Nepopieram, že Jonáš patrí medzi moje najobľúbenejšie biblické postavy. Je prorokom, ktorý je znamením nielen v ohlasovaní, ale celým svojím životom. V Lk 11,29 Pán hovorí, že iné znamenie, ako Jonášovo jeho pokolenie nedostane. Akým znamením to vlastne Jonáš bol?

Keď čítam spis, ktorý v Písme nesie jeho meno, nedokážem sa ubrániť pocitu, že Pán si z Jonáša dobre vystrelil (pred ďalším čítaním blogu odporúčam prečítať si Knihu proroka Jonáša). Aspoň na prvý pohľad. V skutočnosti je tento spis jednou veľkou lekciou Božej výchovy.

Jonáš najprv potrebuje pochopiť, že je nevyhnutné plniť Božiu vôľu bez ohľadu na okolnosti, strach či čokoľvek ostatné a potom sa, takto „vyučený“ aj vďaka vlastnému zlyhaniu, stáva svedkom nekonečného Milosrdenstva. Toto je tým skutočným znamením pre Ježišovo i pre všetky pokolenia: poslušnosť a milosrdenstvo!

Neposlušnosť prináša presne to, čo sa stalo na lodi plaviacej sa do Taršišu: útek, rozbúrenosť, strach, stratu a pobúrenie. Naopak poslušnosť prináša upokojenie a poklonu. Poslušnosť je pozvaním k pokániu. Možno preto sa dnes nenosí... Ešte stále je tichým výkrikom burcujúcim všetkých od kráľa až po posledné zviera – celkom ako v Ninive.

To však nestačí. Poslušnosť Božej vôli by bola zbytočná, ak by nebola otvorená Milosrdenstvu, ak by v láske nepočítala s tým, že výzva na pokánie bude prijatá. Pán Jonáša učí, že poslušnosť nie je nástroj ničenia, ale milosrdnej záchrany. Pán si nevolí proroka preto, aby poslušne ohlásil záhubu ale preto, aby jeho sa jeho poslušnosť stala výzvou na pokánie a aby tak došlo k zľutovaniu a záchrane tých, ktorí sa s nádejou obracajú k Pánovi.

Presne takého Jonáša Pán chce: hlásajúceho zničenie, aby sa uskutočnila záchrana. Ešte raz: toto je Jonášovo znamenie! Poslušnosť a obrátenie, pokánie a Milosrdenstvo! Čo na tom, že on sám tomu ledva rozumel? Dôležité je, že Pán znova hľadal a zachránil, čo sa stratilo. A nielen mesto; aj dezertujúceho proroka (slovo dezertovať neznamená požívať dezert, ale utekať (na púšť), skrývať sa pred povinnosťami). Áno, bolo nevyhnutné zvýšiť hlas a zdvihnúť prst. Aj keď sa možno tento hlas cítil vykričaný a prst stiahnutý až k zemi.

Chudák Jonáš... Mohol sa celkom dobre cítiť ako falošný prorok. Myslím, že sa tak aj cítil – až kým nezakúsil Milosrdenstvo aj na vlastnej koži. Utekal spred Pána a ak sa vybral do Ninive, tak možno viac zo strachu z ďalšej „veľkej ryby“ ako z presvedčenia. Verím, že po lekcii o Milosrdenstve a zľutovaní mu bolo jedno, že tak trochu vyšiel na posmech. Tak trochu úplne. Verím, že posmech sa obrátil na radostný smiech zo záchrany hriešnika. Napokon, sám to povie: „Veď som vedel, že si láskavý a milosrdný“ (Jon 4,2). Pánovi Jonášovo vedomie nestačilo. Chcel ho ukázať celému Ninive. Chudák chlap. Nechcel sa zosmiešniť. Chápem ho.

Ale keby sa nezosmiešnil, ľud v Ninive by sa pravdepodobne neobrátil a neviem-neviem, či by Pán ukázal svoje Milosrdenstvo. Isté je, že chcel mesto zachrániť. No ale keď sa hriešnik neobráti a „nepotrebuje“ Milosrdenstvo, nastupuje iný prorok – Izaiáš. A ten je kus tvrdší (pozri Iz 6,8-13).

Ostaňme však pri Jonášovi. Pán mu ukázal, ako veľmi je nevyhnutné počúvať, ako veľmi záleží na záchrane človeka. Nevadí, že sa prorok pri tom zosmiešni, že jeho slovo predpovedajúce skazu sa nesplní. Dôležité je, že sa splní iné slovo: slovo záchrany. Potom sa aj prorok (a vôbec nevadí, že starozákonný) môže radovať z Pavlovho: „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28).