farnosť Nitrianske Pravno

Boží model

Rád sa vraciam znovu a znovu do knihy Skutkov apoštolov, pretože verím, že tu nám Pán zjavuje Jeho spôsob budovania cirkvi. V prvých kapitolách vidíme len a len Božie pôsobenie a takmer žiadnu z našich moderných teórií o zakladaní a budovaní zboru:

Keď sa učeníci modlili a čakali zasľúbenie o vyliatí Ducha svätého, nikto z nich nevedel, čo sa bude diať, keď Boží Duch príde. Zrejme nevedeli, čo majú čakať. Nemali nijakú skúsenosť, nijakú teóriu, len otvorené srdcia. Nevedeli ako má vyzerať prebudenie.

Takisto asi nevedeli ani čo budú robiť potom, keď budú vystrojení mocou z Výsosti. Dokonca ani nemali šancu nad tým objektívne uvažovať, lebo nevedeli, do čoho idú. Nemali víziu, nemali slogan, nemali cieľovú skupinu obyvateľstva, ktorú by zamýšľali zasiahnuť evanjeliom, nemali predstavu o type zboru, ktorý budú zakladať, a už vôbec nie o jeho denominačnej príslušnosti, či dôrazoch alebo špecifikách...

Potom prišiel ten deň. Boh na nich mohutne vylial svojho Ducha. Celé mesto to vedelo. Nikto si to nemohol nevšimnúť. Kresťania začali hovoriť novými jazykmi, ako im Duch dával vysloviť sa. Zrazu boli naplnení obrovskou smelosťou a vierou verejne zvestovať evanjelium – odpustenie hriechov v Kristu Ježišovi.

Peter ani nevedel, čo je to výzva ku spaseniu. Prišiel na to až potom, keď sa ho hlboko usvedčení ľudia pýtali, čo majú robiť. Bolo evidentné, že pri práci bol Boží Duch a nie človek. (My dnes vieme kázať rýchle, ľahko stráviteľné instantné evanjelium; potom sa rýchlo, stručne pomodlíme s ľuďmi modlitbu spasenia; potom im povieme: „Vitajte v Božej rodine, gratulujeme vám, teraz potrebujete si čítať Bibliu, modliť sa a chodiť do cirkvi... Výsledok? Mnoho nezmenených ľudských sŕdc a životov, kresťanstvo bez skutočného pokánia a obrátenia...)

Táto zvesť začala meniť ľudské životy. Hneď v prvý deň bolo spasených 3000 ľudí. A veci sa začali diať. Nikto ich neorganizoval. Neexistoval program. Nikto nepovedal: „Bude to takto a takto..." Čo sa vlastne dialo?

1. Zotrvávali v apoštolskom učení – v prvej cirkvi našlo svoje miesto prirodzene vyučovanie – apoštolovia slúžili slovom. Dnes pod pojmom „apoštolské učenie" rozumieme učenie o Bohu, o Synovi, o Duchu Svätom, o spasení, o cirkvi a o posledných veciach... Výraz „zotrvávali v ap. učení" znamená dve veci: Apoštolovia vyučovali, kázali, prorokovali...; Ľudia zostávali v tom, čomu boli vyučovaní, verili slovu a žili podľa neho. (Dnes však kladieme dôraz na ten prvý význam tohto znaku prvej cirkvi: na samotné vyučovanie – jeho formu a obsah. Myslím, že tá druhá vec – život podľa tohto slova – nám uniká.)

2. Zotrvávali v spoločenstve – deň po dni zotrvávali jednomyseľne v chráme, boli pospolu, všetko mali spoločné, lámali chlieb po domoch, boli jedno srdce a jedna duša. Nad týmto fenoménom úplne žasnem. Až na niekoľko malých výnimiek v histórii, nevidím, že by sa v ľudských životoch takto mocne transformoval Boží dotyk – Božia láska – do takýchto vydaných, láskyplných vzťahov. Skrátka úžasné!!! A nikto to neorganizoval. Toto nebol dnes známy systém skupiniek a skupinkových zborov! Toto nemalo formu, či štruktúru. Bolo to úplne prirodzené a spontánne. Verím, že toto je Boží model aj pre nás. Boh sa nás chce dotknúť svojou láskou do takej miery, že to vytvorí medzi nami živé a hlboké spoločenstvo. Prví kresťania sa schádzali po domoch, prijímali Večeru Pánovu, zdieľali sa so všetkým, modlili sa a vrelo sa milovali. K tomu nepotrebovali apoštolov, či špeciálne vysvätených kazateľov, ktorí by im prisluhovali Večeru Pánovu. Bolo to Božie hnutie. Nádhera! Nikto nikoho do ničoho nenaháňal, žiadne špeciálne vízie skupiniek. Apoštolovia sa prizerali, čo všetko sa to deje – a až spätne nad tým uvažovali. Jednoducho nádhera! (– Niečo neporovnateľné so syndrómom vyhorenia, depresiami, politickým úsilím, manažmentom dnešných kresťanských vedúcich, ktorí sa snažíme organizovať zborový život a viesť ľudí k tomu, aby sa spolu stretli aspoň v nedeľu.)

3. Zotrvávali na modlitbách – asi ani nemohlo byť nič prirodzenejšie pre prvých kresťanov, ktorí tak mocne zažili Boží dotyk – Jeho milosť. Nemali modlitebné chvíle, či stretnutia. Oni zotrvávali v modlitbách. Vždy a všade. Stále sa niekde niekto modlil. Bola to vášeň pre modlitbu a chválu. Oči, uši a srdcia kresťanov boli v nebi – ich pozornosť, ich túžba, ich plány, ich ambície – to všetko sa sústredilo na Pána Ježiša Krista. (Dnes sme stratili vieru v modlitbu, nudí nás, modlíme sa až keď je veľmi zle, všetko sa snažíme buď riešiť, alebo to proste necháme tak. Poznáme mnoho spôsobov ako sa modliť, mnoho hudobných štýlov, mnoho typov zbožnosti – a výsledkom je, že sa nevieme modliť spolu, lebo každý by to chcel nejako inak: dlho, krátko, nepretržite, stručne, cielene, necielene, nahlas, potichu, v jazykoch, zásadne bez jazykov, všetci naraz, po jednom, v skupinkách... Dovtedy sa zameriavame na to ako to najlepšie urobiť, až to vôbec neurobíme. A keď predsa, tak zistíme, že to nebolo dobré, že to niekomu vadilo a už to neurobíme.)

4. Prišla bázeň na všetky duše – Keď o tom čítam, priam cítim, ako v dňoch prvých kresťanov vládla úcta a rešpekt voči Bohu. Bola tam jednoducho vážnosť voči Bohu a Jeho vôli. Inými slovami: Boh bol dôležitejší, ako čokoľvek iné. Boh bol uctievaný. Všetko sa dialo pre Pána. Cirkev nebola o naplňovaní ľudských potrieb a očakávaní. Predovšetkým išlo o to, aby kresťania žili na slávu svojho Boha, aby On bol vyvýšený, uctievaný. Aby Jeho prítomnosť neodchádzala, aby sa medzi nimi On cítil dobre. Aby On jednal medzi nimi a skrze nich.

5. Diali sa divy, zázraky a znamenia – duchovné dary, prejavy a manifestácie tu mali samozrejme tiež miesto. Ľudské životy sa fakticky menili. Obrátenia boli jasné a dramatické. Pán vylieval znovu a znovu svojho Ducha. Krst v Duchu Svätom bol úplne samozrejmým. Každý kto ho zažil o tom vedel a aj ľudia okolo neho to hneď vedeli. Nepotrebovali na to zvláštne teórie a znaky. Skutočne vydali svoje životy Pánovi, skutočne robili pokánie a preto zažili skutočne Božiu milosť, stali sa skutočne novými stvoreniami. Bolo prirodzené, že aj krst v Duchu Svätom prežívali skutočne. Pán jednal medzi nimi. Nemuseli organizovať prebudenecké zhromaždenia...

6. Apoštolovia zotrvávali na modlitbách a v službe slova – od začiatku tiež bolo zrejmé Božie povolanie v životoch apoštolov a potom ďalších ľudí, ktorých si Pán pre svoju službu oddelil. Dnes tomu hovoríme vodcovstvo, alebo „päťnásobná služobnosť". Pracovná náplň vodcov ale bola značne iná: Božie slovo a modlitba. Ak chceli držať krok s Božím Duchom, museli zostávať v Duchu a načúvaní Pánovi. To bola jediná a hlavná kvalifikácia, pre ktorú si ich Pán oddelil. Som presvedčený, že toto Pán hľadá aj dnes u vodcov. Hľadá tých, ktorí budú s Ním, ktorí Ho budú počuť, ktorí Ho poslúchnu, ktorí pôjdu v Jeho pomazaní, a ktorí nebudú zaneprázdnení všeličím iným

7. Boli obľúbení u všetkého ľudu – Zmena životov bola zreteľná aj pred verejnosťou – a bola vítaná, akceptovaná. Cirkev bola obľúbená. Nebola diskreditovaná pokrytectvom, vlažnosťou, politikou... Jedine náboženským židovským vodcom bola tŕňom v oku. V každom prípade jej vplyv na spoločnosť bol obrovský. Nebolo ju možné prehliadnuť alebo zavrieť za steny nejakej nehnuteľnosti.

Toto všetko sa jednoducho dialo. Boh nám dodnes týmto ukazuje Jeho model, Jeho spôsob ako On chce budovať svoju cirkev. Verím, že toto jednoducho povstane k životu všade, kde Boží Duch jedná. Toto všetko sa aj dnes bude diať všade, kde Pán môže jednať vo svojej moci, kde sa dotkne našich životov.odpis Michal Kevický