Pred Paschou sa patrí pekne vyupratovať zvonku aj zvnútra každý chrám živého Boha. Ten z tehál, aj ten, ktorým sme my. V mojej farnosti to vyzeralo takto:

Pôvodne som ohlásil spovedanie vo farskom kostole na sobotu pred Kvetnou nedeľou. Potom, počas týždňa mi brnklo do nosa, že by nebolo zlé vyriadiť nielen duše, ale aj kostol. Tak som v stredu po sv. omši, akoby len tak, medzi rečou pozval tých 10 veriacich, čo na ňu prišli, žeby v sobotu prišli o hodinku skôr, že poupratujeme.

Také mali trošku spýtavé pohľady typu "To ako my?"či "A to myslíš vážne?" Zdá sa, že som bol dosť presvedčivý, lebo keď som zahlásil, že každý si má doniesť vedro na vodu, metlu a handru, lebo tie 2 čo sú kostole nám predsa nemôžu stačiť, odznela už len jedna bojazlivá otázka: "A robota bude pre všetkých?" Oj joooj, dušičky, len príďte, nudiť sa nebudete. Iba ak by ste nechceli robiť...

Také generálne upratovanie, to je vec... Presne ako poriadna spoveď. Takže ešte raz zopakujem: chrám ako chrám - ten z tehál či ten tlčúci: to, čo nasleduje o kostole, si každý môže aplikovať na vlastné srdce...

Všetko treba vyniesť von - podľa Ježišových slov o dobrom hospodárovi, ktorý ktorý "vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré" (Mt 13,52)

A na všetko to, čo je vonku, sa treba poriadne pozrieť. Vyčistiť, a keď treba, tak aj rozobrať veci, ktoré sa už roky nepoužívajú, nehýbu a možno ani neslúžia...

Samozrejme, neslobodno zabudnúť na vnútro. To treba vyzametať - mŕtve chrobáky (už neotravujú, ale stále špatia), pavučiny (ktoré svedčia, že niečo sa zanedbalo), prach (ktorý je síce všade, ale čím menej sa utiera, tým horšie sa dýcha), ale nájde sa aj trus (tam, kde sme niečo dobre po...hnojili).

Ako na to všetko nájsť odvahu? Možnosť je len jedna - blízke stretnutie s Ježišovým srdcom. Tak blízke, že sa ho môžeme dotknúť a v slzách ľútosti i radosti povedať: "Pán môj a Boh môj!" (Jn 20,28)

No a aby bolo medzi nami jasno, aby sme žili v Kristovom svetle a sami sa ním stávali, treba ešte jeden fyzikálny zázrak, ktorým sa dá pomozou vody získať svetlo: umyť okná. Občas je to riziko, ale kým niet v srdci odvaha riskovať s Bohom, nebude ani svetlo...

Pochopiteľne - to všetko je veľká námaha. Občas sa pri tom zapotíme. Ale to je dobre. Tá námaha stojí za to. Objavujeme, že sami to nezvládneme, že potrebujeme jeden druhého a že spolu to dokážeme.

Takto sme upratovali pred Paschou... Kostol, a podaktorí aj duše...