Môj posledný blog bol o zážitku zo stopovania. Na ceste ostanem aj teraz, pretože cestovanie ku mne akosi patrí. Rád spoznávam nové miesta a rovnako rád sa vraciam na staré známe… To sa často dotýka srdca lepšie, ako dobré víno.

Vracal som sa na jedno z miest, kde som nebol roky. Len tak, zo zvedavosti. Nič zvláštne ma k nemu neťahalo. Len som chcel vidieť, aká je cesta a či sa vôbec niečo zmenilo.

Už som bol skoro v cieli, keď som na pravej strane cesty zazrel traktor a pri ňom policajné auto a sanitku. Vyhláška káže v prípade nehody zastaviť a poskytnúť pomoc. No a keďže som veriaci, okrem vyhlášky mi ani svedomie nedá len tak prejsť popri nešťastí človeka. O to viac, že ako kňazovi mi prináleží poskytnúť prvú pomoc nielen v telesnej, ale aj v duchovnej oblasti.

Tak som zastavil pri policajtoch a pýtam sa, či treba pomôcť. Mladý muž v uniforme slušne odpovedal, že netreba. Nedal som sa odbiť, hovorím: „Som kňaz, ak treba…“ A on na to: „Už je v sanitke, tak zatiaľ asi ešte nie… Vďaka.“ Nuž, dobre. Pomyslel som si, pozdravil a šiel svojou cestou. Ale tá odpoveď mi nedala pokoj.

„Zatiaľ asi ešte nie…“

A kedy už hej?

Hm. Asi máme zvláštnu predstavu o tom, kedy „už“ volať Pána Boha na pomoc a kedy „ešte nie“, kedy to ešte zvládneme sami. Onomu zranenému v sanitke úprimne prajem skoré uzdravenie, ale…

Predstava o tom, že na stretnutie s Bohom v osobe kňaza máme ešte čas, je veľmi zavádzajúca. Žiaľ, práve v prípadoch, keď si myslíme, že ešte máme čas, že ešte je skoro, stačí okamih a zrazu je neskoro. Príliš neskoro…

Boh má o nás záujem stále, nielen v okamihu smrti, o ktorom ani nevieme, kedy príde. On nás stále čaká, stále na nás pozerá pohľadom plným milosrdenstva, je stále pripravený pomôcť nám a dať nám oveľa viac, ako sa odvažujeme prosiť.

Neodkladajme čas stretnutia s Bohom. Ani čas stretnutia s Bohom v osobe človeka, ktorý je blízko nás. Neodkladajme čas vzájomného odpustenia, zmierenia či pomoci. Učme sa pozerať sa okolo seba s očami pripravenými podať pomocnú ruku. A rovnako, nebojme, nehanbime sa prijať pomoc či odpustenie, ak nám ich niekto ponúka.

Ono „Zatiaľ asi ešte nie…“ je veľmi zradné. Žijeme tu a teraz a len raz. Teraz je správny čas, ten najsprávnejší čas, všímať si ľudí okolo nás, teraz je najlepší čas na stretnutie s Bohom. Lebo, úprimne… „Potom“ znamená „nikdy“. Veľmi často. Nepremárnime túto chvíľu čakaním na lepšiu. Práve táto je tá najlepšia.