Príbeh

Že je náš kostol krásny, utvrdila ma aj táto príhoda.

V prvých dňoch uvedenia kostola do prevádzky, kostol bol miestom, kde som svoj čas trávila od rána do večera. Často som  len  odbehla domov len  sa najesť, nakŕmiť  a vyvenčiť psíka. 

Tak to bolo aj v to predpoludnie, keď som na ceste do kostola  zbadala pani, ktorá krúžila okolo, nakúkala cez dvere a bolo zjavné, že jej záujem o kostol sa neobmedzuje len na zbežné pozorovanie objektu kostola len zvonku. Prihovorila som sa jej:

-         Ešte ste v tomto kostole nebola?

-         Nie. Ja som z Veľkého Krtíša, ale obdivujem tento nový kostol.

-         Ak chcete, môžem vás pustiť pozrieť si ho aj zvnútra.

-         To naozaj?

-         Samozrejme, a môžete sa aj pomodliť. Ako vidíte podľa symbolu, kostol je zasvätený Duchu Svätému a má aj názov:  „Kostol Ducha Svätého“. A to, že som vás zbadala a poznala váš úmysel je tiež dielom Ducha Svätého.

-         Vďaka  Bohu, Duchu Svätému aj vám, za túto skúsenosť.

Pani si kľakla v lavici.  Aby som ju nerušila v adorovaní pred oltárom, som si kľakla na vzdialenejšie miesto. Zbadala som, že plače. Pred odchodom  sa postavila do stredu kostola a plakala ďalej. Prišla som za ňou s otázkou:

-         Môžem vám nejako pomôcť?

-         Ja som ešte takýto nádherný chrám v živote nevidela. Plačem od dojatia – od radosti.  (A toto aj mňa dojalo k slzám.)

-         Ďakujem vám za toto svedectvo. Viete, mne sa náš kostol tak veľmi páči, že pre objektívnosť som skúmala svoj postoj, či nepochádza z pýchy, že je to kostol, kde som kostolníčkou. Vy ste mi pomohla .