozvesti, čo oznamuje pokoj, zvestuje blaho, oznamuje spasenie, hovorí Sionu: "Tvoj Boh kraľuje." Plesajte, jasajte spolu, sutiny Jeruzalema, veď Pán potešil svoj ľud, vykúpil Jeruzalem! Pán si obnažil sväté rameno pred očami všetkých národov a všetky končiny zeme uvidia spásu nášho Boba» (lz 52,7.9-10). Približujeme sa k Vianociam a prorok Izaiáš nám ešte raz pomáha otvoriť sa nádeji prijímajúc Dobrú zvesť o príchode spásy. Izaiášova 52. kapitola začína pozvaním adresovaným Jeruzalemu, aby sa prebudil, striasol zo seba prach a reťaze a zaodel sa do tých najkrajších šiat, lebo Pán prišiel oslobodiť svoj ľud. A dodáva: «Môj ľud spozná moje meno, preto v ten deň (spozná), že som to ja, čo vraví: Hľa, tu som!».

Na toto "hľa, tu som" vyslovené Bohom, ktoré sumarizuje všetku vôľu spásy a priblíženia sa k nám, odpovedá podľa prorokovho pozvania radostná pieseň Jeruzalema. Ide o veľmi dôležitý historický okamih. Je to koniec Babylonského vyhnanstva, pre Izrael je to možnosť znovuobjaviť Boba a vo viere - vo viere znovuobjaviť seba samého. Pán sa stáva blízkym a "malý zvyšok", teda malý ľud, ktorý zostal po vyhnanstve, "malý zvyšok", ktorý vo vyhnanstve vytrval vo viere, ktorý prešiel krízou a neprestal aj naďalej veriť a dúfať ani uprostred tmy, ten "malý zvyšok" bude môcť uvidieť Božie zázraky.

V tomto bode prorok pripája radostný spev: «Aké milé sú na horách nohy posla blahozvesti, čo oznamuje pokoj, zvestuje blaho, oznamuje spasenie, hovorí Sionu: "Tvoj Boh kraľuje." [ ... ] Plesajte, jasajte spolu, sutiny Jeruzalema», - sutiny musia spievať, lebo je tu vyslobodenie, je tu obnova - «Plesajte, jasajte spolu, sutiny Jeruzalema, veď Pán potešil svoj ľud, vykúpil Jeruzalem! Pán si obnažil sväté rameno pred očami všetkých národov a všetky končiny zeme uvidia spásu nášho Boha».

Až potiaľto to bol Izaiáš. Tieto Izaiášove slová, pri ktorých sa chceme trochu pristaviť, sa odvolávajú na zázrak pokoja a robia to veľmi osobitným spôsobom, upieraním svojho zraku nie na posla, ale na jeho nohy, ktoré bežia rýchlo: «Aké milé sú na horách nohy posla blahozvesti ... ».

Zdá sa to byť ženích z Piesne piesni, ktorý beží za svojou milovanou: «Hľa, on prichádza! Po horách skáče, po vŕškoch hupká». Tak aj posol pokoja beží prinášajúc radostnú zvesť oslobodenia, spásy a rozhlasujúc, že Boh kraľuje.

Boh neopustil svoj ľud a nenechal sa premôcť zlom, lebo on je verný, jeho milosť je väčšia než hriech. Toto sa musíme naučiť. Lebo sme tvrdohlaví! A nevieme sa tomu naučiť. Položím však otázku: Kto je väčší - Boh či hriech? Kto? Nie ste však o tom presvedčení! Nepočujem
dobre! [zhromaždenie: Boh!] Boh! A kto nakoniec zvíťazí? Boh či hriech? [zhromaždenie: Boh!] A je Boh schopný zvíťaziť aj nad tým najväčším hriechom? Aj nad tým najzahanbujúcejším hriechom? Aj nad tým najstrašnejším hriechom, nad najhorším zo všetkých hriechov? Je schopný nad ním zvíťaziť? [zhromaždenie: Áno!] A táto otázka nie je ľahká. Uvidíme, či je medzi vami nejaká teologička či teológ, aby odpovedal: Ako zbraňou víťazí Boh nad hriechom? [zhromaždenie: Láskou!] Výborne! Je tu mnoho teológov! Výborne! A toto -- že Boh víťazí nad hriechom - znamená, že "Boh kraľuje"; toto sú slová
viery v Pána, ktorého moc sa skláňa nad ľudstvom, znižuje sa, aby ponúkol milosrdenstvo a oslobodil človeka od toho, čo v ňom deformuje krásny Boží obraz, lebo keď sme v hriechu, Boží obraz je zdeformovaný. A naplnením veľkej lásky bude práve kráľovstvo nastolené Ježišom, to kráľovstvo odpustenia a pokoja, ktoré oslavujeme Vianocami a ktoré sa definitívne uskutočňuje na Veľkú noc. A tou najkrajšou radosťou Vianoc je vnútorná radosť pokoja: Pán zmazal moje hriechy, Pán mi odpustil, Pán bol ku mne milosrdný, prišiel ma zachrániť. To je radosť Vianoc.

Toto sú, bratia a sestry, dôvody našej nádeje. Vtedy, keď sa všetkému zdá byť koniec, keď sa tvárou v tvár mnohým negatívnym skutočnostiam viera stáva namáhavou a prichádza pokušenie povedať, že nič viac nemá zmysel, hľa, je tu naopak dobrá správa nesená tými rýchlymi nohami Boh prichádza uskutočniť niečo nové, nastoliť kráľovstvo pokoja; Boh "si obnažil svoje rameno" a prichádza priniesť slobodu a útechu. Zlo nebude navždy víťaziť, bolesť má svoj koniec. Zúfalstvo je porazené, lebo Boh je medzi nami.

A aj my sme súrení trochu sa prebudiť, tak ako Jeruzalem, podľa prorokovho pozvania; sme povolaní stať sa mužmi a ženami nádeje, spolupracujúc na príchode tohto kráľovstva svetla adresovaného všetkým, mužom a ženám nádeje. "Ja však v nič nedúfam, pre mňa je všetkému koniec"-- to je kresťan, čo nie je schopný hľadieť na horizonty nádeje a pred jeho srdcom stojí jedine múr. Boh však rúca tieto múry prostredníctvom odpustenia! A pre to je tu naša modlitba, aby nám Boh dal každý deň nádej a aby ju dal všetkým. Tú nádej, ktorá sa rodí vtedy, keď vidíme Boha v jasličkách v Betleheme. Posolstvo Dobrej zvesti, ktoré nám bolo zverené, je naliehavé, aj my musíme utekať, tak ako posol na horách, lebo svet nemôže čakať, ľudstvo má hlad a smäd po spravodlivosti, pravde, po pokoji.

A uvidiac drobné betlehemské Dieťatko maličkí sveta spoznajú, že prísľub sa naplnil, posolstvo sa uskutočnilo. V práve narodenom dieťatku, vo všetkom odkázané na pomoc, zavinutom v plienkach a uloženom v jasličkách, je ukrytá všetka moc Boha, ktorý zachraňuje. Je treba otvoriť srdce - Vianoce sú dňom, kedy treba otvoriť srdce je treba otvoriť srdce voči toľkej maličkosti, ktorá je tam, v tom Dieťatku a voči toľkému úžasu, ktorý je tam. Je to úžas Vianoc, na ktorý sa s nádejou pripravujeme v tomto čase Adventu. Je to prekvapenie Boha-· Dieťaťa, chudobného Boha, slabého Boha, Boha, ktorý opúšťa svoju veľkosť, aby sa stal blízkym každému z nás. Ďakujem.

Katechéza pápeža Františka

Dnes začíname s novou sériou katechéz na tému kresťanskej nádeje. Je veľmi dôležitá, lebo nádej nesklame. Optimizmus sklame, nádej nie! Je to jasné? Veľmi ju potrebujeme v týchto časoch, ktoré sa javia temnými, v ktorých sa niekedy cítime stratení zoči-voči zlu a násiliu, ktoré nás obklopujú, tvárou v tvár bolesti mnohých našich bratov. Je treba nádej! Cítime sa byť stratení a aj tak trochu malomyseľní, lebo narážame na vlastnú bezmocnosť a zdá sa nám, akoby táto tma nikdy nemala skončiť.

Netreba však dovoliť, aby nás nádej opustila, lebo Boh so svojou láskou kráča s nami. Mám nádej, lebo Boh je pri mne. A toto môžeme povedať my všetci. Každý z nás môže povedať: "Dúfam, mám nádej, lebo Boh kráča so mnou!" Kráča so mnou a vedie ma za ruku. Boh nás nenecháva osamote! Pán Ježiš zvíťazil nad zlom a otvoril nám cestu života.

A teda osobitne v tomto čase Adventu, ktorý je časom očakávania, keď sa pripravujeme ešte raz znovu prijať utešujúce tajomstvo Vtelenia a svetlo Vianoc, je dôležité uvažovať nad nádejou. Nechajme sa poučiť Pánom o tom, čo to znamená dúfať. Počúvajme teda slová Svätého písma, počínajúc prorokom Izaiášom, veľkým prorokom Adventu, veľkým poslom nádeje.

V druhej časti svojej knihy sa Izaiáš obracia na ľud s posolstvom útechy:

«Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh. Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte mu, že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina, že dostal z Pánovej ruky dvojmo za každý svoj hriech. Čuj! Ktosi volá: "Na púšti pripravte cestu Pánovi. Vyrovnajte na pustatine chodník nášmu Bohu! Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch a kopec zníži; čo je kopcovité, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou. A zjaví sa Pánova sláva a zrazu ju uvidí každé stvorenie, lebo sa ozvali ústa Pánove."» (40,1-2.3-5).

Toto hovorí prorok Izaiáš. Boh Otec utešuje vzbudzujúc utešiteľov, od ktorých vyžaduje povzbudiť ľud, jeho deti, ohlasujúc, že jeho trápenie sa skončilo, bolesť sa pominula a hriech bol odpustený. Práve toto uzdravuje skľúčené a vystrašené srdce. Preto prorok
žiada pripraviť cestu Pánovi, otvárajúc sa pre jeho dary a jeho spásu. Útecha sa pre ľud začína možnosťou kráčať po Božej ceste -- ceste novej, vyrovnanej a schodnej, po ceste na prekonanie púšte, aby tak ňou mohol prejsť a vrátiť sa do domoviny. Lebo ľud, na ktorý sa obracia prorok, prežíval v tej dobe tragédiu vyhnanstva do Babylonu a teraz naopak počúva, že sa bude môcť vrátiť do svojej zeme, a to po ceste upravenej na pohodlnú a širokú, bez údolí a hôr, ktoré robia cestu namáhavou, po vyrovnanej ceste cez púšť. Pripraviť túto cestu znamená teda pripraviť cestu spásy, cestu oslobodenia od každej prekážky a oštary.

Vyhnanstvo izraelského ľudu bolo dramatickým momentom dejín, keď ľud prišiel o všetko. Ľud stratil vlasť, slobodu, dôstojnosť a aj dôveru v Boha. Cítil sa byť opustený a bez nádeje. Naproti tomu je tu výzva proroka, ktorá znovu otvára srdce pre vieru. Púšť je miestom, kde sa ťažko žije, avšak práve tam sa teraz bude dať kráčať, aby sme sa vrátili nielen do vlasti, ale vrátili sa k Bohu a vrátila sa nám nádej a úsmev. Keď sme v tme, v ťažkostiach, úsmev neprichádza. Je to práve nádej, ktorá nás na tej ceste nachádzania Boha učí usmievať sa.

Jednou z vecí, z prvých vecí, ktoré sa prihodia osobám, ktoré sa odlučujú od Boha je, že sú osobami bez úsmevu. Možno sú schopní vyvolať výbuch smiechu, sypať jeden za druhým vtipy, žarty a smiech ... Avšak úsmev chýba! Úsmev dáva jedine nádej. Pochopili ste to? Je to úsmev nádeje na dosiahnutie Boha. Život je často krát púšťou, je ťažké kráčať životom, avšak, ak sa zveríme Bohu, môže sa stať krásnym a širokým ako diaľnica, Stačí nikdy nestrácať nádej, stačí vytrvalo veriť, vždy, napriek všetkému. Keď sa ocitneme tvárou v tvár dieťaťu, azda môžeme mať aj mnoho problémov, mnoho ťažkostí, avšak keď stojíme pred dieťaťom, v našom vnútri sa rodí úsmev, jednoduchosť, lebo stojíme pred nádejou: dieťa je nádejou! A tak musíme v živote, pri tomto putovaní, vidieť nádej, že nájdeme Boha, Boha, ktorý sa pre nás stal Dieťaťom. A toto nám daruje úsmev, daruje nám všetko. Práve tieto Izaiášove slová neskôr využíval Ján Krstiteľ vo svojom kázaní, ktorým pozýval k obráteniu. Hovorí takto: «Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi!». Je to hlas kričiaci tam, kde sa zdá, že nikto nemôže počúvať - veď kto už môže počúvať na púšti, vari vlci? A je to hlas, ktorý volá uprostred poblúdenosti spôsobenej krízou viery.
Nemôžeme zaprieť, že dnešný svet je v kríze viery. Áno, neraz povieme: "Ja verím v Boha, som kresťanom, patrím k tomu náboženstvu ... " Tvoj život je však od kresťana riadne ďaleko; je poriadne vzdialený od Boha. Náboženstvo a viera sa scvrkli do jediného slova: "Verím?" - "Áno!" Nuž nie, tu sa žiada návrat k Bohu, obrátiť srdce k Bohu a kráčať touto cestou, aby sme ho našli. On nás čaká.

Toto je kázanie Jána Krstiteľa: pripravovať. Pripraviť stretnutie s týmto Dieťaťom, ktoré nám prinavráti úsmev. Keď Ján Krstite!' ohlasuje Ježišov príchod, Izraeliti akoby boli ešte vo vyhnanstve, lebo sú pod rímskou nadvládou, ktorá ich robí cudzincami v ich vlastnej domovine, vládnu im mocní okupanti, ktorí rozhodujú o ich životoch. Avšak skutočnými dejinami nie sú tie, ktoré vytvárajú mocní, ale tie vytvorené Bohom spoločne s jeho maličkými.

Skutočné dejiny - tie, ktoré pretrvajú vo večnosti - sú tie, ktoré píše Boh so svojimi maličkými: Boh s Máriou, Boh s Ježišom, Boh s Jozefom, Boh s maličkými. S tými maličkými a jednoduchými, ktorých nachádzame okolo Ježišovho narodenia: Zachariáš a Alžbeta, v pokročilom veku a po značení neplodnosťou, Mária, mladé dievča, panna, zasnúbená s Jozefom, pastieri, ktorými sa opovrhovalo a ktorí neboli považovaní za nič. Sú to maličkí, ktorých viera urobila veľkými, maličkí, ktorí vedia naďalej dúfať. A nádej je čnosťou maličkých. Veľkí, uspokojení ľudia nepoznajú nádej, nevedia čo to je.

Sú to maličkí spolu s Bohom, s Ježišom, ktorí premieňajú púšť vyhnanstva, zúfalej osamelosti, utrpenia, na rovnú cestu, po ktorej treba kráčať, aby sme šli v ústrety Pánovej sláve. A prichádzame teda k tomuto: nechajme sa vyučovať nádej i. Nechajme sa vyučovať nádeji! Očakávajme s dôverou príchod Pána a akákoľvek je púšť nášho života - každý vie, akou kráča púšťou akákoľvek je púšť nášho života, stane sa rozkvitnutou záhradou. Nádej nesklame! Povedzme to ešte raz: "Nádej nesklame! 'Ďakujem.

Na záver tejto slávnosti chcem poďakovať  Mons, Andersovi Arboreliusovi, biskupoví Štokholmu za jeho milé slová, ako aj verejným predstaviteľom a všetkým tým, ktorí sa zúčastnili na príprave a realizácii tejto návštevy za ich vynaložené úsilie.

Srdečne zdravím predsedu a generálneho sekretára Svetového luteránskeho zväzu a arcibiskupku Cirkvi Švédska. Pozdravujem členov ekumenických delegácií a diplomatického zboru prítomných pri tejto príležitosti a všetkých tých, ktorí sa rozhodli s nami spoj iť pri tejto eucharistickej slávnosti.

Ďakujem Bohu, že mi dal možnosť prísť do tejto zeme a stretnúť sa s vami, ktorí mnohí pochádzate z rôznych kútov sveta. Ako katolíci sme súčasťou jednej veľkej rodiny, ktorú drží samotné spoločenstvo. Povzbudzujem vás, aby ste žili vašu vieru v modlitbe, vo sviatostiach a vo veľkodušnej službe núdznym a trpiacim. Nabádam vás, aby ste boli soľou a svetlom v situáciách, v akých sa nachádzate, s vaším spôsobom bytia a konania podľa Ježišovho štýlu a s veľkou úctou a solidaritou voči bratom a sestrám iných cirkví a kresťanských spoločenstiev a voči všetkým osobám dobrej vôle.

V našom živote nie sme sami, máme vždy pomoc a spoločnosť Panny Márie, ktorá sa nám dnes predstavuje ako prvá medzi svätými, prvá Pánova učeníčka. Utiekajme sa pod jej ochranu a predkladajme jej naše bolesti a naše radosti, obavy a túžby. Všetko dávajme pod jej ochranu s istotou, že na nás hľadí a stará sa o nás s materinskou láskou.

Drahí bratia, prosím vás, aby ste sa nezabudli modliť za mňa. Aj ja na vás veľmi myslím v mojej modlitbe.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  IV. – 45/2016 - 06. november 2016

Homílía Svätého Otca pri omši v Malmo

Dnes s celou Cirkvou slávime sviatok Všetkých svätých. Pripomíname si tak nielen tých, ktorí boli vyhlásení za svätých v priebehu dejín, ale aj mnohých našich bratov a sestry, ktorí prežili svoj kresťanský život v plnosti viery a lásky ako život jednoduchý a skrytý. Iste sú medzi nimi mnohí naši príbuzní, priatelia a známi.

Slávime teda sviatok svätosti. Tej svätosti, ktorá sa neraz neprejavuje veľkými skutkami či mimoriadnymi úspechmi, ale ktorá dokáže každodenne vo vernosti žiť krstné záväzky. Svätosti, ktorá sa tvorí z lásky k Bohu a blížnym. Z lásky vernej, ktorá zabúda na seba samého a úplne sa daruje iným, tak ako životy tých matiek a otcov, ktorí sa obetujú pre svoje rodiny a vedia sa ochotne zriekať toľkých vecí, toľkých osobných plánov a programov, hoci to nie je vždy ľahké.

Ale ak niečo charakterizuje svätých, tak je tým to, že sú skutočne šťastní. Objavili tajomstvo pravého šťastia, ktoré prebýva v hĺbke duše a má svoj prameň v Božej láske. Preto svätých nazývame blaženými. Blahoslavenstvá sú ich cestou, ich cieľom smerom k vlasti. Blahoslavenstvá sú životnou cestou, ktorú nám Pán ukazuje, aby sme mohli nasledovať jeho šľapaje. V dnešnom evanjeliu sme počuli, ako ich Ježiš vyhlásil pred veľkým zástupom na vrchu blízko Galilejského jazera.

Blahoslavenstvá sú profilom Krista a následne i kresťana. Chcel by som z nich zdôrazniť jedno: «Blahoslavení tichí». Ježiš hovorí o sebe samom: «Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom». Toto je jeho duchovná podobizeň a odhaľuje nám bohatstvo jeho lásky. Miernosť je spôsob bytia a života, ktorý nás približuje k Ježišovi arobí nás jednotnými medzi sebou. Umožňuje nám zanechať všetko, čo nás rozdeľuje a stavia proti sebe a hľadať vždy nové spôsoby ako napredovať na ceste jednoty, ako to robili synovia a dcéry tejto zeme, a medzi nimi Mária Alžbeta Hesselblad, nedávno kanonizovaná, a svätá Brigita, Birgitta Vadstena, spolu patrónka Európy. Modlili sa a pracovali, aby utužili putá jednoty a spoločenstva medzi kresťanmi. Výrečným znamením je, že práve tu, v ich krajine, charakteristickej spolunažívaním veľmi rozdielnych národov si spoločne pripomíname päťsté výročie reformácie. Svätí dosahujú zmeny vďaka tichosti srdca. Vďaka nej chápeme veľkosť Boha a úprimne sa mu klaniame; a ďalej je to postoj človeka, ktorý nemá čo stratiť, pretože jeho jediným bohatstvom je Boh.

Blahoslavenstvá sú istým spôsobom preukazom totožnosti kresťana, ktorý ho identifikuje ako Ježišovho nasledovníka. Sme pozvaní byť blahoslavenými, byť Ježišovými nasledovníkmi, čeliac bolestiam a úzkosti am našich čias s Ježišovým duchom a s jeho láskou. V tomto zmysle by sme mohli poukázať na nové situácie, aby sme ich prežívali s obnoveným a vždy sviežim duchom blahoslavení tí, čo s vierou znášajú zlo, ktoré im iní spôsobujú a odpúšťajú zo srdca; blahoslavení tí, čo hľadia do očí vydedencom a vytískaným na okraj, preukazujúc im blízkosť; blahoslavení tí, čo spoznávajú Boha v každom človekovi a bojujú, aby ho objavili aj iní; blahoslavení tí, čo chránia a starajú sa o spoločný domov; blahoslavení tí, čo sa vzdávajú svojho pohodlia pre dobro iných; blahoslavení ti, čo sa modlia a pracujú pre plné spoločenstvo kresťanov ... Všetci títo sú nositeľmi Božieho milosrdenstva a nežnosti a iste od neho dostanú zaslúženú odmenu.

Drahí bratia a sestry, pozvanie k svätosti platí pre všetkých a treba ho od Pána prijať v duchu viery. Svätí nás povzbudzujú svojím životom a svojím orodovaním u Boha. My potrebujeme jedni druhých, aby sme sa stávali svätými. Pomáhali si stávať sa svätými. Vyprosme si spoločne milosť prijať toto povolanie s radosťou a svorne pracovať na jeho naplnení. Našej nebeskej Matke, Kráľovnej všetkých svätých, zverme naše úmysly i dialóg v hľadaní plného spoločenstva všetkých kresťanov, aby sme boli požehnaní v našich snahách a dosiahli svätosť v jednote.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  IV. - 45/2016 - 06. november 2016

Svetové dni mládeže sa stali prorockým znamením pre Poľsko

Svätý Otec František

Dnes by som sa chcel krátko zamyslieť nad apoštolskou cestou, ktorú som absolvoval pred niekoľkými dňami v Poľsku. Príležitosťou cesty boli Svetové dni mládeže, 25 rokov po tých historických, slávených v Čenstochovej krátko po páde «železnej opony». Za tých 25 rokov sa Poľsko zmenilo, zmenila sa Európa a zmenil sa svet a tieto Svetové dni mládeže sa stal i prorockým zmenením pre Poľsko, pre Európu a pre svet. Nová generácia mladých, dedičov a pokračovateľov púte, ktorú začal sv. Ján Pavol II.. odpovedali na dnešnú výzvu, dali znemenie nádeje, a toto znamenie sa volá bratstvo. Pretože práve v tomto svete, ktorý je vo vojne, je potrebné bratstvo; je potrebná blízkosť; je potrebný dialóg; je potrebné priateľstvo. A to je znamenie nádeje: keď existuje bratstvo.

Začnime od mladých, ktorí boli prvým dôvodom cesty. Opäť raz odpovedali na volanie: prišli z celého sveta - niektorí z nich sú ešte tu [Svätý' Otec ukazuje na niektorých prítomných v aule], bola to oslava farieb, rôznych tvári, jazykov, rozličných príbehov. Netuším, ako to robia: hovoria rozličnými jazykmi, ale rozumejú si! A prečo? Lebo majú tú vôľu kráčať spoločne, budovať mosty, bratstvo! Prišli aj so svojimi zraneniami. so svojimi otáznikmi, ale predovšetkým s radosťou stretnúť sa; a opäť vytvorili mozaiku bratstva. Dá sa tu hovoriť o mozaike bratstva. Symbolický obraz Svetových dní mládeže je dlhý rad rôznofarebných vlajok v rukách mladých: vskutku na Svetových dní mládeže sa vlajky národov stávajú krajšími, sa takpovediac "očisťujú" a tiež vlajky národov, ktoré sú medzi sebou v konflikte; vejú vedľa seba. A to je krásne! Aj tu sú vlajky! Ukážte ich!

A tak počas tohto ich veľkého jubilejného stretnutia mladí zo sveta prijali posolstvo milosrdenstva, aby ho niesli do všetkých miest v duchovných a telesných skutkoch.' Ďakujem všetkým mladým, ktorí prišli do Krakova! A ďakujem tým, ktorí sa s nami spojili zo všetkých kútov Zeme: Lebo v mnohých krajinách boli malé Svetové dni mládeže prepojené s tými v Krakove. Nech sa dar, ktorý ste dostali, stane každodennou odpoveďou na Pánovo volanie. Spomienka plná lásky smeruje k Susanne, dievčine z Ríma, z tejto diecézy, ktorá zomrela vo Viedni hneď po účasti na Svetových dňoch mládeže. Nech Pán, ktorý ju určite prijal v nebi, posilní jej rodinu a priateľov.

Táto cesta bola tiež návštevou Poľska. Pred ikonou Madony v Čenstochovej som bol obdarený pohľadom Matky, ktorá je zvláštnym spôsobom Matkou poľského ľudu, toho šľachetného národa, ktorý toľko trpel a so silou viery a materinskou rukou vždy povstal.
Pozdravil som tu niektorých Poliakov! Ste šikovní, ste skvelí! Tam, pod rým pohľadom sa dá pochopiť duchovný zmysel cesty tohto národa, ktorého história je nerozlučným spôsobom prepojená s Kristovým krížom. Tam sa dá rukou nahmatať viera svätého ľudu verného Bohu, ktorý uchováva nádej pri prechode skúškami; a uchováva tiež múdrosť, ktorá je rovnováhou medzi tradíciou a inováciou, medzi pamäťou a budúcnosťou. A Poľsko dnes pripomína celej Európe, že pre kontinent neexistuje budúcnosť bez jeho zakladajúcich hodnôt, ktoré svojho času mali v centre kresťanskú víziu človeka. Medzi týmito hodnotami je milosrdenstvo, ktorého špeciálnymi apoštolmi boli dvaja veľkí synovia poľskej zeme: sv. Faustína Kowalská a sv. Ján Pavol II.

A napokon, táto cesta mala tiež perspektívu voči svetu, svetu povolanému odpovedať" na výzvu "rozkúskovanej" vojny, ktorá ho ohrozuje ... \ na tomto mieste veľké ticho návštevy Auschwitzu a Birkenau bolo výrečnejšie než akékoľvek slovo. V tom tichu som počúval, cíti l som prítomnosť všetkých duší, ktoré odtiaľ odišli: cítil som súcit. Božie milosrdenstvo, ktoré niektoré sväté duše vedeli priniesť aj do toho pekla. V tom veľkom tichu som sa modlil za všetky obete násilia a vojny. A tam, na tom mieste, som pochopil viac než kedykoľvek predtým hodnotu pamäte, nielen ako spomienky na udalosti z minulosti, ale ako varovanie a zodpovednosť pre dnešok a zajtrajšok, aby sa semä nenávisti a násilia nezakorenilo v brázdach dejín. A v tejto spomienke na vojny a toľké rany, toľké prežité bolesti, aj dnes existuje množstvo mužov a žien, ktorí trpia kvôli vojnám: toľkí naši bratia a sestry. Hľadiac v tom koncentračnom tábore na tú krutosť, ihneď som myslel na ukrutnosti dneška, ktoré sú podobné: nie sú tak koncentrované ako na tom mieste, ale sú všade vo svete; v tom svete, ktorý je chorý na krutosť, na bolesť, vojnu, nenávisť, smútok. A kvôli tomu vás vždy prosím o modlitbu: aby nám Pán udelil pokoj!

Za toto všetko ďakujem Pánovi a Panne Márii. A opäť vyjadrujem svoju vďačnosť poľskému prezidentovi a ďalším autoritám, kardinálovi krakovskému arcibiskupovi a celému poľskému episkopátu a všetkým tým, ktorí mnohorakým spôsobom umožnili toto stretnutie, ktoré poskytlo znak bratstva a pokoja Poľsku, Európe a svetu. Chcel by som tiež poďakovať mladým dobrovoľníkom, ktorí počas viac než jedného roku na tomto pracovali; a tiež médiám, tým, ktorí pracujú pre médiá: obrovská vďaka za to, že tieto Svetové dni mládeže bolo možné vidieť na celom svete. A tu nemôžem zabudnúť na Annu Máriu Jacobiniovú, taliansku novinárku, ktorá tam prišla nečakane o život. Modlime sa aj za ňu, odišla v postoji služby. Ďakujem."

Radujem sa v tvojej vôli - Prijať dar poslušnosti
P. Raniero Cantaíaessa

Poslušnosť je dnes dosť nepopulárna čnosť. Len zopár ľudí chce o nej počuť. O koľko viac by si ju vážili a vyhľadávali, keby ju vnímali ako prvok skutočnej lásky! Sám Ježiš chápal spojitosť medzi láskou a poslušnosťou, keď povedal: "Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania". Ježiš celým svojím životom ukazoval, že poslušnosť je dôležitá, lebo skrze poslušnosť nám získal spásu. Skúsme teda znovu objaviť význam tejto čnosti, aby Sme sa podobne ako Ježiš mohli radovať pri plnení Božej vôle.

Čo je poslušnosť? Po krátkom zamyslení prídeme na veľký rozdiel medzi kresťanskou predstavou poslušnosti a tým. čo sa myslí pod poslušnosťou v iných oblastiach. Svetské ponímanie je založené na definícii Aristotela, ktorý povedal, že podriadený musí poslúchať nadriadeného. Na druhej strane kresťanská poslušnosť nie je založená na abstraktnom filozofickom princípe, ale na skutočnosti: Ježiš sa stal poslušným až na smrť. Ak chceme zistiť, čo je kresťanská poslušnosť, musíme sa pozrieť na Ježiša, "poslušného" par excellence. Poslúchal Pannu Máriu a Jozefa a poslúchal náboženské a politické inštitúcie svojej doby. Ježiš je však "poslušný" predovšetkým preto, lebo poslúchal Otca.

V prírode je krásny obraz, ktorý to ilustruje. Je to malé staviteľské majstrovské dielo, ktoré sa nazýva pavučina. Pozorne sa na ňu pozrite a nájdete vertikálnu niť, po ktorej pavúk zostupuje, aby začal splietať sieť. Ak odstrihnete jednu z bočných nití, ktoré z nej vychádzajú, pavúk hneď príde a niť opraví. Ale ak odstrihnete vertikálnu niť zhora nadol, celá sieť sa zrúti. Náš život je ako táto pavučina. Skladá sa z mnohých "nití" poslušnosti - vzťahov a závislých vzťahov, ktoré nás spájajú s ľuďmi, ktorým máme byť poslušní: štát, biskupi; rodičia, nadriadení a predstavení atď., ale spomedzi všetkých týchto nití len jedna, poslušnosť voči Bohu, drží celok. Ak táto poslušnosť zmizne, potom sa všetko ostatné zrúti.

Evanjelisti zdôrazňujú Ježišovu poslušnosť. Napríklad Ján zvýrazňuje, že Ježiš robil všetko z poslušnosti Otcovi. "Mojím  pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal," povedal. Ježiš prejavil svoju poslušnosť vzťahom k Božiemu slovu. Celý život sa ním riadil. Napríklad, keď bol pokúšaný na púšti, vzoprel sa a trikrát citoval Písmo: "Je napísané ... ". Ježiš chcel splniť to, čo o ňom ako o Mesiášovi povedali proroci, ktorých inšpiroval Otec.
Vidíme to v jeho napomenutí učeníkov, ktorí sa chceli radšej biť, než by ho videli uväzneného: "Ale ako by sa potom splnilo Písmo, že to má byť takto?". Vrchol Ježišovho podriadenia Otcovi nastal vtedy, keď sa stal "poslušným až na smrť, až na smrť na kríži". Ježiš sa v úplnej poslušnosti Syna odovzdal Otcovi, ktorý ho zdanlivo opustil. Jeho poslušnosť je skalou našej spásy. A čo my? Akú dôležitosť pripisujeme poslušnosti Otcovi - najmä keď sme všetci zložili sľub poslušnosti? Možno vás to prekvapí, ale je to pravda. Pri krste sme zložili sľub poslušnosti. Podriadili sme sa Kristovej vláde a prijali sme jeho moc. Prestali sme byť otrokmi hriechu a stali sme sa služobníkmi Pána.

Starobylý krstný obrad pre dospelých obsahoval osobitný rituál, ktorý túto chvíľu zdôrazňoval. Tí, ktorí mali byť pokrstení, boli vyzvaní, aby sa obrátili k západu, smerom k západu slnka, ktorý symbolizoval tmu a kráľovstvo satana, a mali urobiť gesto odvrhnutia.
Podľa svätého Ambróza mali dokonca napľuť! Keď prejavili svoje rozhodnutie zriecť sa satana a jeho skutkov, obrátili sa na východ, smerom k východu slnka, čiže k obrazu Krista. Tam sa uklonili, aby dali najavo, že prijali Kristovu vládu.

Tento obrad vyjadruje, čo sa s nami stalo pri krste. Stali sme sa "poslušnými deťmi". Zmenili sme občianstvo a vstúpili sme do nového sveta Ježišovej poslušnosti. Zanechali sme za sebou starý svet Adamove] neposlušnosti. To znamená, že poslušnosť je predovšetkým milosť! Je to dar, ktorý nás spája s Ježišovou spásou. Zrodení z jeho poslušnosti odpovedáme tak, že poslušne dovolíme, aby bol Pánom nášho života.

Samozrejme, poslušnosť má aj stránku povinnosti. Je to čnosť, ktorú musíme pestovať tak, že ju budeme uvádzať do praxe. Koho by sme mali poslúchať? Nový zákon spomína rôzne vzťahy a radí, aby "každý nech sa poddá vyššej (čiže vládnucej) moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha". Je však významné, že grécke slovo pre poslušnosť - hupakoue - sa nikdy nepoužíva v súvislosti s týmito ľudskými autoritami. V Novom zákone slovo poslušnosť vždy znamená poslušnosť Bohu. Toto opäť zdôrazňuje, že naša prvá poslušnosť musí patriť Bohu: jeho slovu, Duchu a vôli.

Mohli by ste položiť otázku: "Vari nepoznáme Božiu vôľu? Vari to nie je podstata prikázaní a pravidiel Cirkvi?" Určite, naša poslušnosť voči Bohu si vyžaduje, aby sme si vážili hierarchiu a zachovávali cirkevné zákony a ustanovenia. Ale ak sa naša poslušnosť zastaví tu, máme problém! Ježiš nezaložil Cirkev a potom zmizol. Ostáva Pánom Cirkvi a naďalej hovorí - nielen Cirkvi ako celku, ale každému jej členovi. Duch Pána neustále dáva pokyny a podnety! Sme však pripravení prijať ich a plniť? Do akej miery to budeme robiť, do takej miery budeme svätí.

Ako môžeme pestovať tento vnímavý druh poslušnosti? Povedzme, že čítate biblický úryvok a zaujme vás slovo alebo myšlienka ohľadom Božej vôle pre vás. Alebo vykonávate svoju prácu a Duch Svätý vás podnieti, aby ste niečo urobili alebo sa niečomu vyhli. Ak si myslíte, že tieto podnety sú od Boha, prijmite ich a konajte podľa nich. Ak sa týkajú dôležitých vecí, poraďte sa s Cirkvou v osobe vášho spovedníka, duchovného vodcu alebo niekoho iného, kto dokáže múdro poradiť. Takto pozvete Pána, aby riadil váš život, takže celý bude činom poslušnosti. A keď Boh zistí, že ste pripravení poslúchať, rozmnoží príležitosti, aby ste mohli pestovať tento najlepší dar! Jeden príbeh v Knihe Exodus ponúka radu, ako počúvať Pána. Táto rada pochádza od Jetra, ktorý si všimol, že jeho zaťa Mojžiša zahŕňajú ľudia otázkami a spormi, ktoré mal vyriešiť. Jetro ho upozornil: "Ak v tom budeš pokračovať, zrútiš sa." Navrhol, aby si Mojžiš našiel pomocníkov, ktorí sa budú venovať ľuďom, a Mojžiš bude môcť viac času venovať počúvaniu Boha. "Ty zastupuj ľud pred Bohom a prednášaj záležitosti Bohu," pobádal ho.

Prednášajte záležitosti a otázky Bohu - aká dobrá rada! Poraďte sa s Bohom, keď plánujete cestu, do niečoho investujete, sťahujete sa, kupujete auto alebo meníte prácu. Choďte pred neho a povedzte: "Pane, stojím pred týmto rozhodnutím. Čo si o tom myslíš?" Obyčajne nedostanete zázračnú odpoveď ani nebudete počuť hlas, ktorý vám povie, čo máte robiť. To však nie je nutné. Keď predložíte otázku, zriekate sa svojej autonómnej moci a dávate Bohu príležitosť, aby zasiahol. On vám odpovie. Možno vás zastaví. Keď si robíte plány, vaše srdce bude vnímať, aká činnosť je najlepšia - a potom budete mať ďalšiu príležitosť na poslušnosť!

Keď však ide o veľké otázky, nerozhoduj te sa sami; a potom poproste Boha, aby vaše rozhodnutie požehnal. Samozrejme, je dobré ísť k oltáru vo svadobný deň a prosiť Pána, aby manželstvo požehnal. Ale o koľko by to bolo lepšie, keby ste sa radili s Bohom už počas celého procesu hľadania povolania a manželského partnera! V Písme je malé, ale dôležité hebrejské slovo, ktoré často vyslovujú osobitní Boží priatelia ako Abrahám, Mojžiš, Samuel, Izaiáš a Panna Mária: "Hineni! Tu som!" Keď chceme rásť v poslušnosti, buďme pripravení často hovoriť toto krásne slovo, lebo Boh ho má veľmi rád. "Tu som, Pane. Neutekám pred tebou, ako utekal Adam, keď ťa neposlúchol. Som tu, aby som prijímal tvoje pokyny. Tu som. Pane. Prichádzam, aby som poslúchal!" , (prevzaté z časopisu Slovo medzi nami)

"Cítil som, že Boh ma miluje"

Je dôležité, aby sme si všimli, že Duch Svätý je láska samotného Boha. V Najsvätejšej Trojice je plameňom lásky, vychádzajúcim od Otca k Synovi a od Syna k Otcovi. Duch Svätý, tento plameň lásky, je sladkosť, radosť a blaženosť; je nositeľom Božej lásky v Trojici. Teda povedať, že apoštolov naplnil Duch Svätý, znamená povedať, že ich naplnila láska samotného Boha. Zostúpil na nich život Najsvätejšej Trojice a naplnil im srdcia. Byť naplnený Duchom Svätým je viac než Ježišovo prisľúbenie, je to skúsenosť. Predstavte si že život Trojice - sám Boží život - napĺňa srdce človeka! Zoslanie Ducha Svätého bolo okamihom, keď každý z apoštolov ohromujúcim spôsobom zažil, že je milovaný Bohom. To bol Boží cieľ. Stvoril svet preto, aby žil so svojimi stvoreniami. Keď Ježiš zomrel a zničil hriech, svet bol pripravený tento život prijať. Na Turíce bol dosiahnutý cieľ celého stvorenia.
Myslíte si, že to bola pre apoštolov nevedomá udalosť - niečo, čo sa udialo v ich srdci, ale oni to necítili? Určite nie! To nebola transplantácia srdca pri celkovej anestézii. Nie, niečo zakúsili. Od tej chvíle to boli noví ľudia plní odvahy. Nebojácne hovorili o Ježišovi. Len láska to dokáže.

Keď má človek silnú, osobnú skúsenosť Turíc, obyčajne to opisuje slovami: "Cítil som, že Boh ma miluje." Veľakrát som počul toto svedectvo. Pamätám sa na osemdesiatročnú ženu, ktorá chodila hore-dole, triasla ľuďmi a hovorila: "Viete? Cítim sa ako dievčatko. Teraz chápem, čo znamená byť Božou dcérou!" Iný človek mi povedal: "Celý svoj život som prežil s trpkým pocitom, že ma nikto nemá rád a nedokážem prijať lásku druhých. V tej chvíli tento pocit zmizol a nikdy sa nevrátil."

Svätý Pavol to potvrdil slovami: "Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali" (Rim 5,5). Toto je podstata Ducha Svätého. Zoslanie Ducha Svätého je chvíľa, keď si vďaka Božej milosti uvedomíte, že vás Boh nesmierne miluje ako svojho vzácneho syna či dcéru. Celý váš život sa zmení a vy vstúpite akoby do raja. ( časopisu Slovo medzi nami)

OBDOBIE VEĽKÉHO PÔSTU

Obdobie Veľkého pôstu sa začína Popolcovou stredou (vtedy pri omši prijímame poznačenie popolcom - KAJAJTE SA A VERTE EVANJELIU - PAMÄTAJ, ŽE SI PRACH A NA PRACH SA OBRÁTIŠ) a trvá do štvrtku vo Veľkom týždni. Obdobie Veľkého pôstu a najmä Veľký (svätý) týždeň poskytujú osobitnú príležitosť pripomenúť si veľké tajomstvá nášho vykúpenia.

Účasť na pobožnostiach krížovej cesty nám pripomenie nesmiernu cenu, ktorú za naše hriechy zaplatil Syn Boží. V pôstne piatky je vhodné čítať nejakú časť o Pánovom utrpení. Po čítaní z Písma je chvíľka ticha. Potom každý v rodine po bozká kríž so slovami: PANE JEŽIŠU, TY SI TRPEL ZA MŇA, ABY SOM ŽIL A BOL VEČNE ŠŤASTNÝ.

V Pôstnom období má veľký význam aj účasť na pôstnej kajúcej pobožnosti. V piatky Pôstneho obdobia možno získať úplné odpustky za modlitbu k Ukrižovanému: Dobrý a preláskavý Ježišu (po sv. prijímaní).

Modlitba v pôste

Pane Ježišu, Syn živého Boha, vystri svoju všemohúcu ruku a pomôž nám, svojim krehkým služobníkom. Nekonečná cena tvojej krvi nám osoží len vtedy, ak nás telesné žiadosti, svetské rozkoše a diabolské nástrahy nestrhnú do záhuby.
Pane, stoj pri nás, posilňuj nás, aby nás nič neodlúčilo od tvojej lásky, aby nás pokušenia nepremohli, aby nevyšla nazmar neoceniteľná zásluha tvojej svätej krvi. Ježišu, padám na kolená a prosím ťa za tých, čo zabúdajú na teba a zdráhajú sa zohnúť koleno pred tebou a prijať tvoje nebeské učenie. Osvieť ich svetlom svojho Ducha.

Pane, zmiluj sa nad celým ľudským pokolením, vylej svoje požehnanie na našich bratov, rodiny, priateľov i nepriateľov.

Nech sú tieto posvätné dni dňami úprimného obrátenia pre všetkých, ktorých si vo svojej láske preliatím svojej krvi vykúpil na dreve kríža. Dopraj milostivo, aby sa hriešnici v tomto posvätnom čase polepšili, nepriatelia zmierili a chorí obsiahli pomoc a úľavu. Napokon daj nám všetkým šťastnú hodinu smrti. Nepovolaj nás bez opravdivej a skrúšenej ľútosti nad hriechmi. Učiň nás hodnými pred skonom prijať tvoje sväté telo, v hodinu našej smrti roznieť v nás oheň viery, nádeje a lásky, aby sme v tvojej milosti opustili toto údolie sĺz a dostali sa k tebe do slávy a večnej radosti. Amen.

Kajúcny žalm 51

Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť. Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu.

Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou. Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé, aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku a nestranný vo svojom súde.

Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať. Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom a v samote mi múdrosť zjavuješ.

Pokrop ma yzopom a zasa budem čistý; umy ma a budem belší ako sneh. Daj, aby som počul radosť a veselosť, a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil.

Odvráť svoju tvár od mojich hriechov a zotri všetky moje viny. Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného.

Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého. Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty.

Poučím blúdiacich o tvojich cestách a hriešnici sa k tebe obrátia. Bože, Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvi preliatia a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou.

Pane, otvor moje pery a moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu. Veď ty nemáš záľubu v obete, ani žertvu neprijmeš odo mňa. Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.

Buď dobrotivý, Pane, a milostivý voči Sionu, vybuduj múry Jeruzalema. Potom prijmeš náležité obety, obetné dary a žertvy; potom položia na tvoj oltár obetné zvieratá.

Modlitba k Ukrižovanému

Dobrý a preláskavý Ježišu, pred tvojou tvárou padám na kolena a s celou vrúcnosťou duše ta prosím a žiadam, aby si do môjho srdca dobrotivo vtlačil city živej viery, nádeje a lásky, ako aj opravdivú ľútosť nad mojimi hriechmi a pevne odhodlanie ich napraviť.

Dobrý Ježišu, s veľkým dojatím a s bolesťou duše sám v sebe uvažujem a rozjímam o tvojich. piatich ranách; mám pred očami, čo o tebe do tvojich úst vložil prorok Dávid: Prebodli mi ruky a nohy, môžem si spočítať všetky svoje kosti (Ž 22, 17).

(v piatky Pôstneho obdobia úplné odpustky.)

CEZROČNÉ OBDOBIE

 Okrem období, ktoré majú vlastnú náplň, ja ešte tridsaťtri alebo tridsaťštyri týždňov v cirkevnom roku, v ktorých sa neslávi osobitný aspekt Kristovho tajomstva. Skôr sa, najmä v nedele, pripomína Kristovo tajomstvo v celej jeho plnosti. Toto obdobie sa volá Cezročné obdobie.

Cezročné obdobie sa začína v pondelok po nedeli, ktorá nasleduje po 6. Januári, a trvá až do utorku pred Popolcovou stredou vrátane. Znova sa začína v pondelok po nedeli Zoslania Ducha Svätého a končí sa pred prvými vešperami Prvej adventnej nedele.

Osobitnou úctou oslavujeme sviatok Božieho tela a Najsvätejšieho srdca Ježišovho. Duchovná obnova okolo prvého piatku na počesť Ježišovho Srdca by mala byť normálnou vecou každého veriaceho.   (prevzaté z „Pane, zostaň s nami")

VIANOČNÉ OBDOBIE

Vianoce svojou radostnou liturgiou napĺňajú veriaceho osobitnou radosťou a vnútorným pokojom. Najväčším vianočným darom je sám Kristus, ktorého nám Otec daroval, aby sme mali večný život. Preto vianočné sväté prijímanie s hlbokým prežívaním omšovej liturgie bude stredobodom Vianoc. Na Štedrý večer sa pod vianočným stromčekom a pri jasličkách vhodne číta z Lukášovho evanjelia o Ježišovom narodení (Lk 2, 1-20) a spievajú sa vianočné piesne. Vianočné obdobie trvá od 25. decembra do sviatku Krstu Krista Pána (nedeľa po Zjavení Pána).

Vo Vianočnom období sú tieto sviatky" Svätej rodiny (nedeľa po Narodení Pána), Sv. Štefana, prvomučeníka, Sv. Jána, evanjelistu, Svätých Neviniatok, potom je slávnosť Bohorodičky Márie (1. januára), slávnosť Zjavenia Pána - Troch Kráľov (6. januára) a sviatok Pánovho Krstu.

Modlitba na Vianoce

Ó, najláskavejšie Božské Dieťa, v najhlbšej poníženosti padám dnes pred tvojimi jasľami a klaniam sa tebe, svojmu Bohu a Pánovi, ako sa ti klaňali v jasliach betlehemskí pastieri. S radosťou chcem spievať so zástupom anjelov: "Sláva Bohu výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle." Synu Boží, ďakujem ti za tú milosť, nám hriešnikom ukázanú, že si pre naše vykúpenie nebo opustil a stal sa malým dieťaťom.

Milujem ťa, Ježiško malý, a radujem sa z dnešného dňa. Milujem ťa celého srdca a po tebe túži moja duša. Zvelebujem ťa a ďakujem ti že si opustil svoju slávu, aby si nám do neba pomohol. Daj, aby som mal (a) ten pokoj, ktorý si nám na zem doniesol. Daj, aby tvoje narodenie radosťou naplnilo srdce a posvätilo moju vôľu. Milý Ježišu, udeľ mi svoju milosť a svoje požehnanie, aby som ti bol (a) verný(á), za tvoju lásku vždy povďačný(á) a aby som sa stal(a) účastným(ou) na ovocí tvojho vtelenia tu v časnom živote i v nebesiach naveky. Amen.

Ó, Mária, prosíme ťa skrze tú radosť, ktorú si cítila pri narodení svojho Božského Dieťaťa: vypros mi milosť, aby som svoju jedinú radosť hľadal(a) a našiel(la) v dokonalom plnení všetkého toho, čo je milé Bohu. Amen. (prevzaté " Pane, zostaň s nami".)

Advent Slova
Príprava na "Veľký deň"

Už ste si niekedy uvedomili. ako riadime svoj život podľa sezón obľúbených športov? Náš kalendár delí život na týždne, mesiace a roky, ale pre nás sú najdôležitejšie práve tieto sezóny. A vo svete to vyzerá tak, že ničomu zrejme nevenujeme väčšiu pozornosť ako športovým sezónam. či už je to futbal, basketbal alebo hokej, všetky tieto sezóny prebiehajú podľa rovnakých pravidiel. Na začiatku hry ľudia so zápalom povzbudzujú svojich domácich hráčov. Ale ako sezóna postupne naberá spád, fanúšikovia sa začínajú viac sústreďovať na víťaziace tímy, či už je to v hokejovej extralige, vo futbalovej lige alebo či v európskych klubových pohároch.

Podobne aj Adventné obdobie je naplnené činnosťami, ktoré nás pripravujú na niečo výnimočné; príchodom Vianoc sa naša pozornosť sústreďuje iným smerom. Činnosti pokračujú a zvyčajne aj naberajú na intenzite, ale naša pozornosť sa začína upriamovať na jeden výnimočný deň. Možno rozmýšľame o tom, aké by bolo pekné mať celú rodinu pospolu alebo jesť spoločne štedrú večeru. Možno si začneme pripomínať všetky milosti. ktoré sme dostali, alebo sa jednoducho budeme tešiť na Štedrý deň ako na čas vzdávania vďaky Bohu.

Hoci všetky tieto myšlienky sú dobré a pôsobia Bohu radosť, za Adventným obdobím aj za Štedrým dňom sa skrýva niečo hlbšie. A Boh chce, aby sme to zažili. Počas týchto štyroch týždňov i počas celých priprav túži. aby sme upriamili svoje oči na oslavu Ježišovho narodenia. Jeho túžbou je, aby sme na Štedrý deň  popri radosti zo zídenej rodiny a z rozdávania darčekov zažili aj obrovskú radosť z poznania, že Boh nám dal svojho Syna nie preto, aby nás odsúdil, ale aby nám dal večný život.

Keď Ján začal ohlasovať evanjelium, použil jedinečné slovo na opis Ježiša. Nazval ho Božím Slovom, alebo v gréčtine Božím Logos, ktoré bolo s Bohom zjednotené od začiatku a ktoré prišlo na svet, aby nám prinieslo "milosť a pravdu". Nazývať Ježiša Božím Slovom sa nám môže zdať zvláštne, ale pre prvých Jánových čitateľov tento termín veľa znamenal. Mnoho Židov v Jánovej dobe používalo slovo logos na opísanie Božej múdrosti. Často sa používalo ako pomenovanie pre Mojžišov zákon či Boží plán, ktorým si vyvolil Izrael za svoj ľud a ustanovil ho za svetlo pohanom. Pre Grékov zas slovo logos predstavovalo istý druh božstva alebo spôsob spojenia medzi najvyšším vesmírnym bohom a svetom so všetkými jeho obyvateľmi.

Ján používal termín logos, ktorý bol veľmi známy Židom i Grékom, ale presiahol hranice židovských a gréckych predstáv. Ježiš bol viac ako Božou múdrosťou v ľudskej podobe. Bol viac ako len spojovacím mostom medzi Bohom a ľudstvom. Ježiš - Božie Slovo, ktoré sa stalo telom - je sám Bohom. dokonale ľudským a dokonale božským. On je múdrosťou Boha je sprostredkovateľom medzi nebom a zemou. Je tým všetkým plným právom pretože je večným Synom Boha, rovným Otcovi.

Ján chcel povzbudiť svojich čitateľov pravdou o tom, kto je Ježiš a pre čo prišiel. Aj Boh nás chce pozdvihnúť prostredníctvom Jánovho učenia o Božom Slove. Hovorí nám. že čistota, nádhera a dokonalosť neba - všetko, čo Boží Syn zakúšal predtým, ako prišiel na svet - sú teraz prístupné všetkým, ktorí uveria. Ježiš prišiel k nám plný milosti a pravdy; nebo prišlo na zem, a preto každý z nás môže dosiahnuť nebo približovaním sa k Ježišovi vo viere a dôvere.

Svoju predstavu a nádej veľmi často obmedzujeme všetkým tým, čo vidíme vo svete. Namiesto toho. aby sme pozdvihli oči k nebu - k čomu Ján vyzýva svojich čitateľov -, radšej sa necháme pohltiť svojimi každodennými úlohami, požiadavkami a problémami. Samozrejme. že musíme venovať pozornosť aj plneniu svojich povinností a riešeniu životných problémov. Ak sa však obmedzíme len na tento rozmer života, riskujeme, že budeme nespokojní alebo úzkostliví, ako je to vo svete bežné. Avšak Ján nás vyzýva nazrieť za tento svet a spýtať sa: "Čo je za tým všetkým?" a "Kto to celé riadi?"

Je chybou myslieť si, že takéto otázky sú príliš hlboké na to, aby sme sa vôbec nimi zaoberali, alebo sú príliš zložité, aby sme si na ne odpovedali. Avšak potecha, ktorú prinášajú Advent a Vianoce, spočíva v tom. že Ježiš prišiel medzi nás ako Slovo, ktoré sa
stalo telom a dalo nám odpovede na naše otázky. Dodnes je hlavnou úlohou Ducha Svätého zjavovať svetu to, čo učil Ježiš, keď chodil po zemi. Na základe tohto zjavovania začíname chápať svoj život, tento svet. a dokonca aj nebo novým a vzrušujúcim spôsobom.
Bratia a sestry, Ježiš je žijúce Božie Slovo. Jeho oslavujeme v tomto čase. A navyše je nová nádej, ktorú prežívame počas Vianočného obdobia. Ježiš nám dáva novú víziu života, víziu, ktorá presahuje všetko, na čo sme bol i zvyknutí. Chce nás vziať do svojho sveta. do nebeského Jeruzalema, a ukázať nám Otca, aby sme mohli žiť novým životom. A keď nám otvorí oči, chce nás zahrnúť hojnosťou svojich darov - svojou nesmiernou láskou, milosťou a silou. Od nás očakáva len to, že mu otvoríme dvere a dovolíme vstúpiť dnu.
Vianoce sa pomaly blížia. Nájdite si čas a upriamte pohľad na Ježiša Krista, Božie Slovo a Božieho Syna, ktorého poslal Otec, aby nás spasil a aby nám zjavil Boha, ktorý nás miluje.
Nedajte si ujsť tento vzácny dar. Radšej sa rozhodnite nájsť si každý delí viac času na modlitbu. Častejšie sa zúčastňujte na svätej omši. Zmierte sa s Bohom vo svätej spovedi. Pri všetkom, čo budete robiť, sa uistite, či upriamujete svoj pohľad na Ježiša, a proste ho aby vás urobil podobným sebe   (Z časopisu Slovo medzi nami)

Božia svätyňa v tvárach ľudí

Homília Svätého Otca v Guadalupe

Počuli sme, ako sa Mária vybrala navštíviť svoju príbuznú Alžbetu. Bez otáľania, váhania či pomalosti, Mária ide, aby bola na blízku svojej príbuznej v posledných mesiacoch tehotenstva.

Stretnutie s anjelom Máriu nezastavilo, pretože sa necítila nijak privilegovaná, či povinná dištancovať sa od života svojich blízkych. Práve naopak. V Márii toto stretnutie oživilo a prejavilo postoj, pre ktorý si ju ceníme a budeme ceniť ako ženu vysloveného "áno", "áno" oddanosti Bohu a súčasne "áno" oddanosti svojim bratom. Toto "áno" ju pohýna, aby vydala zo seba len to najlepšie a vybrala sa na cestu v ústrety ostatným.

Zvlášť vyznieva táto evanjeliová stať, keď ju počúvame v tomto chráme. Mária, žena vysloveného "áno", chcela navštíviť cez osobu amerického indiána Juana Diega aj obyvateľov tejto krajiny Ameriky. Tak ako sa vydala cestami Judey a Galiley, tak isto došla aj do Tepeyacu, v šatách domorodcov, hovoriac ich rečou, aby poslúžila tomuto veľkému národu. A tak ako sprevádzala Alžbetu počas jej tehotenstva, sprevádzala a naďalej i sprevádza vývoj tejto požehnanej mexickej krajiny. Tak ako sa dáva poznať chudobnému Juanitovi [pozn. zdrobnenina od "Juan"], tým istým spôsobom sa dáva poznať všetkým nám, najmä však tým, čo sa ako Juanito cítia "byť nikým". Táto osobitná voľba, môžeme povedať uprednostnenie, nechcelo byť proti nikomu, ale skôr v prospech všetkých. Drobný indián Juan, ktorý sám seba nazýval tiež "popruhom [mecapal], plecniakom [cacaxtle], chvostom či príveskom, odkázaným na to, aby ho niekto niesol" sa stal "vyslancom, veľmi hodným dôvery",

V to decembrové svitanie roku 1531 sa uskutočnil prvý zázrak, ktorý sa neskôr stal živou spomienkou všetkého, čo táto svätyňa uchováva. Vtedy pri brieždení Boh v tomto stretnutí nanovo zobudil nádej svojho syna Juana, nádej ľudu. V ono svitanie Boh nanovo zobudil a zobúdza nádej najmenších, trpiacich, vysídlených a vydedených; všetkých tých, ktorí sa necítia, žeby mali v týchto krajinách svoje dôstojné miesto. Vtedy na úsvite sa Boh priblížil a stále sa približuje k trpiacemu, no silnému srdcu mnohých matiek, otcov, starých rodičov, ktorí videli svoje deti odchádzať, videli ich ako navždy stratených alebo dokonca strhnutých kriminalitou, V to svitanie Juancito [pozn. zdrobnenina od "Juan"] vo svojom živote zažíva, čo znamená nádej, čo znamená Božie milosrdenstvo. On bol vyvolený, aby dohliadal na výstavbu tejto svätyne, staral sa o ňu, chránil ju a napomáhal. Opakovane hovorí Panne Márii, že on nie je tou vhodnou osobou. Ak sa má daná úloha uskutočniť, je treba na to vybrať skôr iných, lebo on je nevzdelaný, nesčítaný a nepatrí do okruhu tých, ktorí by to dokázali spraviť. Mária, s rozhodnosťou rodiacou sa z milosrdného srdca Otca, mu rezolútne odpovedá "nie". To on sa má stať jej vyslancom.

Takto dokázala dať sa prejaviť tomu, čo on nedokázal vyjadriť, skutočnému a pravdivému obrazu lásky a spravodlivosti: pri budovaní tej inej svätyne, ktorou je sám život, naše komunity, spoločnosti a kultúry, nemôže byť nikto ponechaný mimo. Všetci sme potrební, najmä tí, s ktorými sa normálne neráta, lebo nezodpovedajú "úrovni doby" alebo že "neprinášajú potrebný kapitál" na j ej budovanie. Božou svätyňou je život jeho detí, všetkých a za každých okolností, obzvlášť životy mladých bez budúcnosti, ktorí sú vystavení bolestivým situáciám bez konca a sú v ohrození, a tiež životy starých ľudí, ktorým sa nedostáva uznania a sedia zabudnutí v kúte. Svätyňou Boha sú naše rodiny, ktoré potrebujú to nevyhnutné minimum, aby sa mohli formovať a mohli sa rozvíjať. Božia svätyňa je v
tvárach mnohých ľudí, ktorých stretávame na našej ceste ...

Keď prichádzame do tejto svätyne, môže sa aj nám prihodiť to, čo sa prihodilo Juanovi Diegovi. Hľadieť na Matku v našich bolestiach, v našom strachu, zúfalstvách a smútkoch a spytovať sa jej: "Čo môžem darovať ja, keď som človekom bez vzdelania?" Hľaďme na Matku očami, ktoré hovoria: "Je veľa situácií, ktoré nás oberajú o silu, ktoré nám dávajú pociťovať, že niet miesta pre nádej, pre zmenu, premenu". Preto verím, že dnes nám bude na osoh, keď sa stíšime a budeme na ňu hľadieť. Pozerať sa na ňu dlho a pokojne a prihovoriť sa jej tak, ako to urobil istý syn, ktorý ju veľmi miloval: "Len na teba hľadieť Matka, / nechať otvorené iba oči; / hľadieť na teba celú a bez slova, / povedať ti všetko, nemo a zbožne. Nezvíriť pred tebou ani len vánok; / iba utíšiť moju nanútenú samotu / v tvojich očiach milujúcej Matky / a v tvojom priezračnom pozemskom príbytku. Hodiny neúprosne bežia, / odkrajujú nezdary úbožiaka, / život i smrť svojím tepom. Na teba hľadieť, Matka; / len ťa kontemplovať, / so srdcom stíšeným v tvojej nehe, / v tvojom čistom tichu ľalií." , (Liturgický hymnus)

A v tichu, zotrvávajúc takto v nazeraní, ešte raz počúvajme ako nám opakuje: "Čo sa deje, dieťa moje, najmenšie zo všetkých? Čo trápi tvoje srdce?" "Nie som tu azda ja, tá ktorá má česť byť tvojom matkou?".

On nám hovorí, že má "česť" byť našou matkou. Toto nás uisťuje o tom, že slzy trpiacich nezostávajú bez ovocia. Sú tichou modlitbou, ktorá vystupuje až do neba a ktorá u Márie vždy nájde svoje miesto pod jej plášťom. V nej a s ňou sa Boh stáva naším bratom a spoločníkom na ceste. Nesie naše kríže spolu nami, aby nás naše utrpenie nezdrvilo. Nie som azda tvojou matkou? Nie som azda tu? Hovorí nám: Nenechaj sa premôcť svojimi bolesťami, svojimi zármutkami - hovorí nám. Dnes sa vracia opäť, aby nás vyslala, tak ako Juanita; dnes nám znovu opakuje: buď mojím vyslancom, poslaným postaviť množstvo nových svätýň; sprevádzať životy mnohých a poutierať mnoho slz. Stačí, ak budeš kráčať ulicami svojej štvrte, svojho spoločenstva, svojej farnosti ako môj vyslanec, moja vyslankyňa; vztyčuj svätyne deliac sa s radosťou z poznania, že nie sme sami, že ona je s nami. Buď mojím vyslancom - hovorí nám - keď zasýtiš hladného, dáš sa napiť smädnému, prichýliš núdzneho, zaodeješ nahého a navštívi š chorého. Pomôž tomu, kto je uväznený, nenechaj ho samého, odpúšťaj tomu, kto ti spôsobil zlo, uteš zarmúteného, maj trpezlivosť s druhými a najmä vzývaj nášho Boha a modli sa k nemu. A v tichu mu povedzme to, čo máme na srdci.

Nie som azda ja tvoja matka? Nie som azda tu? - hovorí nám ešte raz Mária. Choď budovať  moju svätyňu, pomôž mi pozdvihovať život mojich detí, ktorí sú tvojimi bratmi.

Pravé Jubileum vedie k vzájomnému deleniu sa

Generálna audiencia s pápežom Františkom

Začíname cestu Pôstnym obdobím a dnes sa pristavíme pri starodávnom predpise o „jubilejnom roku" - je to starobylá skutočnosť, doložená vo Svätom písme. Nájdeme ho zvlášť v Knihe Levitikus, ktorá ho predstavuje ako vrcholný okamih náboženského a spoločenského života izraelského ľudu.

Každých päťdesiat rokov v "Deň zmierenia" (Lv 25,9), keď sa zvolávalo na ľud Pánovo milosrdenstvo, oznamoval zvuk rohu veľkú udalosť oslobodenia. V Knihe Levitikus čítame: «Päťdesiaty rok zasväťte! Ohláste slobodu pre všetkých obyvateľov krajiny! Má to byť pre vás jubilejný (milostivý) rok. Vtedy každý dostane do vlastníctva svoj majetok a každý sa vráti k svojmu rodu [ ... ] V takom jubilejnom roku každý  z vás dostane do vlastníctva svoj majetok». Ak bol niekto nútený predať svoju pôdu a dom, mohol sa mu, podľa týchto ustanovení, v jubilejnom roku majetok prinavrátiť; a ak mal niekto nejaké podlžnosti zo zmlúv, no nebol v stave ich splatiť, a možno bol preto aj prinútený vstúpiť do služby svojho veriteľa, mohol sa vrátiť už ako slobodný k svojej rodine a opäť vlastniť majetok.
Išlo o istý druh "všeobecného udelenia milosti", ktorým sa všetkým umožnilo vrátiť sa do pôvodnému stavu a to zmazaním každého dlhu, prinavrátením pôdy, a umožnením nanovo sa tešiť z pravej slobody členov Božieho ľudu. Svätého ľudu, kde predpisy, ako ten o jubilejnom roku, slúžili na boj proti chudobe a nerovnosti a garantovali všetkým dôstojný život a rovné prerozdelenie pôdy na bývanie a zabezpečenie si obživy. Centrálnou myšlienkou bolo, že pôda svojím pôvodom patrí len Bohu a ľuďom bola zverená. Preto si nikto nemôže osobovať nárok byť jej výlučným vlastníkom a spôsobovať tak: podmienky nerovnosti. Na toto dnes môžeme myslieť a znovu o tom premýšľať; každý nech vo svojom  srdci rozmýšľa o tom, či nemá mnoho vecí. Prečo by sme ich nenechali tým, čo nemajú nič?

Desať percent, päťdesiat percent... Poviem len: nech Duch Svätý inšpiruje každého z vás. Ten, čo predtým schudobnel, si mohol v jubilejnom roku opäť zabezpečiť všetko nevyhnutné na svoje prežitie. A ten zas, kto zbohatol, prinavracal v jubilejnom roku chudobnému to, čo mu raz bol vzal. Výsledkom celého bola teda spoločnosť založená na rovnosti a solidarite, kde sa osobná sloboda, pôda a peniaze zasa stali dobrom pre všetkých, nielen pre niektorých, ako sa stáva dnes, ak sa nemýlim ... Viac či menej, čísla nie sú isté, no osemdesiat percent bohatstva ľudstva je v rukách menej než dvadsiatich percent populácie. Je to jubileum - a toto hovorím pripomínajúc našu históriu spásy - aby sme sa obrátili, aby sa naše srdce stalo väčším, veľkodušnejším, viac Božím dieťaťom, s väčšou láskou.
Poviem vám jednu vec: ak táto túžba, ak jubileum nedôjde až ku vreckám, nie je pravým jubileom. Pochopili ste? A toto je v Biblii! Nevymýšľa to tento pápež, nachádza sa to v Biblii. Cieľom - ako som povedal- bola spoločnosť založená na rovnosti a na solidarite, kde by sa sloboda, zem a peniaze stali dobrom pre všetkých a nielen pre niektorých. V podstate maj jubilejný rok funkciu pomôcť ľudu žiť v konkrétnej bratskej láske založenej na recipročnej pomoci. Môžeme povedať, že biblický jubilejný rok bol "rokom milosrdenstva", nakoľko bol prežívaný v úprimnom vyhľadávaní dobra v prospech núdznych bratov.
Rovnako tu existovali aj iné nariadenia a zákony, ktoré riadili život Božieho ľudu tak, aby mohol okúsiť Pánovo milosrdenstvo skrze milosrdný postoj iných ľudí: V týchto normách nachádzame návody, ktoré majú svoju platnosť i dnes a ktoré preto stoja za zamyslenie.
Napríklad sa podľa jedného biblického zákona predpisoval o odvádzanie "desiatkov" určených levitským kňazom - ktorí mali na starosti kultové záležitosti a nemali podiel na pôde -, chudobným, sirotám, vdovám. Zabezpečovalo sa tým, že sa desiaty podiel z úrody alebo výnosov z iných aktivít dával tým, ktorí zostali bez akejkoľvek ochrany a v stave núdze, čo bolo v prospech vytvárania podmienok relatívnej rovnosti vo vnútri ľudu, kde si mali všetci počínať ako bratia.

Bol tu i zákon týkajúci sa "prvotín". Čo je to? Prvá a najvzácnejšia čiastka zo zberu úrody, na ktorej mali mať podiel i leviti s cudzincami, ktorí nevlastnili polia, aby tak aj pre nich bola pôda zdrojom obživy a života. «Pôda sa teda nebude predávať navždy, lebo pôda je moja a vy ste len cudzincami a prišelcami u mňa», hovorí Pán. Všetci sme iba prišelcami u Pána, ktorí očakávajú nebeskú vlasť a sú pozvaní robiť svet okolo nás obývateľným a ľudským.
Koľko je len "prvotín", ktoré môže ten šťastnejší darovať tomu, ktorý sa ocitol v ťažkostiach! Koľko prvotín! Nejde len o prvotiny z úrody na poli, ale o prvotiny z každého výstupu práce, prvotiny zo zárobku, úspor, z množstva vecí, ktoré človek vlastní a ktorými často krát plytvá. Toto sa deje aj dnes. Na Úrad pápežskej almužny prichádzajú mnohé listy s troškou peňazí: „Toto je časť môjho platu, aby som pomohol iným". A toto je pekné -pomáhať druhým, dobročinným inštitúciám, nemocniciam, domovom pre dôchodcov ... ; dávať aj prišelcom, tým, čo sú cudzími a sú tu len prechodne. Ježiš bol prechodne v Egypte.

V súvise s týmto, Sväté písmo naliehavo nabáda k veľkodušnej odpovedi na žiadosti o pôžičky bez zbytočných kalkulácií a bez vyžadovania neskutočne vysokých úrokov: «Ak niektorý z tvojich bratov pri tebe ochudobnie a bude sa k tebe utiekať o pomoc, pomáhaj mu ako cudzincovi a prišelcovi, aby mohol pri tebe žiť. Neber od neho úroky a nepýtaj od neho viac, ale boj sa Boha, aby tvoj brat mohol pri tebe žiť. Nepožičiavaj mu peniaze na úrok a živobytie mu nedávaj tak, aby si tým získal». Toto učenie je stále aktuálne. Koľko rodín je na ulici - ako obete úžery! Prosím vás, modlime sa, aby v tomto jubilejnom roku.
Pán odstránil zo srdca všetkých nás túžbu mať viac, úžeru. Nech sa vrátime k tomu, aby sme boli veľkodušní, veľkí. Koľko prípadov úžery sme len nútení vidieť a koľko utrpenia a trápenia prichádza do rodín! A mnohokrát, v zúfalstve, koľkí ľudia končia samovraždou, lebo to už nezvládajú a nemajú nádej, nemajú naporúdzi vystretú ruku, ktorá by im pomohla; jedine ruku, ktorá prichádza, aby ich prinútila platiť úroky. Úžera je ťažký hriech; je to hriech, ktorý volá k Bohu. Pán však prisľúbil svoje požehnanie tomu, kto zo svojej ruky dáva veľkoryso. Dá ti dvojnásobne, možno nie v peniazoch, ale v inom, avšak Pán ti vždy dá dvojnásobne.

Drahí bratia a sestry, biblické posolstvo je úplne jasné: s odvahou sa otvoriť vzájomnému podeleniu sa. A toto je milosrdenstvo! A ak my chceme milosrdenstvo od Boha, začnime ho konať my sami. Znamená to toto: začnime ho uskutočňovať my - medzi obyvateľmi, rodinami, národmi, kontinentmi. Prispievať k uskutočneniu zeme bez chudobných znamená budovať spoločnosť bez diskriminácie, založenú na solidárnosti vedúcej k vzájomnému zdieľaniu toho, čo človek vlastní, a na prerozdeľovaní zdrojov postaveného na bratskej láske a spravodlivosti. Ďakujem

Oživiť slovo

Ako napísali evanjelia - a ako v pozadí pôsobil Duch Svätý

Rozprávky sa začínajú slovami: "Kde bolo, tam bolo ... " Veľké romány sa začínajú výnimočnými a presvedčivými vetami: "Bolo to najlepšie obdobie ... , bolo to najhoršie obdobie .. :' alebo "V diere v zemi žil škriatok." Dokonca aj nadčasové básne sa začínajú tak, že nás nútia čítať ďalej: "Prirovnám ťa k letnému dňu?" alebo "Pretože som nemohol zadržať smrť, ona zadržala mňa." Tieto úvodné vety nás pozývajú do nového sveta predstavivosti, dokonca aj vtedy, keď nám dávajú nahliadnuť do nášho života a sveta okolo nás.

Nový zákon sa naopak začína dosť jednoducho: "Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho". Tento úvod zvlášť pre naše moderné uši neznie ako pozvanie k intrigám, dobrodružstvu alebo napínavému rozuzľovaniu zápletky. Je to skôr rozprávanie o pozadí židovského náboženského vodcu s pôsobivým rodokmeňom. Avšak aj napriek tomu je Nový zákon najčítanejšou knihou na svete.

Čo v Písme tak ľudí priťahuje? Čo je v tej knihe, ktorá sa začína tak neslávnostne, ale ľudia ju nedokážu odložiť? V tomto článku si chceme pripomenúť, ako boli napísané knihy Biblie - zvlášť evanjeliá - a prečo majú takú silu nielen nás zaujať a poučiť, ale aj premeniť a pozdvihnúť nám srdce.

Semená evanjelia

Mnohí odborníci v uplynulých storočiach riešili otázku, ako boli napísané evanjeliá a prečo sa k nám dostali v takej forme, akú majú. Niektoré aspekty tejto otázky ostávajú nezodpovedané, ale mnohé aspekty sú dosť jasné. Takmer všetci sa zhodujú na tom, že raná Cirkev už od prvej generácie mala uznávaný a autoritatívny zbor učiteľov. Napríklad svätý Pavol dbal o to, aby si overil zjavenia, ktoré dostal pri modlitbe, s apoštolom Petrom a Jakubom starším. Títo vodcovia boli uznávaní ako strážcovia Ježišovho učenia a boli povolaní viesť Cirkev pri ohlasovaní evanjelia svetu.

Aké posolstvo mali títo apoštoli a starší chrániť a ohlasovať? Zázraky, ktoré Boh vykonal skrze smrť a vzkriesenie svojho Syna, Ježiša Krista. Už od prvých dní si veriaci veľmi vážili rôzne príbehy o Ježišovom utrpení a vzkriesení a apoštoli tieto príbehy odovzdávali cirkvám.
Podobne aj príbehy o Ježišovej verejnej činnosti a jeho učenie očití svedkovia opäť prerozprávali a dostali sa do všetkých cirkví, ktoré apoštoli založili. Hoci všetky tieto príbehy a učenie sa šírilo ústnym podaním, v rôznych formách sa aj zapísali a kolovali po cirkvách.

Zložitá, nádherná mozaika

V istej dobe sa tieto zapísané i ústne tradície sústredili vo veľkých cirkvách, akými boli Antiochia a Rím. Nadobudli usporiadanejšiu formu. Tieto spisy sa potom stali základom pre štyri evanjelia, ktoré poznáme. Prvé tri evanjelia sa nazývajú synoptické. pretože "na prvý pohľad" (synopsis) sa navzájom podobajú. Nikdy sa nenašla vyčerpávajúca odpoveď na otázku, prečo sa tieto evanjeliá tak podobajú, ale zároveň sa v mnohých významných aspektoch aj odlišujú. Tu však môžeme ponúknuť zopár dôležitých záverov.

Po prvé, pokiaľ ide o podobnosti. panuje všeobecná zhoda, že Cirkev už veľmi skoro prijala určité základné príbehy o Ježišovi ako mimoriadne dôležité pre ohlasovanie evanjelia: zázraky, ako rozmnoženie chlebov a utíšenie búrky; podobenstvá, ako podobenstvo o stratenej ovci a rozsievačovi a semene. Existovali aj základné kľúčové Ježišove výroky, ktoré sa odovzdávali ústnym podaním, a Cirkev ich pokladala za podstatné pri opise Pána, a jeho poslania: "Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí" a "Božie kráľovstvo sa priblížilo."

Po druhé, bolo jasné, že autori evanjelia pracovali s príbehmi, ktoré už boli zapísané predtým a dostali určitú ustálenú formu. Každý evanjelista prevzal tento pôvodný materiál a aj keď zachoval tie isté podstatné príbehy, pod vedením Ducha Svätého ich napísal tak, že odrážali jeho vlastný názor na ne a napĺňali potreby ľudí, pre ktorých písal.

Keď napríklad Matúš. Marek a Lukáš rozprávajú príbeh o Ježišovom krste v rieke Jordán, nájdeme tam niekoľko rozdielov. V Matúšovom evanjeliu Ján spočiatku váha pokrstiť svojho príbuzného, pričom v Lukášovom príbehu je Ježiš len ďalším človekom, ktorého Ján pokrstil. V Matúšovom a Markovom evanjeliu len Ježiš vidí Ducha Svätého, ktorý naň zostupuje - akoby tým chceli zdôrazniť, že to bola veľmi vnútorná udalosť, a dokonca súkromná udalosť z Ježišovho života. Lukáš naopak túto udalosť zobrazuje ako niečo, čo vidí každý - je to verejnejšie zvestovanie Ježišovej zvláštnej úlohy.

Ak nás tieto rozdiely prekvapujú alebo dokonca znepokojujú, bude užitočné uvedomiť si, že starovekí autori nepokladali za dôležité hovoriť o tej istej udalosti presne tými istými slovami vždy, keď tieto príbehy rozprávali. V Izraeli v prvom storočí neboli fotoaparáty alebo nahrávacie zariadenia. Ľudia sa nezaujímali o podrobnosti tak, ako my dnes. Prijali každú správu o udalosti ako "interpretáciu" jednej alebo inej formy. Pre pisateľov evanjelia tento zvyk rozprávať odlišne o jednej udalosti sa stal nástrojom na zdôraznenie rôznych stránok Ježišovej osobnosti a jeho poslania. A výsledkom je nádherná, podrobná mozaika o Božom Synovi, ktorá sa predstavuje v štyroch rôznych knihách, ktoré nazývame evanjeliá.             (Z časopisu Slovo medzi nami)

Pokorný Boh a duchovné detstvo kresťana
Generálna audiencia s pápežom Františkom

V tieto vianočné dni máme pred sebou Dieťa Ježiša. Som si istý, že je ešte stále veľa rodín, ktoré vo svojich domovoch zhotovujú jasličky a pokračujú tak v peknej tradícií, ktorá siaha k sv. Františkovi zAssisi; v tradícii, ktorá v našich srdciach stále udržuje živým tajomstvo Boha, ktorý sa stal človekom.

Úcta k Jezuliatku je veľmi rozšírená. Mnohí svätci a svätice ju rozvíjali vo svojej každodennej modlitbe a túžili formovať svoj život podľa vzoru Dieťaťa Ježiša. Zvlášť mám na mysli sv. Teréziu z Lisieux, ktorej meno ako rehoľníčky karmelitánskeho rádu bolo Terézia od Dieťaťa Ježiša a svätej Tváre. Ona, ktorá je tiež Učiteľkou Cirkvi, vedela žiť a navonok i dosvedčovať to "duchovné detstvo", ktoré do seba vstrebávame práve tým, keď v škole Panny Márie rozjímame nad pokorou Boha, ktorý sa pre nás stal maličkým. A toto je veľké tajomstvo:

Boh je pokorný! My, ktorí sme namyslení, plní márnomyseľnosti a kadečo si o sebe namýšľame, sme ničím! On, ktorý je veľký, je pokorný a stáva sa dieťaťom. Toto je pravé tajomstvo! Boh je pokorný. To je nádherné!

To, že sa v danom čase Boh stal dieťaťom v božsko-ľudskej osobe Krista, musí mať osobitný význam pre našu vieru. Je pravdou, že jeho smrť na kríži a jeho zmŕtvychvstanie sú najvyšším vyjadrením jeho vykupiteľskej lásky, no nezabúdajme na to, že celý jeho pozemský život je zjavením i vyučovaním. Vo vianočnom období si pripomíname jeho detstvo. Aby sme rástli vo viere, budeme potrebovať častejšie kontemplovať malého Ježiška. Isteže, o tomto jeho úseku života nevieme nič. Z tých niekoľko indikácií, ktoré máme k dispozícii, sa dozvedáme, že mu po ôsmich dňoch po narodení bolo dané meno, že bol predstavený v Chráme, a tiež, že sa mu prišli pokloniť Mudrci  a že nasledoval útek do Egypta. Potom je tu veľký skok až do doby, keď už dvanásťročný Ježiš spolu s Máriou a Jozefom putuje na Veľkú noc do Jeruzalema a keď miesto toho, aby sa vrátil so svojimi rodičmi, zostáva v chráme a zhovára sa s učiteľmi Zákona.

Ako možno vidieť, je toho málo, čo vieme o Dieťati Ježišovi, avšak môžeme sa od neho veľa naučiť, ak sa pozrieme na život detí. Je to pekný zvyk vlastný rodičom a starým rodičom, pozorovať deti pri tom, čo robia. Predovšetkým objavujeme, že deti chcú mať našu pozornosť. Musia byť v centre našej pozornosti. Pretože sú namyslené? Nie, pretože potrebujú cítiť, že sú chránené. Aj pre nás je nevyhnutné, aby sme do stredu nášho života dal i Ježiša a pochopili, hoci sa to môže zdať paradoxné, že nesieme zodpovednosť za jeho ochranu. Ježiš chce zostať v našom náručí; túži, aby sme sa o neho postarali a aby sa jeho a náš pohľad stretli. Okrem toho vyčarením úsmevu na tvári Dieťaťa Ježiša mu dáme najavo našu lásku a našu radosť z toho, že je medzi nami. Jeho úsmev je znakom lásky, ktorá nás uisťuje o tom, že sme milovaní.

Napokon, deti milujú hry. Hrať sa s dieťaťom ale znamená opustiť našu logiku a vstúpiť do tej jeho. Ak chceme, aby sa dieťa bavilo, je nevyhnutné pochopiť, čo sa mu páči. Je to pre nás lekcia. Pred Ježišom sme pozvaní zanechať naše predstieranie sebestačnosti - a toto je jadro problému: naša predstieraná sebestačnosť - a namiesto toho máme prijať pravú formu slobody, spočívajúcu v rozpoznaní toho, koho máme pred sebou, a v službe jemu.
On, Dieťa, je Božím Synom, ktorý prichádza, aby nás zachránil. Prišiel medzi nás, aby nám zjavil tvár Otca bohatého na lásku a milosrdenstvo. Vezmime teda malého Ježiška do náručia a dajme sa do jeho služby: On je zdroj lásky a pokoja. A bude to veľmi pekné, ak dnes, keď sa vrátime domov, prídeme k jasličkám, pobozkáme Ježiška a povieme: "Ježiš, chcem byť pokorný ako ty, pokorný ako Boh". A keď ho poprosíme o túto milosť.

Po katechéze Svätý Otec vyslovil slová nasledujúcej výzvy:

"Pozývam k modlitbe za obete živelných pohrôm, ktoré v týchto dňoch zasiahli Spojené štáty, Veľkú Britániu a Južnú Ameriku, osobitne Paraguaj, a zanechali žiaľ obete, mnoho ľudí bez strechy nad hlavou a rozsiahle škody. Nech Pán dá útechu týmto populáciám a nech sa im dostane bratská solidárna pomoc v ich potrebách."

Posledná audiencia roka patrila mládeži Pueri cantores: "Spev vychováva dušu"

Na svojej poslednej audiencii v tomto kalendárnom roku tu pápež František prijal šesťtisíc členov detských a mládežníckych speváckych zborov z rozličných krajín sveta, ktorí sa v týchto dňoch v Ríme zúčastňujú medzinárodného kongresu "Pueri cantores", Ich tohtoročnou centrálnou témou je: "Cantate spem vestrarn" - Vyspievajte vašu nádej.
Svätý Otec počas audiencie spontánne odpovedal na tri otázky chlapcov a dievčat. Najprv sa ho spýtali, či rád spieva. Svätý Otec deťom vysvetli, že nespieva dobre, avšak veľmi rád spev počúva. Zdôveril sa s tým, že mama ho spolu s jeho súrodencami od detstva viedla k počúvaniu hudby. Vždy v sobotu popoludní spoločne počúvali rozhlas, kde vysielali operu. Mama im počas nej pomáhala dielo chápať a oceňovať .

 "Spev vychováva dušu, spev duši prospieva," povedal pápež a poukázal na to, že aj mama, keď chce uspať dieťa, spieva mu uspávanku. Chlapcom a dievčatám kázal zborovo zopakovať slová sv. Augustína: "Spievaj a kráčaj !", aby nezabudli, že život kresťana je radostnou cestou.

Druhá otázka sa týkala problému hnevu a tiež novoročných predsavzatí. Svätý Otec pripomenul, že k Bohu, ktorý je ako jediný dokonale dobrý, sa nám treba približovať a prosiť ho o milosť stať sa dobrými. Prítomným tiež prezradil, že keď ho niečo nahnevá, pomáha mu myšlienka na to, že aj on nahneval druhých. "Nahneval som druhého? Áno, mnohokrát, nemáš teda právo hnevať sa". Ako povedal, je potrebné vzájomne komunikovať, avšak netreba prepadávať hnevu: "Bez hnevania sa, lebo hnev je otravou."
Ako svoje novoročné predsavzatie uviedol rozhodnutie viac sa modliť: .Lebo som si uvedomil, že biskupi a kňazi, a ja som biskup, musia viesť Boží ľud predovšetkým modlitbou, to je prvá služba. ( ... ) Len dve veci: modlitba a hlásanie evanjelia."

Deti sa Svätého Otca spýtali aj na to, čím chcel byť, keď bol malý. Odpovedal, že mäsiarom na trhu, keďže sa mu vždy páčilo ako porcuje mäso.

Pápež František hovoril aj o boji zla s dobrom, ktorý prebieha vo svete, no aj v každom jednom z nás. Upozornil na to, že médiá sa neraz zameriavajú len na zlé správy, pričom na svete sa okrem smutných vecí odohráva aj veľa dobrého. Svätý Otec spomenul  aj skrytých svätých, ktorí dennodenne datujú svoj život pre druhých. Prítomných vyzval: "Nenechajme sa oklamať! Vo svete je mnoho zlého ... a toto je dielom diabla proti Bohu ... Avšak sú tu aj sväté veci. Veľké veci, ktoré sú dielom Boha. Je mnoho skrytých svätých."

Ako prejsť Svätou bránou a naučiť sa odpúšťať
Generálna audiencia s pápežom Františkom

Minulú nedeľu bola otvorená Svätá brána v rímskej katedrále, v Bazilike sv. Jána v Lateráne, a rovnako sa otvorila Brána milosrdenstva v katedrále každej diecézy vo svete, aj vo svätyniach a kostoloch, ktoré biskupi na to určili. Jubileum je na celom svete, nielen v Ríme. Prial som si, aby bol tento znak v podobe Svätej brány osobitne prítomný v každej miestnej cirkvi, aby tak Jubileum milosrdenstva bolo niečím, na čom sa bude môcť podieľať každý jeden človek. Týmto spôsobom sa Svätý rok vydal na svoju cestu v celej Cirkvi a bude slávený tak v Ríme, ako i v každej jednej diecéze. Taktiež prvá Svätá brána bola otvorená práve y srdci Afriky. A Rím je viditeľným znakom univerzálneho spoločenstva. Kiež sa toto cirkevné spoločenstvo bude môcť stále zintenzívňovať, aby Cirkev bola vo svete živým znakom Otcovej lásky a jeho milosrdenstva. Čiže, aby bola Cirkev znakom živej lásky a milosrdenstva.

Túto požiadavku chcel zdôrazniť i dátum 8. decembra, ktorý s odstupom 50 rokov spojil začiatok Jubilea s dátumom ukončenia Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu. Koncil naozaj kontemploval a predstavil Cirkev vo svetle tajomstva spoločenstva, Rozšírená po celom svete a vyjadrená vo forme mnohých partikulárnych Cirkví, je to ale vždy stále tá istá a jediná Cirkev Ježiša Krista, tá, ktorú si prial a pre ktorú obetoval seba samého. "Jedna" Cirkev, ktorá žije zo samotného spoločenstva Boha.

Toto tajomstvo spoločenstva, ktoré robí Cirkev znakom Otcovej lásky, rastie a dozrieva v našom srdci vtedy, keď láska, ktorú rozpoznávame v Kristovom kríži a do ktorej sa ponárame, nám dáva milovať tak, ako sme i my sami milovaní Kristom. Ide o lásku bez konca, ktorej tvárou je odpustenie a milosrdenstvo.

Avšak milosrdenstvo a odpustenie nesmú zostať iba peknými slovami, ale musia sa uskutočňovať y každodennom živote. Milovať a odpúšťať je konkrétnym a viditeľným znakom toho, že viera pretvorila naše srdcia a umožňuje nám vyjadri!" v nás samých Boží život. Milovať a odpúšťať, tak ako Boh miluje a odpúšťa. V tom spočíva životný program, ktorý nepozná prestávky alebo výnimky, ale pohýna nás ísť stále ďalej bez toho, aby sme sa niekedy unavili, s istotou, že sme podopieraní otcovskou prítomnosťou Boha.

Tento veľký znak kresťanského života sa tak ďalej premieta do mnohých iných znakov charakteristických pre Jubileum. Mám na mysli množstvo tých, čo prejdú jednou zo Svätých brán, ktoré sú v tomto Roku pravými Bránami milosrdenstva. - Bránami milosrdenstva.
Brána poukazuje na samotného Ježiša, ktorý povedal: «Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený: bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu».

Prejsť Svätou bránou je znakom našej viery v Pána Ježiša, ktorý neprišiel súdiť, ale prišiel spasiť. - Dávate pozor, že? Aby tu nebol niekto chytrý a priveľmi prefíkaný, čo vám povie, že treba zaplatiť: nie! Za spásu sa neplatí. Spása sa nekupuje. Bránou je Ježiš a Ježiš je grátis! Je Bránou, on sám. Počuli sme, že hovorí o tých, čo vchádzajú nie tak, ako by mali, a nazýva ich jednoducho zlodejmi a zbojníkmi. Ešte raz, dávajte pozor: spása je zdarma.
Prejdenie Svätou bránou je znamením pravého obrátenia nášho srdca. Keď budeme prechádzať Svätou bránou je dobré si uvedomiť, že máme mať dokorán otvorenú aj bránu nášho srdca. Stojím pred Svätou bránou a prosím: "Pane, pomôž mi otvoriť dokorán bránu
môjho srdca!" Svätý rok by sa minul účinku, keby sme bránou nášho srdca nenechali prejsť Krista, ktorý nás pohýna smerom k ostatným, aby sme im priniesli jeho samého a jeho lásku. Preto, tak ako zostáva otvorená Svätá brána, pretože je znakom nášho prijatia zo strany samého Boha, tak by mala byť stále otvorená dokorán aj naša brána, brána srdca, aby nikto nezostal vylúčený. Ani ten alebo tá, čo ma irituje: nikto.

Dôležitým znakom Jubilea je aj spoveď. Pristúpenie k sviatosti zmierenia, ktorou sa stávame uzmierení s Bohom, sa rovná priamej skúsenosti s jeho milosrdenstvom. Znamená to stretnúť Otca, ktorý odpúšťa: Boh odpúšťa všetko. Boh nám rozumie, aj s našimi obmedzeniami, rozumie nám aj pri našej rozporuplnosti. A nielen to. Svojou láskou nám hovorí. že práve vtedy, keď uznávame naše hriechy, je nám nablízku ešte viac a povzbudzuje nás hľadieť smerom vpred. Hovorí ešte viac: keď rozpoznávame naše hriechy a žiadame o odpustenie, je to sviatok v nebi: Ježiš oslavuje. A toto je jeho milosrdenstvo: neklesajme na duchu. Vpred, len ďalej vpred!

Veľakrát som zažil, že mi ľudia povedali: "Otče, nedokážem odpustiť". Susedovi, kolegovi v práci, susedke, svokre, švagrinej ... Nuž, toto sme všetci počuli. Nedokážem odpustiť. Ako však môžeme žiadať Boha, aby nám odpustil, ak potom sami nie sme schopní odpustiť?
A odpúšťať je tiež veľká vec. Nie je ľahké odpúšťať, lebo naše srdce je úbohé a iba svojou silou odpúšťať nedokáže. Ak sa ale otvoríme na to, aby sme prijali Božie milosrdenstvo, vzápätí sa sami staneme schopnými odpúšťať. Taktiež som mnoho ráz počul: "No ale tú osobu som nemohol vystáť: nenávidel som ju. Ale jedného dňa som sa priblížil k Pánovi a požiadal som ho o odpustenie mojich hriechov a aj ja som odpustil tej osobe." Tieto veci sú na dennom poriadku. A túto možnosť máme na dosah.

Takže odvahu! Prežívajme Jubileum tým, že začneme týmito znakmi, ktoré v sebe nesú veľkú silu lásky. Pán nás bude sprevádzať, aby nám dal zakusovať ďalšie znaky, ktoré sú dôležité pre náš život. Odvahu a vpred!

Zjavenie Slova

Všetci môžeme spoznať Pána

Vianoce sú neskutočne čarovným časom pre malé deti. Týždne žijú v predstavách a očakávaní, čo dostanú pod stromček. Konečne nastáva deň, keď môžu otvárať darčeky. Deň, keď uvidia, čo sa nachádza v balíčkoch pod stromčekom. Podobne očakávame Vianoce aj my, dospelí: a Ježiš chce aj nás obdarovať. Chce nám zjaviť svoju slávu. Svojím zjavením chce napĺňať naše najhlbšie očakávania a túžby tým, že nám dáva rovnakú radosť a prisľúbenia, aké opisuje svätý Ján: "A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu" ..

Toto je pravé prisľúbenie Adventného obdobia. Máme možnosť stretnúť sa s Ježišom tak, ako sa s ním stretol Ján, vidieť jeho slávu a zažiť jeho lásku. Samozrejme, nemôžeme ho vidieť tak, ako ho videl Ján, ešte keď žil na zemi. No každý z nás ho môže zakúsiť tak ako svätci počas dvoch tisícročí. Môžeme zažiť jeho lásku a zakúsiť jeho prítomnosť, ako to prežívali svätí. Môžeme ho prijať aj ako živý chlieb v Eucharistii a v tichosti svojej modlitby podobne ako oni.

"Poďte a uvidíte!" Týmito slovami Ježiš pozval Ondreja a jeho priateľov, aby spolu strávili deň. Ku koncu toho dňa Ondrej začal vidieť v Ježišovi Mesiáša. Nadšený svojím objavom išiel za svojím bratom Šimonom Petrom a povedal mu: "Našli sme Mesiáša". Ondrejovo presvedčenie muselo byť také silné, že Peter súhlasil so stretnutím s Mesiášom. To bol začiatok Ježišovho pôsobenia. Bolo tam však mnoho ďalších, ktorým sa chcel tiež zjaviť. Na druhý deň sa stretol s Filipom a jednoducho ho povolal: "Nasleduj ma". Ako Ondrej, tak aj Filip sa cíti oslovený Ježišom, lebo ide za svojím priateľom Natanaelom a rozpráva mu o ňom. Natanael má plnú hlavu pochybností. Pozná Písmo a vie, že Mesiáš nemá prísť z Nazareta. Lenže Fi ip namiesto odpovede na jeho pochybnosti jednoducho opakuje Ježišovo pozvanie: "Pod' a uvidíš!". Netrvalo dlho a v Ježišovej prítomnosti sa Natanelove pochybnosti rozplynuli a vyznáva: "Rabbi, ty si Boží Syn!".

Ondrej, Šimon Peter, Filip a Natanael - všetci prijali Ježišovo pozvanie. Keď sa stretli s Ježišom a strávili s ním nejaký čas, videli v ňom viac ako len proroka alebo dobrého učiteľa. Hoci to bolo iba na začiatku spoznávania, ktoré si bolo treba ešte overiť a posilniť dôveru, uznali, že bol Božím Synom, Mesiášom, Spasiteľom sveta. Stačilo im stráviť s Ježišom iba krátky čas, aby sa dotkol ich sŕdc a zmenil ich zmýšľanie.

Všetko to znie veľmi zaujímavo. Lenže to bolo už veľmi dávno. Mali by sme si však položiť otázku: "Ako sa ja môžem stretnúť s Ježišom tak, ako sa s nim stretli vtedy apoštoli?" A odpoveď je veľmi jednoduchá. Začína sa prijatím Ježišovho pozvania. Ježiš nás pozýva každý deň: "Poďte a uvidíte. Spoznajte ma. Tešte sa z mojej prítomnosti." Ak prijmeme jeho pozvanie, stačí už len jedno - byť s ním tak, ako s ním boli Ondrej a Filip a ostatní. Môže sa to uskutočniť účasťou na svätej omši, na adorácii, osobnou modlitbou - všetkým, čo nás vedie k Ježišovi a jeho láskou pobáda naše srdce.

Ďalší príbeh o zjavení je vyrozprávaný v Lukášovom evanjeliu. Na Veľkonočnú nedeľu, potom, čo Ježiš vstal z mŕtvych, ale ešte predtým, ako sa zjavuje viacerým apoštolom, dvaja z jeho učeníkov kráčajú z Jeruzalema do Emáuz. Keď sa k nim Ježiš priblížil a začal sa s nimi rozprávať, ešte vždy oplakávali jeho smrť. Záhadným spôsobom ho nespoznal ani jeden z nich. Preto mu začali rozprávať všetko, čo sa dialo na Veľký piatok. Povedali mu, aký smútok a opustenosť prežívajú po tom, ako ich milovaného rabbiho zabili.

Ježiš ich trpezlivo vypočul, no potom ich vyčítavo nazval nechápavými. Povedal im, že sa na to pozerajú ľudskými očami namiesto toho, aby uverili Ježišovmu slovu o tom, čo sa malo stať. A pokračoval výkladom Písma. Odvolával sa na Mojžiša a prorokova naznačil im, ako mal Mesiáš zomrieť- a ako mal vstať z mŕtvych. Ježišove slová boli také presvedčivé a plné prisľúbení, že obom učeníkom horeli srdcia - čo odzrkadľovalo pravdivosť jeho slova prisľúbenie nádeje.

Neskôr, keď spolu večerali, Ježiš berie chlieb, požehnáva ho, láme a podáva im ho. V zázračnej stotine sekundy apoštoli spoznávajú, kto ich sprevádzal. Okamžite sa obrátia a vracajú sa do Jeruzalema, aby mohli rozpovedať, čo sa im stalo.

Každý týždeň milióny ľudí znova prežívajú tento príbeh, keď sú na svätej omši. Prichádzame s túžbou po hlbšom vzťahu s Ježišom. Počúvame Božie slovo a homíliu, ktoré majú za úlohu prebudiť nás a zapáliť láskou k Ježišovi. Potom, keď prijmeme Ježiša, máme možnosť spoznať ho a byť naplnení radosťou, akou boli naplnení učeníci na ceste do Ernáuz. Duch zjavenia.

Lukáš rozpráva ešte ďalšie príbehy otom, ako sa Ježiš zjavoval, v Skutkoch apoštolov. Začína ich opisom Ježišových prísľubov, že "Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým ... Ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a „ budete mi svedkami". Potom na Turiec zostúpil Duch Svätý a život ľudí sa zmenil tak, ako to Ježil sľúbil.

Z Jeruzalema sa od toho dňa šírili vzrušujúce príbehy o Božej moci a nakoniec obeh li celý svet. Na Turíce tritisíc ľudí uverilo v Ježiša skrze Ducha Svätého. O nejaký čas neskôr v Cézarei Peter rozprával rímskemu stotníkovi a jeho domácim o Ježišovi a Duch Svätý zostúpil na nich tak ako na apoštolov. Potom v mestách ako Korint, Filipy, Solún, Efez, Kolosy sa dejú tie isté veci: apoštoli vyučovali a Duch Svätý zjavoval Ježišovu slávu a jeho milosrdenstvo na narastajúcom počte ľudí.

Ten istý Duch Svätý, ktorý povzbudzoval ranú Cirkev, je s nami aj počas tohto Adventu. Ako vtedy, tak aj dnes nám chce Duch Svätý rozprávať o Ježišovi. Ježiš pri Poslednej večeri sľúbil, že Duch "vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. .. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám". Najdôležitejšou úlohou Ducha Svätého je zjavovať Ježiša, Slovo, čoraz hlbšie. Od úplného začiatku plní svoje poslanie tým, že sa stará o naše potreby a utešuje nás tvrdením, že Ježiš, ktorý je Pánom všetkého živého, nás nesmierne miluje a zostáva s nami.

Poďte a uvidíte

Ako Ježiš prichádza s pozvaním, aby sme prišli a uvideli, tak nás Duch Svätý prosí, aby sme mu dovolili zjavovať nám Ježiša. Každý deň sa stavia pred nás a prihovára sa: "Dovoľ mi povedať ti, ako veľmi ťa Ježiš miluje. Dovoľ mi odhaliť ti jeho velebnosť. Dovoľ mi naplniť ťa jeho mocou, aby si mohol žiť svätým životom. Dovoľ mi vodiť ťa na všetkých tvojich cestách." My máme len odpovedať: "Príď, Duchu Svätý, a naplň mňa aj moju rodinu. Chcem dnes lepšie spoznať Ježiša"                                            (z časopisu Slovo medzi nami)

Slovo sa telom stalo

Ježiš k nám prišiel. Prijmeme ho?

Vyjdite von za jasného dňa a pohliadnite na slnko. Uvedomte si, ako štedro svieti na celú zem. Je také žiarivé, že napriek svojej vzdialenosti stopäťdesiat miliónov kilometrov osvecuje inak tmavý svet. No samotné slnko nám nedáva len svetlo. Umožňuje kvitnúť a dozrievať, udržuje správnu teplotu na zachovanie života v celej jeho škále a kráse. Skúste si predstaviť, ako by zem vyzerala bez slnka. Bola by len obrovskou radovou guľou na tmavej oblohe. Táto krátka úvaha o slnku nám môže pomôcť zamyslieť sa nad tým, kde by sme boli bez svetla Božej lásky, ktoré nás osvecuje, zahrieva naše srdce a oživuje nášho ducha. Tak ako slnko umožňuje život každému stvoreniu na zemi, aj Boh osvecuje svojou láskou každú ľudskú bytosť. Už od počiatku stvorenia všetko oživuje, živí a udržuje pri živote. "Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo". Nič nie je schopné sa zachovať alebo prežiť bez neho.

Za touto všetkou láskou a požehnaním, ktoré je nad nami, ľahko sa dá rozpoznať Božia radosť, s akou sa delí s nami o svoju lásku. Je očividné, že Boh veľmi túži po vzťahu s nami. Nič mu nerobí väčšiu radosť ako naša odpoveď na jeho lásku chválou, poslušnosťou a vďakou.

Posolstvo večnej lásky

Táto súhra Božej lásky k nám a jeho túžby po našej láske vyviera zo Svätého písma. Napríklad Abrahámovým prostredníctvom Boh zjavil. ako chce sformovať ľud v zmluvnom zväzku so sebou. Príbeh Exodu dokazuje, ako Boh túžil oslobodiť svoj ľud a priviesť ho k službe jemu. Skrze prorokov odhalil svoje odhodlanie priviesť naspäť svoje vzdorovité deti a učiť ich preukazovať si lásku a vzájomnú úctu, ktorú im prejavil. Boh dokazoval svoju túžbu pomáhať a podporovať svoj ľud na jeho životnej ceste. Znova a znova im dával mocné znamenia svojej milosrdnej lásky. Tento ľud mohol neustále rozpoznávať zásahy Božej ruky vo svojom vlastnom živote.

A čo je na tom naj úžasnejšie, Boh urobil obrovský krok v ústrety človekovi. Vzal si ľudské telo a stal sa jedným z nás - vo všetkom okrem hriechu. "Slovo," ako ho nazýva Ján, stalo sa telom a prebývalo medzi nami. No hoci nás táto pravda tak ohromuje, je fakt, že tento Boh, ktorý stvoril svet a zaodel sa do smrteľného tela, v čase svojho narodenia sa stretáva s rôznym prijatím. Jedni ho prijali, iní odmietli.

Odmietnutie Slova

Je smutné a zároveň aj ironické, že tí, ktorí ho neprijali. boli väčšinou práve Židia. Ich predkovia boli vyslobodení z egyptského otroctva. vystaval i chrám a dychtivo očakávali Mesiáša. Boli vyformovaní Božou rukou a skrze Mojžišov zákon prijali Božie svetlo. Ale keď Božie svetlo prišlo vo svojej dokonalej jasnosti v Ježišovi, neprijali ho: "Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali".            .

Ľahko sa nám môže hovoriť, že ak by Ježiš prišiel medzi nás s posolstvom Božej lásky a milosrdenstva spolu so všetkými zázrakmi, tak by sme ho boli prijali. Lenže nemali by sme sa unáhliť. Aj dnes totiž prebiehajú krvavé vojny spolu s nespočetným množstvom trápenia. Egoizmus a chamtivosť vidieť všade vo svete, keď ľudstvo a celá spoločnosť nepočúvajú nárek chudobných a ostávajú ľahostajné k potrebám hladujúcich a bezdomovcov. Pohŕdanie Božím zákonom - alebo dokonca ignorovanie jeho ciest - sa prejavuje takmer vo všetkých masmédiách. Všetky tieto postoje nám svedčia o tom, že jagot sveta a temnota hriechu môžu veľmi účinne brániť prijímaniu Kristovho svetla .

 Svedkovia prijatia

Ak toto všetko má nádych smútku, ba aj beznádeje, tak je to len jedna polovica príbehu.  Druhá polovica je príbehom o zjavení a osvietení. Mária počula výzvu priviesť na svet Mesiáša a pokorne na ňu odpovedala. Keď Alžbeta uvidela Máriu, žehnala jej a dieťaťu v jej lone. Pastieri a mudrci s nadšením privítali novonarodeného židovského kráľa. Simeon a Anna s radosťou objali dieťa a ohlasovali radostnú zvesť o jeho narodení. Je nepochybné, že "tým, ktorí ho prijali, daj moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno".

Tieto príbehy o prijatí Ježiša sa nepísali kvôli nášmu pozitívnemu pohľadu, aby sa vymazali pocity z negatívnych udalostí o jeho odmietnutí. Sú napísané preto, aby nám poradili, ako aj my môžeme privítať Ježiša, Majú nám ukázať, ako môžeme prijať Ježiša a dovoliť mu konať vo svojom živote. Všimnime si teraz Jána Krstiteľa - hlavnú postavu Adventu -, aby sme sa dozvedeli. čo sa môžeme od neho naučiť.

Na začiatku nám Lukáš hovorí. že Jánova matka Alžbeta bola naplnená Duchom Svätým, keď uvidela Máriu. Lukáš spomína aj Jánovho otca Zachariáša, ako sa učil bojovať s pochybnosťami a stal sa nezlomným veriacim, ktorého oslavná pieseň znie dodnes. Jedným z dôvodov, prečo bol Ján schopný rozpoznať Ježiša ako Božieho Baránka a úplne sa mu odovzdať, musel byť fakt, že vyrastal v rodine, kde uctievali Boha a srdcia mali otvorené na jeho slovo. Zachariáš a Alžbeta určite hovorili Jánovi o jeho narodení - a čo je dôležitejšie, o jeho príbuznom Ježišovi a o dôležitej úlohe, ktorú bude hrať v živote svojho ľudu. Jánovo detstvo dokazuje, ak)' vplyv môžu mať rodičia na svoje deti. Tie totiž sledujú všetko, čo rodičia povedia a ako konajú, z čoho vyplýva, že aj príklad vášho života sa v nich hlboko prejaví. Ak sa snažíte odovzdávať svoju vieru a vzťah k Babu svojim deťom, tak. pravdepodobne aj ony budú hľadať Ježiša.

Skúste počas tohto Adventu tráviť každý deň určitý čas s Ježišom. Uvedomte si, že ak ho budete hľadať, aj on si nájde vás. Vedzte, že vo vašom živote sa bude odzrkadľovať to, čo ste našli. Skúste sa modliť raz za týždeň so svojou rodinou. Využite čas na čítanie a rozhovor o denných čítaniach zo svätej omše, Môžete sa spolu modliť svätý ruženec, meditovať nad Ježišovým životom. Spoločne spievajte chválospevy alebo adventné, neskôr vianočné piesne. Umožnite deťom spoznať, že Ježiš chce prísť do vašej rodiny a pomáhať vám každý deň. Ak. sú vaše deti už staršie, zapojte sa spolu s nimi do dobrovoľníckej činnosti - možno v najbližšom hospici pri zomierajúcich, možno v neďalekom domove dôchodcov, možno sa vám podarí realizovať nejaký dlhodobý program pomoci pre bezdomovcov. Buďte zvestovateľmi viery, ktorými máte byť, a otvoríte dvere Duchu Svätému vo svojich domoch.           

(z časopisu Slovo medzi nami)