V to ráno som ani netušil, aký budem biblický. Nie že by som nechcel, ja rád. Pán mal pre mňa nachystané prekvapenie.
Predpoveď počasia nebola najideálnejšia, ale riskol som to. Batoh na chrbát a hybáj na hory. A ak nepoletím, tak si aspoň trošku vyčistím štart, na ktorom som dlho nebol.
Necelých 400m výškového rozdielu som zvládol za pekných 40 minút. Rýchlo mi bolo jasné, že sekerku mi nebude treba, veľa nového na tejto polopúšti nevyrástlo. Ale zato pribudla cesta. Rovno na štart. Wow. Pozeral som na ňu asi v takom nechápavom úžase ako Mojžiš na horiaci krík. Ešte nechápavejšie som pozeral na partiu chlapov, ktorí na konci cesty čosi stavali. Keď sem pôjdem najbližšie, asi si zabezpečím šoféra.
Takže sa tu predsa niečo zmenilo za ten rok. Len vietor nie. Zdal sa mi trochu silnejší ako by som chcel a kúsok bol zľava. Nevadí. Veď bolo len okolo obeda. To sa snáď spraví.
Ak som nechcel len tak blbo sedieť na kopci riskujúc, že zachladnem a prechladnem, musel som sa hýbať. Rozhodol som sa štart predsa len vyčistiť – od kríkov naozaj nebolo treba. Ale zato kameňov... Tých sa našlo požehnane. Počnúc takými celkom slušnými balvanmi a končiac takými, že sa mi do dlane vošli aj tri. Začal som ich odhadzovať. Po chvíli som prestal. Kameňov bolo veľa, príšerne! A okrem toho: nebudem predsa vyzerať pred chlapmi ako blbec!
Potom som si povedal „a čo, idem do toho.“ A začal som tie odhodené kamene počítať. Za necelú hodinu som ich zahodil či odniesol z miesta štartu viac ako 1000 (slovom: tisíc). Na prvý pohľad som nemal pocit, že by sa na tých pár metroch štvorcových niečo zmenilo. A predsa. Objavila sa lúčka. Nič extra; ešte bude treba vyhádzať ďalšie tisícky kameňov, aby bola celkom čistá, ale krídlo sa na nej dá rozbaliť omnoho pohodlnejšie ako predtým.
Tak aj bolo. Veľa som nepolietal, ale možno zmyslom tohto výletu nebolo lietanie, ale rozhadzovanie kameňov. Lebo aj ono má svoj čas. Rovnako, ako mnoho iných drobných vecí, do ktorých sa mi často nechce aspoň z tridsiatich dôvodov. Sú to také kamienky. Keď ich je veľa, vytvoria mozaiku. A keď sa ich veľa, veľa zahodí, ukáže sa lúčka...
„Svoj čas má rozhadzovať kamene“(Kaz 3,5) Zahodiť denne zo života hoci len jeden sa oplatí. Nie je to málo.