Keď po stvorení človeka Boh hľadí na svoje dielo, zjavne je so svojou prácou spokojný: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gn 1,31). Stvoriteľ si dal záležať. Až tak, že na siedmy deň odpočíval. Stvorenie predsa len bola fuška.

Nechcem si teraz predstaviť Pána, ako kdesi pod Stromom života spokojne odfukuje s pocitom dobre vykonanej práce. Bol by to prílišný antropomorfizmus. „Únavná“, teda náročná, nebola samotná stvoriteľská činnosť. To skôr vedomie jej dôsledkov. Stvorenie je predsa zavŕšené stvorením slobodnej bytosti. Keď Boh hovorí človeku, aby si podmanil Zem, odhaľuje mu, že všetka nádhera sveta je stvorená preto, aby si človek napriek blízkemu vzťahu k Stvoriteľovi (ktorý dostal pri stvorení ako milosť) pripomínal, že krásou stvorení sa poznáva ich Stvoriteľ a tak mal možnosť vnímať Lásku Stvoriteľa a slobodne sa pre ňu rozhodovať. Boh vedel, že tým riskuje. Vedel, že sloboda je krásny a strašný dar zároveň. Ale riskol to.

Pán stvoril človeka podobne a zároveň inak, ako ostatné tvory. Jedine človeka tvorí na svoj obraz a podobu (por. Gn 1,26n) a jedine pri stvorení človeka si „špiní ruky“. Pri všetkých ostatných stvoreniach tvorí tým, že dáva pokyn k bytiu: „Buď...!“ – povedal a stalo sa tak. Keď však tvorí človeka, tvorí ho ako umelec. Utvára človeka z hliny. Akoby sa hral. Akoby mu nestačilo stvoriť človeka na tej istej úrovni ako ostatné tvory. Všetko zavŕši tým, že mu vdýchne do nozdier dych života. Takýto blízky a osobný vzťah má Stvoriteľ v celom svojom stvorení len k človeku.

Keď tvorí jeho telo, dáva si záležať na každom detaile možno práve preto, že mu chce vdýchnuť dych života. Telo človeka utvárané z hliny, no „rukami Stvoriteľa“, je týmto procesom stvorenia a stvárňovania pripravované na prijatie dychu života. Takýmto spôsobom tvorené telo sa už počas svojho utvárania pripravuje na to, že bude chrámom Ducha. Tak, ako Boh umiestnil človeka do raja Edenu, „umiestnil“ svoj dych do tela človeka – a vtedy „sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2,7).

Človek v tomto stave pred hriechom nevyhnutne musel cítiť Boha v každom úde svojho tela. Vo vedomí, že Boh tvorí dokonalé diela bol človek pozývaný stále znova žasnúť nad Božou dobrotou a Láskou nielen pri pohľade na Eden, do ktorého ho Boh umiestnil, ale aj pri pohľade na svoje telo. Takto úplne všetko v človeku i okolo neho pripomína človeku Stvoriteľa. Okrem vzťahu s Bohom aj Eden, v ktorom žije, telo, ktoré má, dokonca dýchanie pripomína človeku jeho privilegované postavenie a zároveň úmysel Stvoriteľa, ktorý chce byť skrze telo človeka (ním a v ňom) oslavovaný.

Stvoriteľ si naozaj dal záležať, aby popri slobode, ktorú človeku dáva, človek mal naporúdzi úplne všetko, čo mu pripomína Božiu lásku – počnúc telom. Teda aby sa naučil slobodu, v ktorej je najpodobnejší Stvoriteľovi, používať ako počiatok uskutočňovania lásky, aby sa vážiac si svoje telo ako chrám Ducha, neustále oživovaný Božím dychom, stával stále podobný, ba „stále podobnejší“ Stvoriteľovi.

A teraz pozor! Dielo stvorenia človeka nie je zavŕšené momentom, keď sa Adam stáva živou bytosťou vďaka Božiemu dychu. Skutočne a dokonale je zavŕšené až vtedy, keď Pán dopustí na Adama hlboký spánok, aby mu odobral kus jeho tela – stvorenie človeka je teda dokonalé práve stvorením ženy (por. Gn 2,18-25). To znamená vtedy, keď je Adam pozvaný vstúpiť do vzťahu nielen so Stvoriteľom, stvorením a svojím telom, ale s iným človekom, ktorý je rovnako ako on korunou stvorenia. Žena sa v opise stvorenia predstavuje ako jeho skutočný vrchol. Stvorená z Adamovho rebra svojím bytím naznačuje, že navždy ostane tou kosťou a tým mäsom, ktoré Adamovi chýba; žena je tým, čo Adam bude vždy hľadať. Z druhej strany je existencia muža pre ženu pozvaním uvedomovať si, že je „večným rebrom“ – má stáť po jeho boku chrániac jeho srdce.

Doteraz nad stvorením žasol len Boh, keď videl, že je dobré. Teraz je krásou Božieho diela – ženy – uchvátený aj Adam. Adamov nadšený výkrik má tri rozmery: najprv žasne nad tým, že Boh mu predstavuje niekoho, kto mu je podobný („kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa“; Gn 2,23), teda už nie zviera, ako boli tie, ktoré mu Pán predtým predstavil, ale jemu podobnú pomoc nenašiel (Gn 2,20); potom žasne nad samotnou krásou ženy (slovo „žena“ je tu synonymom krásy), ktorej telo spoznáva ako majstrovské dielo Stvoriteľa; a napokon Adam v uchvátení touto krásou vyhlasuje, že kvôli žene muž opustí otca i matku, aby sa stali jedným telom. Tým tvrdí, že sú rovnocenní partneri, sú si vzájomnou pomocou a oporou, a založením rodiny sa stávajú pokračovateľmi plánu stvorenia, aby ono Adamovo nadšenie z krásy ženy bolo prítomné pri každom zrode života.

Toto bytie jedným telom sa v stave pred hriechom stave prejavovalo transparentnosťou. Fakt, že muž a žena sa pred sebou nehanbili, hoci boli nahí, naznačuje schopnosť pozerať na druhého ako na nádherné Božie dielo, ako na prekrásny dar, ktorého sa dostáva; nie ako na objekt žiadostivosti (ktorá pred prvým hriechom neexistovala), ale ako na stelesnenie Lásky, v ktorej možno objavovať skrze vzájomné spoločenstvo Božiu tvár a vlastnú identitu. Neúnavné nadšené objavovanie Božej tváre v druhom človeku dáva poznať jeho hodnotu. Ak sa toto objavovanie deje vo vedomí vzájomnej úcty, obaja partneri, muž i žena, objavujú zároveň vlastnú identitu: „Moja hodnota je Boží obraz vo mne, ktorý v tebe milujem.“

Boh dal človeku pri stvorení schopnosť bezhriešne žasnúť nad krásou vlastného tela i tela druhého. Dal človeku telo ako hmatateľný dôkaz svojej Lásky ... a potom prišlo zneužitie slobody v podobe hriechu neposlušnosti. Človek prestal plniť Božiu vôľu a začal robiť, čo chcel, čím zničil prvotnú harmóniu. Človek sa začal zahaľovať, lebo srdce už nie je transparentné a pohľad sa stal zraňujúcim – hriech poranil jednotu, spôsobil rozdelenie a tak priniesol pokrivený obraz o človeku a teda aj o jeho tele. Ale to je už iná téma...