Albánsko dnes oslavuje 100 rokov vyhlásenia nezávislosti. Už týždeň sa všetko červená – ulice, okná, autá... zo všadiaľ visí červená zástava s čiernou orlicou uprostred.

100 rokov je viac, ako jeden priemerný ľudský život. A 100 rokov zvrchovanosti tiež nie je málo. V pohnutej albánskej histórii sa dá nájsť všeličo. Základy hradných múrov staršie ako pyramídy; králi či kráľovné, ktorých nezlomila ani rímska armáda; rímski cisári ilýrskeho (rano-albánskeho) pôvodu; tradícia, podľa ktorej Albánsko evanjelizoval sv. Pavol (nepravdepodobná, ale živá – pozri Rim 15,19); biskupské sídla z čias Chalcedónskeho koncilu; turecká okupácia a tvrdý odboj voči nej; pápež albánskeho pôvodu (kto uhádne jeho meno, má u mňa pivo :) ); napokon v 20-tom storočí vyhlásenie nezávislosti, Albánske kráľovstvo, talianska okupácia, nástup komunizmu, vyhlásenie Albánska za prvý ateistický štát na svete, postupný pád totality a spomalený nástup demokracie...

Národ, ktorý má byť na čo hrdý, a má sa za čo hanbiť.

Národ s bohatou tradíciou a obmedzenou slobodou.

Národ, ktorý sa občas bojí vykročiť vpred tak jednoznačne, ako to robili jeho otcovia. Ale túži po tom. Veľmi sa chce pohnúť. Možno až tak veľmi, že občas zabúda na svoju prirodzenú hrdosť a za cenu vstupu do EU ako prvý zákon schváli... no schválne, ktorý asi? Registrované partnerstvá – zvrátenosť, ktorú spoločnosť, zatiaľ morálne vcelku zdravá, celkom prirodzene tvrdo odmieta. Zdá sa, že všade vo svete, nielen na Slovensku či v Albánsku, občas zabúdame na to, kým sme. Lebo tak si to prajú mocní tohto sveta...

Albánska republika je oklieštením etnického Albánska. Či sa páči, či sa nie, znovu výsledok dohody mocných... Nechcem vstupovať do politickej debaty, za všetky príklady uvediem len jeden: matka Tereza. Albánka, ktorá sa narodila v Shkup – Skopie, v dnešnom hlavnom meste Macedónska, kde Albánci pred 100 rokmi rozhodne neboli menšinou.

Mysliac na tri veľké prisľúbenia (zem, potomstvo, požehnanie), ktoré dal Boh Abrahámovi, akosi spontánne sa mi vytvára paralela s Albánskom. Možno aj preto, že pri čítaní Mojžišovho zákona a Kanúnu (tradičné albánske právo) nadobúdam pocit, že oba pochádzajú z pera toho istého autora. Jeden misionár položartom hovorí, že Albánci sú jedným z 12 izraelských kmeňov v diaspóre.

Takže zem... Okyptená, ale predsa vlastná. Milovaná a skropená krvou mučeníkov. Svätá a tvdrá zároveň. Chránená za každú cenu a zároveň lynčovaná vlastnými deťmi...

Potomstvo... Albánsko je dnes v Európe jediný štát (nechcem napísať posledný, hoci by to asi bolo výstižnejšie), v ktorom je natalita vyššia ako mortalita... Po slovensky to znamená, že je to jediný štát v Európe, ktorý nevymiera. Detí sa ročne rodí viac, ako zomiera ľudí. Povedzme si otvorene: kto nemá deti, nemá budúcnosť.

Požehnanie... To, ktoré Pán vylieva hojne. Napriek nezáujmu mnohých. Nájde ho každý, kto oň stojí... každý, kto vie, že bez Božieho požehnania márne sú naše namáhania. Každý, kto si je vedomý, že ho potrebuje.

Prajem Albánsku, aby tu bolo ešte mnoho rokov. Aby rástlo. Modlím sa, aby Pán od Albánska nikdy neodňal svoje požehnanie. Modlím sa, aby stále viac ľudí bolo ochotných spolupracovať s Božou milosťou. Modlím sa slovami kňazov umučených za komunizmu; slovami, ktoré mali na perách, keď zomierali: „Nech žije Kristus Kráľ! Nech žije Albánsko!“

Modlím sa takto preto, lebo Kristus prišiel „vydať svedectvo pravde“ (Jn 18,37). A je to práve a jedine pravda, ktorá nám otvára dvere do Kristovho kráľovstva. Človek bol vyhnaný z raja, lebo uveril klamstvu. A „otec lži“ (Jn 8,44) dodnes veľmi dôsledne pracuje vo svete na tom, aby nás všetkých klamal a oklamal, aby nám znova a znova lžou a hriechom, ktorý je vždy jej následkom, zatarasil vstup do Kráľovstva. Jedine Pravda nám otvára cestu. Jedine Kristus Kráľ nám otvára oči, lebo On je Pravda.

Modlím sa takto preto, lebo tam, kde je Pravda – Kristus, nie je korupcia ani násilie, pomsta ani neodpustenie, zneužívanie ani krádež, podvod ani klamstvo. Modlím sa takto za Albánsko, lebo tam, kde je Pravda – Kristus, vládne pokoj a odpustenie, poctivosť a dobrosrdečnosť, láska a milosrdenstvo.

Modlím sa, aby bolo jasné, že „lož z milosti“ je stále lžou nech sa tvári akokoľvek milo; že „milosrdné klamstvo“ ostáva klamstvom nech berie na seba hocakú masku; že „neškodné klamstvo“ neexistuje, lebo každé klamstvo ničí vzťah človeka k Bohu, blížnemu i k sebe samému. Kristus je pravda. Kto podvádza a klame, prepožičiava svoje srdce a ústa otcovi lži – diablovi.

Modlím sa, aby čím skôr Kristus kraľoval v srdciach Albáncov a všetkých ľudí.

Rroftë Krishti Mbret! Rroftë Shqipëria! (Nech žije Kristus Kráľ! Nech žije Albánsko!)

foto: rreshenský biskup Mons. Cristoforo Palmieri a primátor Rreshenu Ndue Gega odhaľujú dnes (28.XI.2012) pamätnú tabuľu na múre kostola v Malaji. Tabuľa pripomína, že na tomto mieste 25.XII.1912 bola miestnymi cirkevnými a štátnymi autoritami vztýčená albánska vlajka.