Vždy nad nimi žasnem a čím viac času s nimi trávim, tým viac spoznávam, prečo z Ježišových úst znie: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18,3).
Videli ste, ako sa tri a pol ročné dievčatko hrá s tým, čo nájde? Bez strachu, v radosti, žasnúc nad životom.
Pršalo, tak si našla „svoju dážďovku“ a celý deň sa o ňu starala, strážila ju a úplne všade ju so sebou nosila. Jej mladší brat mal dovolenie pohladkať ju, ale vziať si ju nemohol. Iba ak by si našiel svoju... Azda by s ňou šla aj spať, ale to jej už mamička nedovolila.
Na druhý deň zasvietilo slniečko, z každej strany bzučal nejaký hmyz. Na dážďovku sme zabudli, ale stále nebolo treba barbie ani iné najsammodernejšie hračky. Úžas začal „spacákom pre motýle“ – húsenicami od výmyslu sveta. Až som sa miestami obával, či sa daktorá nebude brániť. Predsa len, mnohé zvyknú byť jedovaté. Ale detí sa zjavne neboja...
Vážka však vyzerala hrozivo. Spočiatku nahnala do očiek aj slzičky strachu, ale to rýchlo prešlo a o chvíľu sa z nej stal najlepší kamarát. Tak krásne, jednoducho.
Kedysi sme s úškrnom hovorievali: „Ako málo stačí k detskej radosti.“ Aká veľká a jednoduchá pravda! Dnes sa mi žiada s bolesťou dodať: ako ťažko sa znovu nachádza, keď sa stratí...
Tá krásna, nefalšovaná, priezračná, uchvacujúca a nákazlivá detská radosť z úplných drobností každodenného života. Prameň spokojnosti a pokoja. Azda na toto myslí Pavol, keď filipanom opakuje, aby sa neustále radovali (por. Flp 4,4). Áno, aj z drobností.
Ozaj, kde je hranica, kde možno povedať, že toto je ešte drobnosť a toto je už veľká vec? Naozaj je ťažké niekde nakresliť čiaru. Nech je všetko dôvodom na radosť. Nech sú dôvodom na veľkú radosť aj tie otravné malé muchy. Snáď aj preto, lebo v duchovnom živote neexistujú maličkosti...
Máme sa od detí čo učiť...