Lukášovo evanjelium je evanjeliom Ježišovej cesty do Jeruzalema. To, čo učí slovom a skutkami, sa deje počas tejto cesty, aby potom v Jeruzaleme vykonal vrcholné dielo dejín. Motív cesty má teologické pozadie. Ukazuje, že Ježiš – Mesiáš, je na ceste určenej Otcom. „Lukášov“ Ježiš sa ponáhľa v ústrety svojmu povolaniu. Lukáš až 51-krát použije sloveso ísť, cestovať – πορευομαι (poreuomai), z toho 25-krát v súvislosti s Ježišom. Ponúkam zamyslenie nad textom Lk 9,51-56, v ktorom Lukáš začína rozprávanie o Ježišovej ceste do Jeruzalema.

Najprv text Písma podľa vydania SSV (v zátvorke doslovný preklad gr. textu). Čítať treba pomaly, nechať sa prenikúť Slovom.

⁵¹Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta (keď sa napĺňali dni jeho vystúpenia), pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema (upevnil si tvár pre cestu do Jeruzalema) ⁵²a poslal pred sebou poslov (a poslal anjelov/poslov pred svojou tvárou). Oni sa vydali na cestu a prišli do istej samarijskej dediny, aby mu pripravili nocľah. ⁵³Ale neprijali ho, lebo mal namierené do Jeruzalema (jeho tvár bola obrátená k Jeruzalemu). ⁵⁴Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?" ⁵⁵On sa obrátil a pokarhal ich. ⁵⁶A odišli do inej dediny.

Predtým, ako pôjdeme ďalej, bude dobré osvojiť si slovo "prosopon - tvár". Bude veľmi dôležité.

Nejedná sa však len o cestu do Jeruzalema. Ježiš „cestuje“ už v lone matky. Najprv k Alžbete (1,39-56) po zvestovaní a potom do Betlehema (2,1-7). Tieto „prvé cesty“ nám hovoria veľa o tom, kým Ježiš je. Cesta k Alžbete je cestou povolania k službe a k obete. Cesta do Betlehema - „Domu chleba“ (בֵיתלֵהֵם), kde sa Ježiš narodí, je cestou spoznávania lásky, ktorá nájde svoj vrchol v darovaní Božieho Syna ľudstvu a tak sa stáva ohlásením iného darovania, ktoré Ježiš uskutoční neskôr – darovania sa v Eucharistii.

Tretia Ježišova cesta je cesta do vyhnanstva, do Egypta. Tú však Lukáš nespomína, preto sa jej nebudeme venovať. Ďalším náznakom cesty je príchod k Jánovi, aby sa dal pokrstiť, odchod na púšť, aby zvíťazil nad pokušeniami diabla. Potom Ježiš chodí a učí v synagógach v Galiley.

Napokon sa pevne rozhodne ísť do Jeruzalema. Podľa jeho vlastných slov „nie je možné, aby prorok zahynul mimo Jeruzalema“ (13,33). Táto Ježišova cesta má teda svoj presný zmysel. Je to cesta k vrcholu dejín. Cesta, ktorá je základom inej Cesty; Cesty, ktorej stúpencov budú prenasledovať (porov. Sk 9,2). Ježiš si je dobre vedomý toho, čo robí. Rovnako sú si toho, aspoň čiastočne, vedomí aj jeho učeníci. Lukáš totiž začiatok cesty do Jeruzalema kladie až za druhú z troch predpovedí utrpenia. Je to teda cesta, ktorú spolu s Ježišom musí prejsť každý, kto bude po Turícach v Jeho Duchu poslaný z toho istého Jeruzalema, aby sa stal „svedkom jeho zmŕtvychvstania“ (Sk 1,21). Azda toto mal na mysli apoštol Tomáš, keď vyzval ostatných: „Poďme aj my a umrime s ním“ (Jn 11,16).

Nevieme, ako dlho táto cesta trvala možno len niekoľko týždňov, možno viac mesiacov, možno viac, ako rok. Cesta začala, „keď sa napĺňali dni jeho vystúpenia.“ Nie hocikedy. Práve vtedy, keď sa naplnil čas. Je dobré, že nevieme ako dlho táto cesta trvala. Ježiš vie, že každý z nás má vlastné tempo. O to viac, že ide o odchod zo sveta, o vystúpenie, o vykupiteľské dielo, o vrchol dejín. O utrpenie. Táto cesta je cestou vystúpenia do Jeruzalema a k Otcovi. Je to cesta prijatia Otcovho plánu, utrpenia, hriešnika a bolesti. Najmä zo strany toho, kto kráča s Ježišom, ktorý celkom vedome kráča v ústrety utrpeniu a smrti – aby im dal zmysel a aby ich premohol. Je to cesta odovzdanosti v plnom vedomí, cesta, na ktorej sa môžeme od Ježiša naučiť zdieľať všetko s Otcom.

Všimnime si teraz Ježišovo rozhodnutie. Αυτος το πρόσωπον εστήρισεν του πορεύεσθαι εις Ίερουσαλήμ (autos to prosopon esterisen tou poreuesthai eis ierousalem). Lukáš nehovorí o rozhodnutí. Hovorí o tvári (πρόσωπον - prosopon). Zastavíme sa trošku pri ikonografii tváre. Na ikonách je postava, najmä Bohorodičky, akoby sviecou a tvár je ako plameň tejto sviece. Je jasom svetla, plynúceho jemným a zároveň energickým prúdom z očí. Tento jas tvorí osobnosť. Svetlo je akoby ukryté vnútri postavy, ale jeho sila je taká, že môže zapáliť celý svet. Ikona je vždy svedectvom víťazstva života nad smrťou. Je písaná z hľadiska večnosti. Preto tváre zobrazených postáv sú tvárami obrátenými k Bohu, premenenými vo večnej jasnosti. Podstatou ikony je paschálna radosť – nie rozlúčka, ale stretnutie. Odstupňované rozjasňovanie tváre odkazuje na pôsobenie Božieho svetla, premieňajúceho osobnosť človeka, ktorá zjavuje jeho svetlo. Zbožstvenie je teda premenením sa na svetlo, pretože Kristus povedal o sebe: „Ja som svetlo sveta“ (Jn 8,12). A svojim učeníkom povedal to isté: „Vy ste svetlo sveta“ (Mt 5,14). Svetlo je oheň ukrytý v  slabom a vzácnom nástroji ľudského tela. Centrom svetla je tvár a na nej oči, ktoré často vynikajú, upierajú sa na pozorovateľa a vytvárajú dojem živej prítomnosti; sú zrkadlom duše. Oči sú najdôležitejším zmyslovým orgánom a zdrojom najväčšej časti poznania. Až 90% vnemov prichádza cez oči. V Reči na vrchu Ježiš hovorí: „Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme“ (Mt 6,22-23). Sú to práve oči, ktoré určujú tvár. Možno z nich veľmi mnoho vyčítať. Oči vyzývajú veriaceho k modlitbe a nazeraniu. Z nich plynie svetlo – silne, ale bez násilia, bez tieňa odsúdenia, milosrdne, ale tiež bez pritakávania. Skutočne: „Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy“ (1Jn 1,5).

Lukáš teda hovorí o tvári Ježiša, Božieho Syna obrátenej k Jeruzalemu podľa vzoru Otca. Jeruzalem je miesto, ktoré si Boh sám vybral, aby tam prebývala jeho sláva (porov. 2Krn 7,11-22). Verne hľadel na Jeruzalem ako na „miesto svojho odpočinku” (Ž 132). Od toho, či bola Božia Tvár obrátená k Jeruzalemu a od toho, ako naň hľadel, závisel blahobyt národa (porov. Iz 1,10-15; Ez 7,14-27). Ak Pán odmieta čo len pozrieť na obety Izraela v chráme, prichádza skaza ľudu (porov. Am 5,18-27).

Boží pohľad je pre Jeruzalem životodarný. Hľadí naň so záľubou, ale aj s hnevom; aby ho chránil, ale aj poriadne očisťoval. Teraz Ježiš, Boží Syn, znova hľadí na Jeruzalem. Ako na miesto vlastného oslávenia, ako na miesto veleby. Tak, ako počas dejín Izraela, aj teraz má tvár obrátenú k Jeruzalemu. No už nie preto, aby ho očisťoval prorockým napomínaním alebo chránil mocnými divmi a znameniami. Teraz obracia svoju tvár k Jeruzalemu preto, aby sa pri jeho príchode do tohto mesta zjavila jeho sláva neporovnateľne viac a jasnejšie ako pri posviacke chrámu (1Kr 8). Ježiš si je dobre vedomý toho, že toto oslávenie príde cez utrpenie a smrť. Keď v Jánovom evanjeliu Ježiš hovorí o momente oslávenia, vždy má na mysli kríž.

Lukáš o Ježišovi napíše, že „si upevnil tvár pre cestu do Jeruzalema“. Teda rozhodol sa celkom neochvejne absolvovať túto cestu. Nie pre cestu samotnú, ale pre jej cieľ, pre jej vrchol – pre chvíľu oslávenia. Ježiš je teda rozhodnutý (hľadí na Jeruzalem) vystúpiť na vrchol tejto cesty. Jeho Láska je taká mocná, že sa nezastaví ani pred krížom, ani pred smrťou. Neohrozene kráča vpred. Bez strachu, lebo „v láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske“ (1Jn 4,18). Keby bolo lepšieho a vhodnejšieho spôsobu vykúpenia ľudstva, Boh by sa nedal zahanbiť. Vo svojej tvorivosti by ho isto vymyslel a uskutočnil.

Ježišova tvár je teda pevne obrátená k Jeruzalemu. Pred touto tvárou posiela poslov – απέστειλεν αγγέλους. Apoštol – απoστoλος je ten, ktorý je poslaný. Je to Kristov posol. Rovnako posol – αγγελος je ten, ktorý nesie zvesť. Anjel. Gréčtina má pre „anjela“ a „posla“ to isté slovo: αγγελος. Až latinčina priniesla rozdiel medzi angelus – posol Boha a nuntius – posol človeka. Učeníci kráčali pred Ježišovou tvárou, aby ohlásili jeho príchod a pripravili miesto. Presne toto je naša úloha. Spolu s Ježišom sme na ceste do Jeruzalema, aby sme sa tam stali svedkami jeho smrti a vzkriesenia. Teraz máme „kráčať pred jeho tvárou“, byť jeho „anjelmi“ a pripravovať mu miesto v srdciach ľudí. O ostatné sa postará On sám, keď „príde a zaklope“ (Lk 12,35).

Ako teda kráčať po tejto ceste? Pozrieme sa na Ježiša. V ňom budeme hľadať a nachádzať inšpirácie a modely prijatia Otcovej vôle, seba samého, utrpenia, protirečenia, bolesti, blížneho, hriešnika...

Samaritáni. Podľa Písma „nerozumný ľud, ktorý býva v Sicheme“ (Sir 50,28). Nepriatelia Židov. Tí, ktorých „asýrsky kráľ priviedol z Bábelu, z Kuty, Avy, Ematu a Sefarvaimu“ (17,24) po zničení Severného kráľovstva do spustošených miest a ktorí si v synkretizme vlastných náboženstiev a judaizmu vytvorili vlastný kult (je možné, že na týchto 5 miest naráža Ježiš pri rozhovore so Samaritánkou v Jn 4). Samaritáni neprijali Ježiša, lebo „jeho tvár bola nasmerovaná k Jeruzalemu,“ teda na miesto hebrejského kultu, ktoré oni neuznávali. Mali svoju svätyňu na vrchu Garizim. Tá bola predmetom večného pohoršenia Židov a dôvodom nepriateľstva.

Pozrime sa na verš 53 očami cieľa cesty. Toho skutočného cieľa, na dosiahnutie ktorého je Jeruzalem len prostriedkom. Ježiš, ako pravoverný Žid, hľadel na Jeruzalem ako na miesto chrámu a kultu. Ako Boží Syn naň hľadel ako na miesto oslávenia Otca. Pochopiteľne, cez utrpenia a kríž. V tomto duchovnom pohľade môžeme povedať, že Samaritáni neprijali Ježiša, lebo jeho tvár bola pevne obrátená na oslavu Otca cez jeho vlastné utrpenie. Jednoznačnosť Ježišových myšlienok nás často stavia medzi voľbu „buď-alebo“. Ježiš neznáša polovičatosť. Túžba po úplnosti a spôsob, akým túžime, je veľkým darom najmä u žien. Ale aj veľmi krehkým. Ak nezvládneme túto krásnu túžbu spracovať, môže sa stať väzením hnevu ba až zúrivosti, domýšľania a strachu. Plnosťou, realizáciou úplnosti (ako opaku polovičatosti), ako ju ponúka Ježiš nie je perfektnosť ani dokonalosť. Je ním pokorné a radostné kráčanie pred jeho tvárou do Jeruzalema. Všetko, čo robíme, robíme v tejto perspektíve. V pohľade Ježiša na Jeruzalem – na cieľ cesty. Tento pohľad musí byť ako Ježišov – neodkloniteľný, pevný, stály. Hľadieť na oslavu Otca. Vždy a vo všetkom. Aj v neprijatí. Tomu sa však musíme od Ježiša denne učiť. Toto je naša vernosť.

Nechcime byť ako Jakub a Ján – Synovia hromu, prchkí chlapi, ktorí chcú riešiť všetko, radikálne a hneď Božím súdom a ohňom z neba. V niekorých rukopisoch je vo v. 54 dodatok: „ώς και Ηλιας εποιησεν – ako aj Eliáš urobil“. Pamätáte si čo urobil Eliáš? Keď poňho poslal izraelský kráľ Ochoziáš (a Samária ležala na území bývalého Izraelského kráľovstva!), Eliáš vrhol na jeho poslov oheň z neba (2Kr 1,10.12). Jakub a Ján si zjavne  boli vedomí, že túto moc majú a možno ju už niekde použili. Nám takéto správanie nepristane. A zdá sa, že podľa Ježiša ani apoštolom. Dáva im lekciu. Obracia sa k nim – to znamená, že šiel pred nimi – a pokarhal ich. A nielen... Tak, ako sa v niektorých rukopisoch apoštoli odvolávajú na Eliáša, Ježiš tiež povie svoje: „και ειπεν· ουκ οιδατε οιου πνευματος εστε· ο υιος του ανθροπου ουκ ηλθεν ψυχας ανθροπων απολεσαι αλλα σωσαι – a povedal: neviete, akého ste ducha! Syn človeka neprišiel duše ľudí zahubiť, ale zachrániť.“

Veľká lekcia trpezlivosti. Odkiaľ ju Ježiš má? Smeruje k Jeruzalemu, hľadí do očí smrti a vzkrieseniu, vie, že Otec „mu všetko položil pod nohy“ (1Kor 15,26) a tu sa zrazu ukážu nejakí Samaritáni, ktorí mu odmietnu nocľah. A Ježiš? Plne ich rešpektuje. Zdá sa, akoby konal proti vlastnému záujmu a pohodliu. Prišiel človeka spasiť, preto odmieta byť dôvodom odsúdenia a záhuby. Hovorí to veľmi jasne. Znovu necháva v nádeji rásť kúkoľ spolu so pšenicou (porov. Mt 13,24-30). Pred vlastnými učeníkmi, pred tými, ktorí ho nasledujú či kráčajú pred jeho tvárou, bráni tých, ktorí ho neprijímajú. Toto je Láska. Rodí sa z pohľadu na Jeruzalem. Jeho tvár ostáva stále obrátená k Jeruzalemu. Azda pre túto tvár ho Samaritáni neprijímajú. Pre jednoznačný pohľad smerom k plneniu Otovej vôle. Dokonca aj vtedy, keď sa obracia, aby pokarhal apoštolov. Tu Lukáš už nehovorí o Ježišovej tvári. Ak o nej doteraz, v tomto krátkom úryvku, hovoril trikrát, mohol by znovu. Ale nespraví to. Ak by Ježiš obrátil tvár inam, ako na Jeruzalem, ak by stratil z pohľadu Otcovu vôľu, všetko by stratilo zmysel. Lukáš povie len „otočil sa.“ Ježiš nikdy nepozerá inde, ako na vôľu Otca. Toto je to, čo Ježiš očakáva aj od svojho učeníka – pripravenosť plniť Otcovu vôľu aj vtedy, keď sa vonkajšie okolnosti obrátia proti nemu. Toto je Láska, ktorá uchvacuje. Láska, ktorá pramení zo stáleho pohľadu na vôľu Otca.