Fascinuje ma, ako sa malé dieťa učí rozprávať a používať nové slovné spojenia v bežnej komunikácii. Bola som najhrdejšia matka na svete keď som zistila, že moja 16 mesačná dcéra dokáže pomenovať, že ju niečo bolí a dokonca ukázať presne miesto bolesti. Až do včera…
Hovoríme si: “To sú určite zuby, na sto percent jej rastie prvá stolička,” pri každej nervozite, dvanástom nočnom prebudení či nevysvetliteľnom plači. Vravím si, kúrnik šopa, nejaký dôvod na to predsa má, že je taká nesvoja. A tak sa jej pýtam: “Moja, tebe rastie zúbok, že? Bolí ťa? Máš tam bibi?” A ona na to: “Bibi” a ukazuje prstom na pusinku. Uau.. Na druhý deň sa nadšene chválim svokre, mamke a všetkým kamarátkam matkám, čo moje dieťa dokáže v tak skorom veku. Situácia sa opakuje po týždni, po dvoch a znova.. Nuž ten zub rastie nejako dlho. A tak sme si včera povedali, že to skúsime v úplnej pohodičke, keď neplače, nebudí sa, len sa tak pokojne hrá a užíva si svoje bezstarostné detstvo. A tak sa jej, radosť vyžarujúcej, pýtam: “Moja, teba niečo bolí?” A ona na to: “Bibi,” a ukázala prstom na pusinku. Nuž, napriek tomu, že naše dieťa je naozaj múdre a v mnohých situáciách sa vieme skvelo dorozumieť, na jasné pomenovanie skutočného dôvodu nespokojnosti si budeme musieť asi ešte chvíľu počkať. No vlastne nie o tom som chcela..
Jedno z prvých slovných spojení, ktoré sa naučila moja dcéra hovoriť, a patrí k jej najobľúbenejším, je ľúbim ťa. Vlastne, aby som bola presnejšia, ťu pi ťa. Hovorí ho mamke, tatinkovi, babičkám, dedom aj predavačkám v obchode. Minule, keď sme spolu nakupovali v neďalekom obchodnom centre, zrazu hovorí pani sediacej pri pokladni: “Ťu pi ťa”. Pani nezainteresovane dvihla oči a hovorí: “Čo vraví to dievčatko?” A ja jej na to: “Hovorí, že vás ľúbi, viete? Ťu pi ťa znamená ľúbim ťa.” Pani sa mierne zapýrila a z jej pohľadu bolo cítiť, aj keď trochu rozpačitú, radosť. “Tak to je od nej pekné, že ma ľúbi”, dodala a pokračovala vo svojej práci. Vravím si, mohla som byť radšej ticho a nestrápňovať sa tu nejakým prekladom detskej hátlaninky predavačke v obchode, no možno to bolo jediné ľúbim ťa, ktoré tá pani počula za posledné roky a ak to tak naozaj bolo, moja dcéra jej vlastne urobila veľkú službu.
Ježiš povedal, že máme milovať svojho blížneho ako seba samého (porov. Mk 12,31) a dokonca povedal aj “Milujte svojich nepriateľov a dobre robte tým, čo vás nenávidia.” (Lk 6, 27) Sme teda pozvaní milovať všetkých ľudí, bez rozdielu. Nie som si celkom istá, či moja dcéra, počas nášho nákupu, cítila k pani za pokladňou lásku, no jedno sa túžim z jej spontánnosti naučiť. Nebáť sa ľuďom prejaviť priazeň, lásku, povzbudiť ich.. Možno aj okoloidúcich na ulici či predavačky v obchode. No v prvom rade asi tých najbližších, s ktorými zdieľame naše životy, našu rodinu. A viete čo? Ono to naozaj funguje. Odkedy sa moja dcéra naučila hovoriť ťu pi ťa, oveľa častejšie vravím svojim rodičom, že ich mám rada. Síce to robím s dieťaťom sediacim na kolenách a používam pri tom ten špeciálny svetový jazyk, no oni vedia.. Vedia, že to obe myslíme naozaj vážne..
Keď tak nad tým premýšľam, je úplne jedno, či máme 16 mesiacov alebo 36 rokov. Vedieť správne odhaliť a vyjadriť, čo nás skutočne bolí a prejavovať lásku sa budeme učiť celý život.
