Už sú to viac, ako dva roky, čo som dostal desivý mail. Bolo to presne 1. júna 2011. Potom som skoro dva mesiace chodil, ako telo bez duše, až kým...

... sa Pán Boh nepostaral svojským spôsobom, o ktorý sa chcem podeliť. Pekne po poriadku.

Všetko sa začalo koncom mája 2011, keď som dostal mail od vtedajšieho generálne vikára banskobystrickej diecézy, otca Mariána Bublinca. Blížil sa koniec troch rokov môjho misionárčenia v Albánsku a tak bolo treba rozhodnúť ako ďalej. Napísal som mu čo a ako vidím. Tak úprimne a otvorene, ako to viem len ja. No a na Deň detí som dostal od otca mail, v ktorom okrem iného stálo:

„Píšem Ti po rozhovore s otcom biskupom. Myslím, že jeho postoj je jednoznačný a veľmi sa na tom nedá zmeniť. Chce, aby si sa vrátil na Slovensko, alebo a to je druhá možnosť – nechať sa inkardinovať do diecézy, kde teraz pôsobíš.“

Prišlo to ako blesk z jasného neba a ja som naozaj nevedel, ako ďalej. Úprimne sa považujem za blázna pre Krista, ale toto bola pre mňa hustá káva. Ako múdra sa mi nezdala ani jedna z ponúknutých možností. Konečne viem s ľuďmi plynule rozprávať, dokonca sa viem s nimi aj povadiť, a teraz sa mám vrátiť? Ťažko mi bolo pri tej myšlienke. Alebo sa mám nafurt upísať Albánsku? A bolo mi ešte ťažšie. Vedel som, že mám pred sebou pár mesiacov na to, aby som sa rozhodol. Modlil som sa, rozmýšľal, pýtal som sa spovedníka aj môjho duchovného otca... Nič rozumné nikoho nenapádalo, čas plynul a mňa stále viac ťažilo...

Do toho môjho boja sa primiešala sestrička Mirela – Albánka, pochádzajúca z diecézy, v ktorej pôsobím. Prišla na dovolenku z Talianska, kde je vo formácii. Poznáme sa dlhšie, tak som ju poprosil o modlitby s tým, že sa ľahko môže stať, že ak príde na dovolenku o rok, už sa neuvidíme... Pamätám si ako dnes, rozprávali sme sa o tom v utorok 26. júla poobede.

Na druhý deň, 27. – teda tú to dnes dva roky – som bol poobede umyť auto a medzi časom som pomáhal jednému pátrovi v záhrade. Do toho prišiel ďalší blesk z jasného neba – niečo po 16. mi volal Juri (kamarát – brat, o ktorom som už písal) a hovorí mi: „Zomrel tatíčko.“ A ja mu že: „Kto?“ A on mne: „No biskup.“ A ja: „Ktorý?“ „Náš. Rudolf. Je to na stránke KBS.“ Ostal som ako obarený.

Bežal som s tým za tunajším biskupom, našiel som ho v kaplnke pri modlitbe. Len zbledol (možno preto, že je od otca Rudolfa o rok sarší) a povedal: „Ó Bože... Requiem aeternam...“

Keď som vyšiel z katedrály, volal som sestričke Mirele a spustil som na ňu: „Prosím ťa, ty už sa nikdy za nikoho nemodli!“ Samozrejme, nechápala o čom je reč a spýtala sa prečo. Tak som jej povedal: „Zomrel mi biskup.“ Odpoveď z druhej strany nebudem citovať, ale mal som pocit, že je to jediná rehoľná sestra, ktorá sa z tejto smrti teší...

Len dobrý Pán vie, prečo si k sebe povolal otca Rudolfa tak zrazu. Viem, že šiel pred Pána pripravený a to stačí. Možno to bola modlitba jednej mladej albánskej sestry a možno len prišla jeho hodina. Neviem. To vie Pán. Možno ho povolal k sebe preto, aby som ešte ostal v Albánsku... Dnes, keď som vyprevádzal na cestu dobrovoľníkov, ktorí tu so mnou strávili mesiac, spoločne sme na sv. omši mysleli na otca Rudolfa. Prosili sme za jeho dušu a ďakovali za jeho život – ako píše Sirachovec:

„Chváliť nám patrí slávnych mužov,
svojich otcov podľa ich činov,
svojou odvekou veľkodušnosťou.
boli to slávni mužovia pre svoju udatnosť,
(iní), obdarovaní múdrosťou,
svojimi rečami zvestovali svoju prorockú dôstojnosť.
Stali sa vodcami ľudu v svojom čase
a s hojnou múdrosťou predkladali ľudu posvätnú náuku.“ (Sir 44,1-4)

Ak som dva mesiace nevedel, čo so mnou bude, bolo to stále málo oproti takmer dvojročnému čakaniu na rozhodnutie nového diecézneho biskupa. Keď som odchádzal na Slovensko, aby som sa s ním stretol, tunajší biskup Cristoforo ma vyprevádzal so slovami: „Povedz biskupovi, aby ťa tu nechal, lebo riskuje život.“ Otec Marián Chovanec mi potvrdil misiu na ďalšie tri roky. Verím, že nie zo strachu z modlitieb jednej sestry, ale preto, že je presvedčený, že misijné dielo má zmysel, pretože stojí v srdci Cirkvi.

Ja si dnes s veľkou vďakou spomínam na otca Rudolfa – dostal som od neho dar Ducha pri birmovke a potom pri oboch vysviackach. Navždy ostáva otcom, ktorý ma z Ducha zrodil pre Cirkev. Nech ho Boh oslávi!