Ani neviete, ako rada by som začala slovami: ,,pozdravujem z Panamy”, no žiaľ, celý tento článok môžem písať už iba v minulom čase. Po troch nádherných, teplých a milostiplných týždňoch sa skončilo naše panamské dobrodružstvo a prichádza na rad nové dobrodružstvo- svedčiť o zážitkoch a Božích milostiach, ktoré sa nám skrze SDM dostali. Je ťažké vtesnať toľko zážitkov do jedného článku, ba priam nemožné, a preto chcem hneď takto v úvode povzbudiť všetkých, aby neváhali a zakúsili atmosféru živej mladej cirkvi aj na vlastnej koži. Ako určite viete, najbližšie Svetové dni mládeže sa budú konať v Portugalsku, tak verím, že sa tam stretneme viacerí, pretože ja si už začínam šetriť ;). No a teraz pekne postupne k našej panamskej púti.

   Naša štvorčlenná lendacká posádka patrí do Združenia mariánskej mládeže, a preto sme sa rozhodli pridať sa k ostatným slovenským pútnikom patriacim do Vincentskej rodiny, kam spadá práve aj naše spomínané ZMM. Nik z nás toto rozhodnutie neľutuje, pretože pred samotnými Svetovými dňami sme mali možnosť byť účastníkmi na Vincentských dňoch. Nie nadarmo sa to volá Vincenstká RODINA. Rodinnú atmosféru sme mali možnosť cítiť už od prvých hodín po našom príchode. Keďže sa v Paname hovorí Španielčinou, ktorú z našej posádky ovláda na začiatočníckej úrovni iba jedna členka a pre nás ostatných je to doslova španielská dedina, veľmi nám pomohli naši kamaráti z Kostariky, ktorí hneď pohotovo vytiahli vydobytky 21. storočia a začali sa s nami dorozumievať pomocou uja Googla. Slovenčina ich veľmi fascinovala, a tak sa hneď začali učiť základné frázy, ktoré o dva dni, keď dorazil zvyšok našej slovenskej posádky, používali už akoby boli v ich rodnom jazyku. Nakoľko sme my štyria plus jedna naša kamarátka z Oravy prišli do Panamy o čosi skôr ako bol samotný začiatok Vincentských dní, prvé dni sme spoznávali okolie Malamba, miesta, kde sme boli ubytovaní, a vychutnávali si horúce slnečné lúče a krásy prírody. Boli sme ubytovaní v sirotinci, ktorý spravujú sestry Vincentky, a jeho súčasťou bolo aj hospodárstvo, ktoré sme objavili až po dôkladnej prechádzke týmto veľkým komplexom, takže sme sa vlastne cítili blízko nášmu domovu. 

   Veľmi nás oslovila srdečnosť tunajších ľudí. Omylom sme v nádeji, že ideme do prírody, vošli na súkromný pozemok, odkiaľ nás však ani náhodou nevyhnali. Ihneď nám priniesli stoličky, odsekli kokosy, naliali nám šťavu do obrovských pohárov a začali sa vypytovať odkiaľ sme a podobne. Musím teda povedať, že hoci ja osobne som im nerozumela takmer nič, táto návšteva vo mne zanechala hlbokú stopu. Okrem toho, že kokos bol úplne iný ako u nás v supermarketoch a poviem vám, že bol teda skutočne úžasný, veľmi ma povzbudila jednoduchosť a práve spomínaná srdečnosť týchto ľudí. Myslím, že sa máme od nich čo učiť. Celkovo ma oslovila úprimná radosť ľudí tejto kultúry. Celé dni bolo počuť spev, rôzne hudobné nástroje, vytvárali sa skupinky, ktoré spolu tancovali a všetko to bolo sprevádzané širokými úsmevmi na tvárach všetkých účastníkov. 

   Počas Vincentských dní, ktoré sa niesli v duchu témy ‘Radosť byť Vincentínom’, sme si vypočuli viaceré katechézy, pri ktorých sme napríklad hľadali ideálne zloženie kresťana/Vincentína, poukazovali na dôležitosť spolupráce jednotlivých vetiev Vincentskej rodiny, či navzájom sa povzbudzovali, aby sme sa nebáli zašpiniť si ruky a pristúpiť k tým, ktorí sú na okraji spoločnosti, aby sme v nich stretli Krista, ktorému môžeme s radosťou a láskou slúžiť. Práve toto posolstvo nám prizvukoval Generálny predstavený Misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul, Tomaž Mavrič CM, počas jeho kázne na otváracej svätej omši: ,,Skrze naše slová a skutky sme povolaní ohlasovať, že sme v službe chudobným alebo inými slovami, že slúžime Ježišovi samému… Presne tak, prinášanie evanjelia druhým skrze službu je dôvodom, aby sme kričali od radosti.” Svojimi slovami nás povzbudil nasledujúci deň tiež aj P. Esteban Grozio CM, ktorý cez príbeh o matke, ktorá sa starala o syna s veľmi závažným fyzickým postihnutím a dávala neustály pozor, aby niektorý z prístrojov, ku ktorému bol jej syn pripojený, neprestal fungovať, premostil na našu nebeskú matku Máriu a jej vnímavosť na naše potreby, bolesti a trápenia. Stále sa o nás stará a predbieha naše prosby svojou vnímavosťou a pripravenosťou do pomoci svojim deťom. Preto sa nemusíme báť prichádzať k nej, ale tiež máme od nej čerpať vzor v pripravenosti do služby ostatným. Okrem katechéz a svätých omší  sme mali možnosť zažiť ochutnávku snáď všetkých kultúr. Každý večer sa niesol v duchu tanca, spevu, ochutnávky typických vychytávok z kuchyne a v neposlednom rade v duchu radosti. Aj my sami sme sa prezentovali vystúpením, v ktorom sme skĺbili naše krásne ľudové piesne i tanec a ako správni Lendačania sme nezabudli ani na naše kroje. Veľká vďaka patrí pani Gallikovej, ktorá nám dala viacero vecí typických pre náš folklór na darovanie, a tak sme mohli potešiť hlavných organizátorov Vincenstkých dní bábikami v lendackom kroji či účastníkov stužkou s vyšívaným ľudovým vzorom. 

   Našu slovenskú kultúru sme mali možnosť prezentovať tiež aj mariánskym večeradlom, v ktorom sme scénicky vyobrazili zvestovanie Pána a zjavenie Panny Márie svätej Kataríne Labourè, patrónke ZMM, po ktorom nasledovala adorácia so zamysleniami. Latinská Amerika je typická svojou živosťou a “hlučnosťou”, takže nás veľmi milo prekvapilo, že vydržali byť tak dlho ticho a dokonca nám ďakovali, že sme im umožnili zažiť takéto tiché stretnutie s Bohom. Povzbudením pre mňa bolo, že hoci nám to nevyšlo stopercentne podľa našich predstáv, ľudia boli dojatí a prichádzali k nám ešte aj na druhý deň so slovami vďaky a obdivu. Boh nepotrebuje aby sme robili všetko dokonale, stačí, že to robíme na jeho slávu a dotkneme sa tým sŕdc mnohých ľudí.

   Týmto sme takmer uzavreli naše rodinné stretnutie. Další deň nás už totiž čakal presun do Balboy, ktorá sa stala našim domovom po zvyšok svetových dní. Pôvodne sme mali bývať pri ostatných Slovákoch, ktorí sa zúčastnili svetových dní, no napokon nás Božie cesty priviedli opäť k našim bratom vincentínom. Bolo milé, keď sme sa večer unavení vracali zo spŕch, ktoré boli mimochodom pod holým nebom a tiekla tam iba studená voda, a mladí z Panamy nám kričali ,,Ahoj” alebo ,,Dobrú noc” a dokonca aj naše mená. Vďaka tomu sme mali možnosť cítiť rodinnú atmosféru aj po skončení Vincentských dní. 

   Ďalšie dni už boli náročnejšie. Celá Panama bola preplnená mladými ľuďmi, čo bolo samozrejme super, no pri vydávaní jedla či preprave to bolo občas popri nekonečnom čakaní namáhavé. Raz sme čakali viac ako hodinu na autobus, ktorým sme sa mali dostať na česko-slovenskú katechézu, a napokon nám bolo oznámené, že trasa, ktorou sme mali ísť je uzavretá kvôli prechodu svätého otca, a tak sme sa tam vôbec nedostali. Každá takáto zmena programu či čakanie však mali svoj zmysel, ktorý sa nám ale ukázal vždy až neskôr. 

   Otváraciu svätú omšu na pobreží oceánu Cinta Costera slúžil panamský arcibiskup José Domingo, ktorý nás povzbudil, že práve v nás mladých je nádej a budúcnosť Cirkvi i celej spoločnosti, že my budujeme budúcnosť a preto máme žiť naplno a „nebáť sa liezť na nervy” starším svojím elánom. Inšpirujúc sa najnovšou apoštolskou exhortáciou pápeža Františka Gaudete et exsultate pripomenul, že byť svätým neznamená len mať celý deň zopnuté ruky a žiť bez radosti, ale práve naopak, svätosť je plná života, zmyslu pre humor, lásky a sebadarovania. Preto aj my mladí sme povolaní k svätosti, pričom nemusíme zanechať svoju mladosť, radosť zo života, ale práve v nej žiť svoju svätosť v každodenných situáciách, s tými ľuďmi, s ktorými sa stretávame.

   Podobné povzbudivé slová sa nám dostali aj počas záverečnej svätej omše od Svätého Otca Františka, ktorý však prizvukoval, že nie sme len budúcnosťou cirkvi, my sme jej prítomnosťou! Odrazil sa od evanjelia o Ježišovom prejave v nazaretskej synagóge. Ako on, aj my, aj hocikto z nášho okolia môže popri bežnom živote prehovoriť s mocou Božou. Boh sa túži zjavovať v bežných, každodenných veciach a skrze ľudí, ktorých stretáme denne, no my sme neraz hluchí, ako tí obyvatelia Nazareta. Dôvodom je neraz to, že chceme budúcnosť podľa svojich predstáv, a tiež to, že stále snívame o len o budúcnosti, zabúdajúc, že sme pozvaní žiť Božie „teraz”! Neraz sa hovorí o mladých, že sú budúcnosťou Cirkvi a spoločnosti, ale mladí sú jej prítomnosťou. Nemáme zabúdať, že nežijeme pre budúcnosť v akomsi medzičase, ale môžeme žiť s Bohom tu a teraz, kde sa práve nachádzame. Tak precíťme svoju misiu, zamilujme sa do nej a o ostatné sa postará Pán.

   Nechcem aby z toho bol nekonečný článok, ktorý nik nedočíta do konca, a preto sa už zdržím ostatných detailov. Som šťastná že som sa mohla zúčastniť práve týchto svetových dní a nadýchať sa latinskoamerickej atmosféry. Želám si, aby  som vedela radosť, spontánnosť a srdečnosť, ktorú som mohla zakúsiť, rozdávať aj ďalej. Na záver musím spomenúť ešte jedného nášho kamaráta, spoluputovníka a redaktora Slova+, Juraja Šveca, ktorý poctivo vytváral každodenné zápisky a aj vďaka nemu som si mohla spomenúť na všetky vzácne myšlienky. Patrí mu obrovská vďaka rovnako ako všetkým Vám, ktorí ste došli až na koniec. Prajem vám, aby ste si zamilovali svoje misie a žili ich s radosťou. ,,Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.

   Viac fotografií z nášho dobrodružstva nájdete na našom facebooku:)

   Nika Britaňáková, vedúca ZMM Lendak