Túto zimu napadlo tu u nás viac snehu, ako obvykle. V horách ostalo mnoho rodín bez prúdu a teda aj bez kontaktu so svetom. Mnohé z nich pod hranicou chudoby, bol vyhlásený stav núdze a následne sa do pomoci zapojilo vojsko.

Albánska katolícka charita sa rozhodla, že týmto ľuďom pomôže, ako môže. Mne do tejto biedy prišlo ako prejav solidarity zo strany charity 30 balíkov pre rodiny izolované od sveta. Pán Boh zaplať!

Len žiaľ, niekto tam v úrade (ako to často chodí) nedomyslel vec do konca... Snehu niekde napadalo vyše okien. Balíky prišli v sobotu a riaditeľ charity chcel, aby sme ich rozniesli čím skôr. Tak som našej charitnej asistentke povedal, že riaditeľa pozdravujem a nech pošle helikoptéru alebo aspoň ratrák, lebo inak sa medzi ľudí nedostanem. A ako bonus žiadosť, nech najbližšie neposiela cestoviny, lebo deti na ne posledne hľadeli veľmi nechápavo, ktosi odvážnejší si dovolil otázku: „A to je čo?“

Čakali sme prvý možný deň. V utorok vojsko prešlo buldozérom. Čakal som niečo podobné a okrem toho som vďaka poznaniu nadobudnutému praxou v teréne predpokladal, že cesty budú očistené veľmi zbežne; vydal som sa hľadať reťaze. V Rreshene síce nejaké mali, ale všetky boli Onezimovi malé. Zašiel som do Lezhe – bez šance. Tak som objednal z Tirany, chlapík povedal, že budú a že sa mi ozve. Ak si pomýlil číslo a náhodou zavolal niekomu z Vás, dajte mi vedieť a odkážte, že už mi netreba.

S reťazami či bez nich, vyrazili sme. Riaditeľ jednej zo škôl povedal, že sa dá bez reťazí skoro až do dediny. V podstate mal pravdu. Vojaci po sebe zanechali asi 10 cm zľadovateného snehu, nebolo to najhoršie.

Trošku sa nám zmenila posádka, nešli sme v stálej úderke, lebo ešte ráno pred odchodom sme sa dozvedeli, že budeme z dediny viezť do mesta jednu budúcu mamičku. Tak sme naložili dve Vincentky – zdravodníčky so všetkým, čo treba k pôrodu. Predstavte si ten zápis v matrike: miesto narodenia: „farárove auto“. Trošku som soptil, že prečo ju nepriviezli helikoptérou, keď tam deň predtým lietali, ale vraj nemali kde pristáť. Mi to prišlo trošku ako drísty, ale zvykol som si nekomentovať.

Cesta bola akási dlhšia ako obvykle. Onezimus sa miestami cítil ako rušeň. Nielen preto, že trošku fučal, ale aj pre koľaje. Mohol som volantom krútiť, furt šiel tak, ako bolo vychodené. Ocenil som to najmä v zákrutách nad zrázmi. Zvodidlá? To je čo?

Trošku sme mali problém pri prechode jedným potokom. Sneh sa pri ňom zmenil na ľad a zadná náprava s viac ako 500kg potravín ani dopredu ani dozadu. Márne bolo maturitné vysvedčenie off road (4x4), márna bola redukcia. Ľad bol silnejší. Ešteže ráno stál pri mne anjel strážny a poradil mi vziať lopatu. Trochu štrku z potoka pod predné kolesá a pár kameňov pod zadné a... Onezimus sa ako tá najväčšia korytnačka na svete ladne vyhupol z koryta.

Hneď na to nám išlo oproti auto s budúcou mamičkou. Rodina našla kohosi, kto ju odvezie do mesta. Tak pôrod vo farárovom aute nebude... Len si chudák šofér v tom snehu a ľade neuvedomil, že ide na prázdnom kolese. Ani neviem, či ho vymenil, keď som mu povedal.

Uprostred ničoho (rozumej v strede dediny) nás čakali všetci tí, ktorí mali dostať pomoc. Z 30 balíčkov sme spravili 50. Boli máličko menšie ale o to väčšia bola radosť týchto zúbožených duší. Riaditeľ školy ich po jednom volal, oni podpisovali prevziatie a ja som rozdával. Každému. Ani som sa občas nestihol pozrieť do tváre.

Napokon prišiel za mnou dojatý kápo dediny. Ani nevedel, ako poďakovať – za všetkých, ktorým sme niečo dali, on nedostal nič. Prišiel, aby poďakoval. A aby prosil. Keď vyjachtal zo seba poďakovanie, poprosil o pomoc pre ešte 17 rodín, ktoré zatiaľ balík nedostali... Vysvetlil som mu, že ide o charitný projekt, že ja rád prídem, keď budem mať čo priniesť. Taký milý jednoduchý chlap. Čo je jeho po projektoch... On vidí hladné krky a nie hromady papiera, ktoré treba na vypísanie projektu...

Celé to bolo celkom ako so sviatostnými milosťami: len rozdávame... rozdávame to, čo sme dostali pre iných. Rozdávam známym i neznámym, vďačným i nevďačným. Rozdávame... skoro ako zo svojho, nezabúdajúc na vďačnosť voči Tomu, od ktorého je všetko.

Cestou domov to išlo ľahšie. Vedeli sme, že do koryta treba hodiť pár kameňov, že všetko je milosť, že sme navštívili tých, prektorých prišiel náš Pán. Aby radosti nebolo málo, tam, kde nebolo snehu, bolo blata. Tak nám Pán doprial ďalší dobrý skutok: menší autobus z brindy vytiahnuť...

foto: Xhovi a ja