List - apríl

„Jeho počúvajte.“

Evanjelium nám podáva veľa Kristových slov, ale iba tri výpovede Otca. Aké cenné by mali  byť pre nás! Jedna z nich je rada, jediná rada, ktorú Otec dáva svojim deťom. S akou nesmiernou synovskou oddanosťou by sme ju mali prijať a s akou veľkou dôkladnosťou aplikovať. Tá rada, ktorá v sebe ukrýva tajomstvo svätosti, je jednoduchá a je vyjadrená v dvoch slovách: „Jeho počúvajte“ (Mt 17,5) – povedal Otec a ukázal na svojho milovaného Syna.

Modlitba je teda veľkým úkonom poslušnosti Otcovi; modliť sa znamená sadnúť si ako Mária pri Kristových nohách a počúvať jeho slová – alebo skôr – Jeho počúvať, Jeho, ktorý sa s nami rozpráva. V skutočnosti musíme byť viac skoncentrovaní na ňom, než na jeho slovách.

Z toho vyplýva, že lepšie je začínať modlitbu prečítaním si úryvku z Evanjelia, avšak s tou podmienkou, že ho nebudeme čítať ako profesor literatúry, ale ako zaľúbená žena, ktorá v slovách obdŕžaného listu počuje tlkot srdca svojho milovaného.

Schopnosť počúvania je veľkým umením. Sám Kristus nám to zdôrazňuje: „Dávajte pozor ako počúvate“ (Lk 8,18). Ak sme okraj cesty, skala alebo tŕnie, jeho slovo nebude v nás môcť rásť. Musíme byť dobrou pôdou, v ktorej semienka nájdu to, čo potrebujú na prijatie sa, rast a dozretie.

Počúvanie nie je len vec rozumu. Celá naša bytosť – duša a telo, rozum a srdce, predstavivosť, pamäť a vôľa – musí byť pozorná na Kristovo slovo, musí sa naň otvoriť, dať mu priestor, dovoliť sa ním formovať.

Chápeš, prečo radšej používam slovo „počúvať“ než „rozmýšľať“. Má väčší evanjeliový dôraz, a predovšetkým neznamená samotnú činnosť, ale stretnutie, výmenu, priblíženie sŕdc: a predovšetkým je modlitbou.

Popravde, nikto z nás by bez špeciálnej milosti nedokázať počúvať Krista, keďže sme všetci od narodenia hluchí, pochádzame z rodu hluchých. Ale počas krstu Kristus vyriekol slovo, ktoré od čias uzdravenia hluchonemého v Dekapole otvorilo uši miliónom učeníkov: „Effatha!“ (Mk 7,34)

Keď skrze modlitbu dávame Kristovmu slovu možnosť aby nás preniklo, ono nás premieňa, prechádzame zo smrti do života (porov. Jn 5,24), prinavracia nás k životu; je v nás prameňom vytryskujúcim život večný.

Nestačí však len počúvať slovo – „blahoslavení, ktorí počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11,28), tešia sa ním, kŕmia sa ním, nosia ho so sebou ako Mária počaté Dieťa, ktoré bolo Slovo substanciálne. Ježiš skrze svoju Matku posväcoval tých, ktorých ona stretávala, Ján Krstiteľ sa zachvel z radosti v Alžbetinom lone. A takisto to chce robiť cez nás.

To ešte nie je všetko. Je dôležité, aby slovo bolo počuté, zachované a „uskutočňované“ (porov. Jak 1,25), to znamená, že počas dňa by sme mali byť pozorní na jeho pôsobenie v nás, poddaní jeho vnuknutiam. To jeho dynamickosť spraví, že budeme konať dobré skutky, pracovať, trpieť, žiť, umierať pre kráľovstvo Otca. A ak budeme verní, naša radosť bude veľká, lebo Ježiš povedal: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho.“ (Lk 8,21)

O. Henri Caffarel – „Tvárou v tvár Bohu“