Prechádzal som cez hranice... Na vstupe do Macedónska si colník všimol kríž, ktorý mám zavesený na krku. Doklady ho zrazu nezaujímali.

Spýtal sa: „Ty si mních?“ Bolo mi jasné, že „mních“ je pre neho každý zasvätený chlap a tak hovorím: „Hej.“ On na to: „A Bibliu máš?“ Zavetril som dobrodružstvo. „Mám“, odpovedal som s úsmevom. Nedal sa: „A môžeš mi ju ukázať?“ Oblial ma studený pot. V kufri som mal len lekcionár; keď cestujem, používam Písmo v mobile. Ale nedal som na sebe nič znať a s ešte širším úsmevom som otvoril apku. „Nie takú som myslel. Knihu.“ „Tak takú nemám, lebo cestujem.“ Zjavne ho to nevykoľajilo a pokračoval: „A si katolík?“ „Hej,“ odpovedal som a nevedel som, či som tým získal, alebo stratil, lebo občas neviem odhadnúť, čo od colníkov čakať. Presne sa to potvrdilo pri jeho ďalšej otázke: „A ktorý je tvoj obľúbený žalm?“ To som sa už ani necítil ako na colnici, ale skoro tak, ako na prijímacích pohovoroch do seminára. „Dvadsiaty tretí,“ odpovedal som v rýchlosti, pretože obľúbených ich mám niekoľko. Colníkovi zažiarili oči a spýtal sa: „A to je ktorý?“ Som nevedel, či ma skúša, alebo sa chce povzbudiť Slovom. Tak som ho začal recitovať: „Pán je môj pastier...“ „Dobre, dobre. A kam ideš?“ A, tak sme sa vrátili na colnicu, pomyslel som si. „Do Kruševa.“ Chlap sa zháčil. „A čo tam?“ „Lietať.“ „A to môžeš lietať, keď si mních?“ Zjavne nevie, že na Slovensku máme nielen mnícha lietajúceho, ale aj smädného. „Môžem.“ „Aha, no dobre. Tak choď...“ Otvoril mi rampu a ja som ešte stihol počuť, ako hovoril kolegovi: „Mních. Katolík. Ide lietať do Kruševa.“

Dobrá nálada mi ostala. Pre živý záujem o Písmo, ktorý spríjemnil celú colnú kontrolu. A mňa tento jednoduchý chlap povzbudil viac, ako si myslel. Vieme sa rozprávať o mnohých veciach, často prázdnych a zbytočných. No keď sa máme rozprávať o viere a jej prežívaní, zrazu nám to ide akosi ťažko. Akoby sme sa hanbili, akoby sme sa báli... A tu mi zrazu neznámy colník kladie otázky a rozpráva o Biblii... a budí pri tom dojem, že je súčasťou jeho každodenného života, že sa sýti Slovom a príde mu celkom normálne, že tak robia všetci. Nechváli sa farizejsky. Pýta sa a tým vydáva svedectvo. O viere, ktorú žije, o láske k Písmu, o nádeji, ktorú z neho čerpá do každého dňa.

Nebojme sa, nehanbime sa byť si vzájomne príkladom a povzbudením. Skromným, ale živým, jemným, ale silným.

Mám rád macedónskych colníkov...