Rímskokatolícka farnosť sv. Petra a Pavla Jelšava

Čriepky z bohatej histórie Jelšavy

Už v 4. - 6. storočí bolo územie terajšieho mesta na základe vykopávok v osadách Rudno, Stará a Malá Vieska osídlené Slovanmi, ktorí do Muránskej doliny prišli z terajšieho územia Poľska. Prevažne to boli baníci. O 200 rokov neskôr utlmil rozvoj osady v roku 1241 vpád Tatárov.

Ale život sa obnovil, lebo už v roku 1243 bula Belu IV., uhorského kráľa, je prvou zachovalou písomnou správou o Jelšave, ktorou daruje časť Muránskej doliny po hrad Jelšavu a celé Štítnické panstvo Filipovi a Dietrichovi Bebekovcom za zásluhy v bojoch s Tatármi. V tomto období bol založený i prvý železiarsky podnik "DETRHO", čo svedčí o ťažbe železnej rudy v blízkom okolí. V roku 1283 sa stal pánom Jelšavy potomok Ratolda z Wlach (Poľska).

Hrad koncom 13.storočia spustol a niekdajšie podhradie sa postupne do 14.storočia premenilo na kráľovskú osadu s rozvinutým baníctvom najmä železnej rudy.

V 14. storočí prichádzali ďalší novousadlíci - nemeckí kolonisti - baníci, ktorí dolovali, ťažili a spracuvávali železnú rudu, Jelšava sa stala kráľovskou osadou s rozvinutým baníctvom a v II. polovici 14. storočia druhým najdôležitejším obchodným centrom a dodávateľom železa v Uhorsku. Pravdepodobne v rokoch 1326-1328 získala Jelšava spolu so Štítnikom, Dobšinou a Plešivcom od uhorského kráľa Karola Róberta mestské výsady. Napriek tomu ako poddanské mestečko podliehala svojim zemepánom, rodine grófov Jelšavských. V prvej polovici 15.storočia sa na istý čas Jelšavy zmocnili husitské vojská. Po ich odchode sa na dlhé storočia stalo mestečko súčasťou Muránskeho panstva.

V roku 1539 bolo mestom so zriadeným magistrátom a kráľovským majetkom - fistus regius - tržným právom. Následne v roku 1550 bola založená mestská škola, Najvýznamnejší z jelšavských rodákov - Juraj Fabricius, ktorý základné vzdelanie získal v Jelšave a po ukončení štúdií na Karlovej univerzite v Prahe, sa stal rektorom tejto školy. V roku 1552 mesto získalo i právo meča , ktoré mu udelil Ferdinand l.

V roku 1453 Turci dobyli Konstantinopol (dnešný Istanbul) a začal sa postupný rast vplyvu Osmanskej ríše na európske krajiny.

Po prehratej bitke pri Moháči v roku 1525 sa do priameho kontaktu s krajinou polmesiaca dostalo aj územie Slovenska. Jelšava pocítila neblahé dôsledky vojnového stavu  - v roku 1556, vtrhli do mesta Turci, ktorí ho vyplienili a zapálili. Pri jeho obrane padlo 452 občanov a 400 bolo zajatých a odvlečených. Po týchto vojnových útrapách sa obyvatelia mesta opäť spamätali a v roku 1568 založili prvý cech kováčov, Neskôr boli založené ďalšie cechy 20-tich remeselníckych profesií. Špeciálnymi kovospracujúcimi remeselníkmi boli zvonkári, ktorí svoje výrobky, zvonce a spiežovce výhodne, pomocou furmanských povozov, vyvážali do južných štátov Európy, ba i do Turecka a severnej Afriky. Vzhľadom na dobrú ekonomickú situáciu tých čias, už v roku 1573 v okolím mesta jestvovali 5 hút a 4 hámre na spracovanie železa a iných kovov.

Koncom 16.storočia aj pod vplyvom orientácie pánov muránskeho panstva bol v Jelšave katolicizmus nahradený protestantizmom. Neskoršie rekatolizačné úsilie čiastočne, hoci len pomaly, ovplyvnilo pomery v meste a jeho okolí. V roku 1781 bol postavený mestský dom, v súčasnosti sídlo Mestského úradu.

V 17. - 18. storočí, bolo v Jelšave 36 - 42 druhov remesiel.Vznikali cechy, ktoré mali kováči, garbiari, kožušníci, gubári, furmani, obuvníci, čižmári, tkáči, súkenníci, krajčíri, hrnčiari, povrazníci (štrangéri) a zvonkári.V roku 1828 mala Jelšava vyše 4000 obyvateľov. O rok neskôr mesto postihol rozsiahly požiar. Po ňom bola značná časť Jelšavy vybudovaná nanovo. Väčšina nových mestských i cirkevných budov bola vystavaná v klasicistickom slohu.

V nasledujúcich rokoch, priaznivých pre rozvoj mesta, bola v roku 1879 na podnet školského inšpektora Viliama Gróza založená mestská škôlka. Rozmach v školstve pokračoval ďalej zriadením učňovskej školy v roku 1883. Riaditeľom sa stal Samuel Jurin a školským dozorcom Imrich Czibur, advokát. Na popud obyvateľov mesta, po zlých skúsenostiach s požiarmi v Jelšave v rokoch 1551, 1575, 1711, 1745, 1800 a najmä posledným v roku 1829, vznikol roku 1873 prvý dobrovoľný hasičský zbor. V roku 1875 malo mesto ciachovňu na meranie váh a dÍžkových meradiel. Bol založený Poľovnícky spolok, ktorého predsedom sa stal Barnabáš Zsoldoš, honvédsky kapitán.

Veľkým pokrokom pre celú Muránsku dolinu bolo spus­tenie prevádzky železničnej trati Plešivec - Jelšava - Revúca - Muráň. Stalo sa tak 20. ll. 1893.O jej výstavbu sa za­slúžili: Gejza Kubínyi - zem­ský poslanec z Jelšavy, Gusztav Bazilides - mešťanos­ta, Ondrej Podhradszký - ria­diteľ lesov Coburgovského panstva, Aurel Kuna - hlav­ný slúžny, Imrich Czibur ­mestský právnik. Na jej vý­stavbu prispelo mesto sumou 30 000 zlatých a gróf Coburg sumou 90 000 zlatých. Rok 1894 je pamätný vznikom magnezitového priemys­lu na Slovensku, kedy bola dostavaná prvá pec na pálenie tejto suroviny. Bola postavená v Teplej Vode v miestach "vyš­ného mlyna". Postavili ju podnikatelia z Kobánye (Maďar­sko) Vojtech Uhliarik a Pavol Mansfield. O tri roky neskôr boli postavené ďalšie dve pece na pálenie magnezitu v lo­kalite, kde je dnes benzínové čerpadlo. Majiteľom bola firma Magyar magnezit termékek r. t. Budapest.

V roku 1918 zánikom Rakúsko-Uhorska pripadla Jelšava Československej republike.

V roku 1928 bola otvorená nová magnezitová továreň. 

V rokoch 1938 až 1945 sa Jelšava stala dočasne súčasťou Maďarska.

Po skončení druhej svetovej vojny opäť pripadla Československej republike a od roku 1993 je súčasťou novovzniknutej Slovenskej republiky.
V súčasnosti je dominantným priemyselným odvetvím Jelšavy ťažba a spracovanie magnezitu. Počet obyvateľov mesta sa pohybuje okolo troch tisíc.