RAVENNA – NEVŠEDNÝ KLENOT UPROSTRED TALIANSKA A BOJ ZA PRAVÚ VIERU

Ravenna akosi nepasuje medzi talianske mestá. Jej hlavné atrakcie starobylé chrámy s nádhernými ranokresťanskými mozaikami sa vymykajú renesančnej a barokovej kráse talianskych miest. A navyše sa tu viedol boj medzi pravovernými kresťanmi a ariánmi.

V minulom príspevku som písal o Benátkach. Prenesieme sa o niekoľko storočí skôr a o 100 km južnejšie. Mesto sa nachádza na rovine vytvorenej riekou Pád v blízkosti Jadranského mora. Už prvý rímsky cisár Augustus si zvolil Ravennu za základňu pre loďstvo, ktoré pôsobilo vo východnom Stredomorí. Dal tu vybudovať prístav a tábor pre vojsko, dnešnou rečou vojenskú základňu. V Ravenne založil kresťanskú obec a pôsobil ako prvý biskup sv. Apolinár, ktorý zomrel v dôsledku zranenia od protivníkov viery.

Ravenna skrýva jedny z najlepších príkladov mozaikového umenia v celej Európe a Stredomorí za obdobie 5. a 6. storočia, pretože takmer všetky súčasné svedectvá vo Východorímskej ríši boli zničené v 7. storočí v období ničenia ikon a mozaík.

Nové hlavné mesto

Postavenie Ravenny sa zmenilo v roku 402, kedy si ju cisár Honorius zvolil za svoje sídlo. Honorius získal Západorímsku ríšu po smrti svojho otca Theodosia I. (395), ktorý je známy tým, že v roku 380 povýšil kresťanstvo na štátne náboženstvo a zorganizoval Carihradský koncil, ktorý napríklad definoval známe vyznanie viery. Hlavné mesto cisárstva sa vtedy nachádzalo v Mediolane (Miláne).

Honorius si vybral Ravennu ako útočisko pred nebezpečím napadnutia Germánmi z dvoch dôvodov. Oproti Milánu mala Ravenna prístav, cez ktorý sa dalo rýchlo utiecť do Konštantínopolu ale predovšetkým ochranu ponúkali morské bažiny, ktoré obklopovali mesto, vďaka ktorým bolo nedobytné. Bola to dobrá voľba, lebo len osem rokov neskôr došlo k vyplieneniu Ríma.

Vďaka prítomnosti cisárskeho dvora sa Ravenna stala centrom, v ktorom sa miešali kultúrne vplyvy západu i východu. Práve nádhera architektúry a výzdoby Konštantínopolu začala ovplyvňovať výstavbu v meste.

Vek Gally Placidie

Po Honoriovej smrti v roku 423, ktorý nemal potomka, vládla ako regentka jeho sestra Galla Placidia za vtedy šesťročného syna Valentiniána. Galla dokázala vládnuť, zvládala usmerniť určitý čas niekoľkých mocných mužov okolo seba a navyše premenila Ravennu na krásne kresťanské mesto. Pozývala do Ravenny byzantských umelcov, ktorí postavili v meste mnohé cirkevné stavby, vyzdobené nádhernými byzantskými mozaikami s výjavmi zo Starého a Nového zákona. Po vypočutí oslovujúcej kázne biskupa Petra mu Galla dala podľa legendy prezývku Chrysologus, čo znamená „so zlatými slovami“. Sv. Peter Chryzológ je dnes považovaný za učiteľa cirkvi. Po smrti Gally Placidie (450) zlatý vek mesta ustal.

Trojloďovú Baziliku sv. Jána Evanjelistu (425-434) dala postaviť Galla Placidia ako vďaku za záchranu počas nebezpečnej cesty z Konštantínopolu

Mauzóleum Gally Placidie (cca 425-450) bolo pravdepodobne kaplnkou dnes neexistujúceho Kostola Svätého Kríža.

Mauzóleum Gally Placidie. Mozaika Ježiša ako Dobrého pastiera.

Mauzóleum Gally Placidie. Mozaika s prírodnými či rajskými motívmi.

Mauzóleum Gally Placidie. Mozaika s ornamentmi pôsobiacimi moderne.

Baptistérium ortodoxných (cca 400-450).

Baptistérium ortodoxných. Mozaika krstu Krista sv. Jánom Krstiteľom v Jordáne (458).

Teodorichov vek

Vojenský veliteľ Germán Odoaker zvrhol posledného cisára Západorímskej ríše a v roku 476 sa zmocnil Ravenny. Prijal titul kráľa Itálie, hoci bol formálne podriadený voči východorímskemu (byzantskému) cisárovi. Stal sa prvým nerímskym panovníkom a tým došlo k faktickému zániku Západorímskej ríše.

V roku 481 sa však do Itálie z Pannónie prepravili Ostrogóti na čele s kráľom Teodorichom Veľkým, ktorý dobyl Ravennu v roku 493. Za Teodorichovej vlády mesto opäť prežívalo rozkvet, boli postavené nové významné budovy. Kráľ nebol nejakým barbarom, divochom zo severu. V detstve bol totiž rukojemníkom v Konštantínopole, kde mu poskytli vynikajúce vzdelanie. Pretože sa stal v mladom veku ariánom, dal postaviť v Ravenne nové kostoly pre stúpencov ariánizmu: baptistérium ariánov, kostol S. Apollinare Nuovo. Zachovali sa zvyšky jeho paláca a za hradbami mesta si dal napokon postaviť osemuholníkové mauzóleum.

Zaujímavosťou je výzdoba arcibiskupskej kaplnky z roku 495. V nej sa nachádza na tú dobu odvážne dielo, evidentne protiárijské posolstvo. Na mozaike je znázornený Kristus Bojovník s krížom na ramene, ktorý drví šelmy heréz.

Baptistérium ortodoxných a arcibiskupský palác, v ktorom sa nachádza kaplnka z roku 495.

Arcibiskupská kaplnka. Znak Krista, 4 archanjeli včítane dnes nekanonizovaného Uriela a 4 evanjelisti v podobe tradičných zobrazení (495) potvrdzujú v tej dobe pravosť evanjelií a ortodoxného učenia.

Arcibiskupská kaplnka. Kristus víťazí nad herézami (495).

Arcibiskupská kaplnka. Ornamenty s rajskými vtáčikmi (495).

Kostol S. Apollinare Nuovo (cca 505-525).

Justiniánov vek

V roku 540 celú Itáliu ovládol byzantský cisár Justinián I. a tým padla Ostrogótska ríša. Justinián zriadil pre novodobyté územia exarchát s gréckym exarchom a jeho hlavným mestom bola práve Ravenna. Mesto opäť prežívalo rozkvet vďaka úzkym hospodárskym a kultúrnym kontaktom s Konštantínopolom. V tomto období bol dokončený výnimočný osemuholníkový chrám Bazilika San Vitale, jeden z najvzácnejších príkladov ranokresťanskej a byzantskej architektúry v západnej Európe. Kostol sa stal vzorom pre kaplnku cisára Karola Veľkého v Aachene (805).

Postupne však byzantský (grécky) vplyv v Ravenne slabol pod náporom germánskych Longobardov, ktorí sa v roku 751 Ravenny zmocnili. Význam Ravenny postupne mizol, pretože prístav bol zanesený bahnom a pieskom. V okolí mesta sa rozšírili močiare a ubúdala úrodná pôda. Vďaka tomu, že Ravenna ležala v stredoveku a začiatkom novoveku mimo hlavných politických centier Apeninského polostrova, uchovali sa v nej vzácne architektonické pamiatky, ale predovšetkým vzácna mozaiková výzdoba, ktorá v Európe nemá takmer obdobu.

Kostol S. Apollinare Nuovo. Pôvodne mozaiky s ariánskymi motívmi boli prerobené v rokoch 560 až 570.

Kostol S. Apollinare Nuovo. Žehnajúci Kristus. Mozaika z rokov 560-570.

Bazilika San Vitale kombinuje rímske a byzantské prvky (532-548).

Bazilika San Vitale s pôvodnými mozaikami.

Bazilika San Vitale s pôvodnými mozaikami a stĺpmi.

Mozaika v Bazilike San Vitale. Kristus sedí na glóbuse, podáva veniec sv. Vitalovi, v druhej ruke má zvitok so siedmimi pečaťami a po pravej strane je biskup Ecclesius.

Mozaika v Bazilike San Vitale. Baránok Boží – Kristus podopieraný anjelmi.

Mozaika v Bazilike San Vitale. Porovnanie spravodlivej obety Ábela a obety tajomného kňaza Melchizedecha z knihy Genezis.

Mozaika v Bazilike San Vitale. Dôležité výjavy zo života praotca Abraháma. Prvý výjav: Stretnutie s tromi anjelmi alebo zjavenie Najsvätejšej Trojice, ktorí prisľubujú Abrahámovi syna v starobe. Druhý výjav: Obetovanie Izáka a Boží zásah. Podľa známej ikony Najsvätejšej Trojice od Andreja Rubľova (15. storočie) sa interpretuje pravá Osoba pri stole ako Duch Svätý a práve sponad tejto Osoby v mozaike vychádza ruka zadržiavajúca obetujúceho Abraháma.

Mozaika v Bazilike San Vitale. Realistické a zároveň vznešené zobrazenie byzantského cisára a jeho sprievodu včítane biskupa Maximiána.

Mozaika v Bazilike San Vitale. Podobným majestátom ako predošlá mozaika sa vyznačuje zobrazenie cisárovny Teodory a jej sprievodu.

Symetricky poukladané platne mramoru vytvárajú neopakovateľné kresby v Bazilike San Vitale.

V Ravenne sa na prekvapenie mnohých nachádza hrob Danteho Allighieriho. Mesto bolo poslednou zastávkou počas jeho úteku z Florencie. Dante je pokladaný za otca talianskeho jazyka. Jeho Božská komédia je považovaná za najväčšie dielo napísané v taliančine a jedno z najväčších diel svetovej literatúry.

Danteho hrob v Ravenne z roku 1780.