V posledných dňoch ich bolo až-až. Dotklo sa ma mnoho vecí... Práve teraz som to už nevydržal a keďže prekypujem, delím sa o tie dnešné.

Začalo to včera večer zápasom ITA-UK. Na šampionáte nemám svojho favorita. Možno aj preto, že futbal mám radšej aktívne ako z kresla. Ale keďže bývam s dvomi pátrami Talianmi, veľmi som na výber nemal... Pridal som sa k pokriku "Forza, azzuri!"

Stáva sa mi, že keď si poobede zdriemnem, večer ma spánok obchádza. Inak to nebolo ani včera. Ešte sa k tomu pridalo aj teplo a nepomohlo ani to, že zápas rozhodli až penalty. Po vyprchaní emócií a usnutí mojich pátrov som sadol za počítač a prehodil pár slov s priateľmi. Už bolo po polnoci a stále nič. Na takéto noci mám osvedčený recept - kaplnka. Tam, pred Pánom, zaspím aj vtedy, keď by som mal bdieť. Keď ma spánok obchádza, som pred Ním, kým na mňa neprídu driemoty - a niekedy odchádzam aj na viackrát, lebo keď sa zdvihnem a poprajem Mu dobrú noc, pošepne "Ostaň ešte".

Napadlo mi, že je už pondelok - môj voľný deň, takže sa nemusím obávať o budíček (naozaj, pondelok je jediný deň týždňa, kedy nezvoní) ale potrebujem niekde mať sv. omšu. Pohrával som sa s touto myšlienkou, ale aby som sa uistil, že ma spánok naozaj obchádza ako kráľa Asuera, ešte som chvíľu zotrval v modlitbe.

A naozaj... Nič, ani len náznak privretých viečok či únavy. Tak som niečo pred druhou hodinou rannou dvíhal ruku na "V mene Otca..." Len tak, sám s Pánom, len pri svetle sviec, ani som nezažal veľké svetlo...

Stále nič. Až niečo pred treťou ma ten tulák spánok konečne našiel v kaplnke. Odplížil som sa do izby a padol do postele. Keď som otvoril oči, odmietol som vstať. Obrátil som sa ako Ďuro na peci a potiahol som do ôsmej. Potom sa už v posteli pre horúčosť vydržať naozaj nedalo. Ale dobre mi bolo, celkom som sa cítil oddýchnutý.

Tak, voľný deň predo mnou. Porobil som pár vecí okolo seba a pred obedom som zdvihol kotvy a rozvinul plachty. Veď k moru je to čo by kameňom dohodil (ak by hodil 40km). Sám chodím nerád. Ale vedel som, koho tam nájdem. Takto cez leto sa v tej mase ľudí takmer vždy dá nájsť skupinka dobrovoľníkov (Taliani, Slováci, Španieli...), ktorí prichádzajú pomáhať misionárom. Prekvapil som ich ešte pri obede. Ako dobre.

Tak som na tých vlnkách prežíval ťažký život misionára keď tu zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal - hriešnik. Že či by som ho mohol vyspovedať. "No mohol, kedy len chceš", odpovedal som mysliac na chvíľu, keď sa vrátime na suchú zem. Vzal ma za slovo: "A aj teraz v mori? Nemáš problém?" Trošku šok. Hlavou sa mi prehnal celý kódex kanonického práva a pri prej vlne ktorá sa ponad mňa prevalila sa zrazil s príbehom búrky na mori z evajnelia. "Ale hej, mohol. Aj teraz", dal som zo seba. Bolo mi jasné, že toto je miesto, kde sa chalan stretne s Ježišom. "Dobre... tak to by som mal ísť poprosiť o odpustenie..." zvrtol sa a plával-bežal ku svojím kumpánom.

Keď sa vrátil, vzdialili sme sa od zástupu a vo vode takmer po krk sa vyspovedal. Nechali sme sa unášať, dostali sme sa na miesto, kde bolo menej vody - takže si pri rozhrešení mohol kľaknúť a zjavne to urobil rád - a vodu mal zasa po krk. Pri slovách "ja ťa rozhrešujem" prišla taká väčšia vlna a obaja sme dostali také otcovské záušné pohladenie v tomto oceáne milosrdenstva.

Keď sme vystupovali z vody, cítil som sa na chvíľu ako Ján Krstiteľ a mladík sa tešil, aký je znovuzrodený. Kým sa celkom neunavil, pripadal mi tak trochu ako ten chromý, čo ho Peter uzdravil a ten potom chodil, vyskakoval a chválil Boha. Šantil, hádzal sa do vĺn, vychutnával si život...

... Presne toto je to, čo milujem na mojom Bohu. Nepredpokladateľné dotyky jeho Lásky. Jemné, ale jednoznačné. Osobné a pritom sa nedajú ukryť...

foto: úvodné: Dominik Jáger, 2008; v texte: Sestra, 2011