Rád brávam stopárov. Aj preto, že som kedysi dosť cestoval práve týmto najlacnejším spôsobom. Teraz už menej, ale predsa sa občas pritrafí...

Tak sa mi pritrafilo aj celkom nedávno. Potreboval som sa dostať z bodu A do bodu B. Celkom úmyselne neuvádzam konkrétnosti. Bol podvečer, ale slniečko ešte stále dosť vysoko a ešte stále celkom poctivo pripekalo. Bol som dosť hladný, veď som od rána takmer nejedol (to bola moja chyba). A aj kvalitne unavený. Veď som niesol batoh so štvrtinou mojej hmotnosti.

Niekoľko áut popri mne prešlo. Niekto si ma asi ani nechcel všimnúť, niekto iný mi zasa zakýval, že končí už tu, že teda by mi veľmi nepomohol. Zastavil mi chlapík na dodávke. Že ma vezme, ale len do ďalšej dediny. Potešil som sa. Veď s tým batohom na chrbte... každých sto metrov je dobrých. A bolo to skoro 5 km.

Na dlhej rovnej ceste pred dedinou si všimol, že na zastávke stojí autobus. Spýtal sa ma, či nechcem ísť spojom. Bolo mi to jedno. Potreboval som sa niekam dostať a tých pár centov, možno pár euro som pri sebe mal. Chlap dupol na plyn s výrokom: „Snáď sa ešte nehýbe.“ Keď som videl rýchlomer, povedal som mu len, že by som bol nerád, aby kvôli mne prišiel o papiere. Predsa len... už sme boli v dedine a svietilo tam 120km/h. Pousmial sa len a povedal, že to je v poriadku. Tak mi chcel pomôcť, že kvôli mne riskoval pokutu a papiere. Neznámemu človeku, ktorý mu to nikdy nebude mať ako odplatiť. Možno tiež dakedy chodieval stopom. A možno nie. Len vedel, čo je núdza a veľmi si vážil pomoc, ktorej sa mu kedysi dostalo a takto ju oplácal.

Stihli sme. Zastal pred autobusom. Čo zastal! Poriadne zaflekoval. Rýchly pozdrav a už som sa so spokojným úsmevom niesol aj s batohom k dverám autobusu. Úsmev mi ale rýchlo zmrzol vo chvíli, keď sa dvere autobusu predo mnou zatvorili. Prosebne som pozrel na šoféra. Ten sa len zvláštne pozeral, rozhadzoval rukami a výrečnými gestami mi naznačil, že odchádza. Kým som sa spamätal, autobus sa pohol. A ja som nechápavo ostal stáť na zastávke a premýšľal som, prečo ma vlastne nevzal. Či to bolo preto, že som prišiel neskoro, či pre batoh, či pre...? Neviem. Vodič tohto „podvŕbáka“ isto mal tie najsprávnejšie dôvody, pre ktoré ma odmietol naložiť do poloprázdneho spoja…

Kým som chytil ďalšieho stopa, mal som trošku času porozmýšľať. A znovu sa mi potvrdilo, ako veľmi záleží od konkrétneho človeka. Vôbec nejde o to, kto má akú farbu pleti, akým jazykom hovorí či do akej náboženskej skupiny patrí. Ide o to, akým je v skutočnosti človekom. Teda tým, kto vidí potrebu svojho blížneho, kto si ho všimne v jeho núdzi.

Je pred nami čas oddychu, dovoleniek, prázdnin. Keď sa rozhodneme na pár dní „vypnúť“ a trošku vykročiť zo všednej každodennosti, skúsme „nevypnúť“ aj naše srdcia a všímajme si jeden druhého. Neprechádzajme okolo seba ako múmie; alebo ešte horšie, ako divé zvery. Nebojme sa podať pomocnú ruku, dať niečo zo seba, stratiť pre človeka pár minút z nášho uponáhľaného času a urobiť tak tento svet trošku lepším.

Mimochodom, po odchode autobusu ma do auta vzal hneď prvý šofér. A zaviezol ma presne tam, kde som potreboval. Zadarmo a skôr, ako onen autobus…