Niekde medzi márnotraným synom (Lk 15,11-31) a Ježišovým návratom k Otcovi (Jn 16,16-22)...
Domov... Domov k Otcovi,
tam môžeš vložiť hlavu do jeho dlaní
pokrytých mozoľmi starostlivosti;
tam môžeš byť stále malý
a kropiť náruč Otca perlami;
tam prijatý spoznávaš,
že v jeho náručí niet bolesti.
Tam ona nemá miesta.
Ostala vonku, za dverami.
Otec jej nedovolil vstúpiť –
On vyberá hostí svojich detí.
Otec, Abba!
Ruky stvrdnuté od práce
a srdce mäkké ako čerstvý chlebík.
Pevné slová dôvery v chvejúcom sa hlase
a láskavý pohľad spod závoja slzičiek.
Večne ustarostené „Kde si?“ keď denne
vychádza z domu v ústrety zatúlanému.
Ak ešte neprichádza, čaká.
Nestráca nádej, aj keď to bolí.
Keď srdcom spozná jeho blízkosť,
netrápi sa, že ani nevidí
kam dopadajú jeho kroky
a ako Tóbi beží v ústrety synovi.
Je Láska – nemyslí na zlé
a trvá naveky...
Doma. Doma u Otca...