Týždenné putovanie po západnej Ukrajine a Kyjeve na miestach, ktoré súvisia s napätiami medzi západnými a východnými Ukrajincami, medzi Ukrajincami a Rusmi, medzi pravoslávnymi, gréckokatolíkmi a židmi.

Pred dvomi rokmi sme s priateľmi s komunity Naim absolvovali Púť zmierenia v Pobaltí a Rusku. Túžili sme pokračovať v púti o rok na západnej Ukrajine, lebo máme v Ľvove priateľov. Pre Covid a iné príčiny sa nám to doteraz nepodarilo. Nevzdal som sa myšlienky navštíviť Ukrajinu, Boh mi vkladal silnú túžbu navštíviť túto silne skúšanú krajinu. Nádejní spolucestujúci nemohli nakoniec ísť, tak som sa rozhodol cestovať sám. Nebol to len obyčajný výlet, modlil som sa za jednotu na Ukrajine. Prihováral som sa za odpustenie historických krívd medzi národmi Ukrajiny, medzi katolíkmi, pravoslávnymi a židmi.

Naplánoval som týždennú cestu na východnú Ukrajinu a do Kyjeva. Začiatkom septembra som sa lietadlom odviezol na medzinárodné letisko Boryspiľ pri Kyjeve. Vybavovanie na letisku bolo veľmi pomalé. Predo mnou bola veľká skupina ortodoxných židov aj s deťmi, ktorým brali odtlačky prstov. Vlak ma dopravil na hlavnú stanicu v centre Kyjeva, kde som si chcel kúpiť lístok do Charkova. Žiaľ nemali. Čo teraz? Asi mám zostať v Kyjeve. Tu ku mne pristúpili muž a žena, že či potrebujem lístok do Charkova. Pán mi ponúkol štvornásobnú cenu, zjednal som to na trojnásobnú. Na mobile vyplnil údaje, prišiel k pokladni. Pani v okienku s úsmevom vystavila lístok a pánovi som vyplatil cenu. Pán sa bránil môjmu vyčítavému pohľadu, že to je jeho práca, že sa takto živí.

Expresný vlak dosahujúci rýchlosť až 160 km/hod. ma dopravil za niekoľko hodín do Charkova, druhého najväčšieho mesta na Ukrajine. Po ceste som rozmýšľal na krivdami, čo sa mi stali, nechal som si zle poradiť a prišiel som o peniaze pri nevýhodnom kurze výmeny na hrivny, preplatil som lístok na vlak, pre zlú organizáciu na letisku som prišiel o dve hodiny prehliadky Kyjeva. Až keď som po mnohonásobnom opakovaní odpustil vinníkom, uľavilo sa mi.

Železničná stanica v Charkove z roku 1952 v štýle stalinského empíru.

Ako vlak prichádzal do stanice Charkov, na obzore som videl obrovské sídliská s panelákmi, ktoré poukazujú na 1,5 milióna obyvateľov. Po zlých skúsenostiach z Kyjeva som si hneď šiel kúpiť lístok do Iziumu na ďalší deň. Pri pokladni bolo viacero mladých vojakov a starší ľudia, čo si kupovali lístok na ďalekú cestu aj pol roka dopredu. Z obrovskej stanice som sa pešo vydal k ubytovaniu. Už sa stmievalo. Na otočisku električiek som videl naše červeno biele staré električky T3. Z určitým strachom som vošiel do slabo osvetleného dvora bloku ošumelých domov, kde mal byť hostel. Ubytovanie bolo veľmi pekné prerobené v ostrom kontraste s okolím. Za krátko som sa vydal pešo do osvetleného centra. Do očí mi udrel obrovský stožiar s ukrajinskou vlajkou. Dočítal som sa, že tento 102 metrový stožiar postavený v tomto roku je najvyšší na Ukrajine a v Európe. Kam sa hrabe Dankov stožiar vysoký 30 m. Myslím si, že stavanie obrovských stožiarov je kontraproduktívna propagácia štátnosti.

Ukrajinská vlajka na najvyššom stožiari v Európe (102 m) z roku 2021.

Charkov je centrom Charkovskej oblasti, ktorá má asi 2/3 rozlohy Slovenska. Región Charkova, Sumy a Belgorodu v priľahlom Rusku sa neformálne nazýva Slobožanščina alebo Slobodská Ukrajina. Od roku 1362 sa oblasť stala súčasťou Litovského veľkovojvodstva a po roku 1500 časťou Moskovského kniežatstva. Územie v tom čase predstavovalo takmer opustené Divé polia, ktoré Krymskí Tatári rabovali, pustošili, ľudí brali do otroctva a prenikali hlboko do Moskovského štátu.

Ráno na začiatku septembra bolo už dosť chladno.

V 16. storočí Ruský štát začal budovať pevnosti na severnom okraji Divých polí na ochranu južnej hranice voči Tatárom. Jednou z nich bol aj Charkov založený v roku 1654. Začala sa formovať Slobožanščina. Názov pochádza od typu osád - slobôd, ktorých osadníkom vláda dala výhody. Boli oslobodení od platenia daní, mohli destilovať vodku a mohli sa slobodne zapájať do ziskových odvetví (napríklad ťažba soli). Časť týchto osadníkov tvorili kozáci, ktorý sa starali o obranu, roľníci a duchovní z Poľsko-Litovského štátu, ktorí utiekli pred poľskou šľachtou, pred prenasledovaním a násilnou katolizáciou a časť ľudí pochádzala z vnútrozemia cárskeho Ruska. Osadníci vlastnili určitú časť voľnej pôdy, zachovali si kozácke privilégiá a samosprávu.

Chrámy mužského kláštora, v ktorom sa dali kúpiť zaručene bezmliečne buchty.

Vznikala zmes obyvateľov s ukrajinskými a ruskými nárečiami. Spolu s osídlením sa stavali kostoly, kláštory a školy. V roku 1765 sa Charkov stal hlavným mestom ruskej časti Ukrajiny. Po vzniku Sovietskeho zväzu sa časť Slobožanščiny dostala do Ukrajiny a časť do Ruska. Ukrajinci a Rusi žili stáročia v tejto oblasti spolu. Sú rodinne hlboko prerastení. Je nezmyselné a nebezpečné, keď mnohí ukrajinskí politici štvú, vzbudzujú nenávisť proti Rusku a Rusom. Predstavte si, že by u nás začali politici vzbudzovať nenávisť voči Česku a Čechom.

Katedrála Zvestovania Najsvätejšej Bohorodičke (1901) ukrýva milostivú Ozeriansku ikonu.

Nasledujúce doobedie som mal čas podrobnejšie si prezrieť mesto, kde ma v starostlivo upravenom centre najviac zaujala Katedrála Zvestovania Najsvätejšej Bohorodičke z roku 1901 – jeden z najvyšších pravoslávnych chrámov na svete. Nádherný chrám ukrýva v sebe uctievanú Ozeriansku ikonu Bohorodičky, patrónku Charkova a celej Slobažanščiny. Boh cez túto ikonu ukončil v minulosti epidémiu cholery v meste a konal mnohé zázraky.

Krymský Tatár s Ukrajinskou a Krymskotatárskou vlajkou pred Pamätníkom nezávislosti.

Na námestí som pri Pamätníku Nezávislosti stretol staršieho pána s tatárskou čiapkou, ktorý niesol ukrajinskú vlajku a vlajku Krymských Tatárov. Tvrdil, že bojoval v Afganistane, že mu Rusi na Kryme zabili dcéru a on sa presídlil na Ukrajinu a chce dosiahnuť zrovnoprávnenie Ukrajincov a Tatárov. Dennodenne urobí okruh po centre, vzbudí súcit u ľudí a vyžobre si na jedlo.

Ulička slávy filmového festivalu v parku – Charkov navštívil aj nebohý Belmondo (†september 2021)

Cez Ševčenkov park s originálnou výzdobou som prešiel na Námestie Slobody, ktoré je jedno z najväčších v Európe. Zaujal ma tam miestny Majdan, ktorý má u ľudí udržiavať revolučného ducha, žiaľ proti Rusku a Rusom, ako to bolo vidno z plagátov a propagácie mierne povedané krajne nacionalistických organizácií. V Kyjeve som už také niečo extrémne nevidel.

Stan so svojou propagandistickou výzdobou upozorňuje ľudí na bdelosť voči nepriateľom.

Obrovské Námestie Slobody s budovou univerzity a Gospromu – na dlažbe znak Charkova.

Na druhej strane námestia sa týčia budovy Charkovskej univerzity slávnej svojou vedeckou tradíciou. Má dvoch nositeľov Nobelovej ceny a lepšie hodnotenie v svetovom rebríčku ako naša Univerzita Komenského. Vedľa Univerzity stojí impozantná budova Deržpromu (Gospromu) z roku 1928. Svojho času vraj bola najväčšia stavba na svete a najvyššia stavba vo vtedajšom Sovietskom Zväze s odvážnou železobetónovou konštrukciou.

Nobelisti Mečnikov - imunitný systém (1908), Landau - supratekutosť (1962) a Kuznec - ekonomický rast (1971) pri univerzite.

Gosprom - odvážna konštruktivistická stavba z roku 1928.

Poobede som sa vlakom odviezol do mestečka Izium s približne 50 tisícami obyvateľov. Tu mi zhovorčivý taxikár porozprával o ťažkom živote tunajších ľudí, aj svojej rodiny, ktorí chodia za prácou do Ruska, Poľska a iných krajín. V deväťdesiatych rokoch zavreli takmer všetky výrobné podniky, aj optickú továreň, jednu z troch v bývalom Sovietskom Zväze. Taxikár – vtedajší optik začal vtedy jazdiť po veľkých mestách Ruska, kde predával okuliare. Našiel som si v štatistikách, že od roku 1990 ubudlo na Ukrajine 7 z vyše 50 miliónov obyvateľov. V Rusku sú podľa rôznych zdrojov 2 až 4 milióny, v Poľsku od 0,5 do 1,5 milióna ľudí.

Na západnej Ukrajine som sa ľahko dohovoril po rusky, lebo tu sa hovorí hlavne po rusky, prípadne suržykom, čo je zmes ukrajinčiny a ruštiny. Historicky vývoj spojený s prisťahovaním ruských osadníkov a s rusifikáciou krajiny od 18. do 20. storočia viedlo k tomu, že väčšina ľudí vo východnej a južnej Ukrajine hovorí po rusky. Je nepochopiteľné im dnes v 21. storočí zakazovať učiť sa po rusky a hovoriť po rusky na verejnosti. Nemožno robiť opačnú jazykovú nespravodlivosť, ta budí len nenávisť a odpor postihnutých. To bol aj jeden z dôvodov vytvorenia odštiepeneckých republík na juhovýchode Ukrajiny s tragickými následkami.

Výhľad na Izium. V popredí je kolekcia poloveckých sôch z 11. až 13. storočia.

Taxikár ma zaviezol na pahorok Kremianec, odkiaľ bol pekný pohľad na mesto. Nachádza sa tu okrem pamätníka 2. svetovej vojny aj kolekcia kamenných „báb“, ktoré vytvorili turkickí Polovci (Kumáni, Kipčakovia) v 11. až 13. storočí sídliaci v tom období na južnej Ukrajine. Aj u nás boli ako strážcovia hraníc – od toho je názov „Plavecký“.

Na okraj mesta Izium sa nachádza pútnické miesto s katedrálnym chrámom s Peščanskou Bohorodičkou. Viackrát som písal, že pravoslávny uctievajú nejaké obrazy – ikony. Vyzerá to ako modloslužobníctvo, či mágia. To je však povrchný pohľad. Milostivé ikony sú ako okná do duchovného sveta, podobne ako je Biblia oknom pre toho, kto ju číta s vierou. Sami o sebe ikony bez Boha nie sú magickými predmetmi. Je to Božia iniciatíva a rozhodnutie, že pri niektorých ikonách sa diali zázraky a pri iných nie. Boh cez niektoré ikony menil aj historické udalosti. Moju skúsenosť potvrdzujú i slová sv. biskupa Joasafa, ktoré povedal, keď objavil ikonu Peščanskej Bohorodičky (1754). Keď robil návštevy po farnostiach svojej diecézy, v predsieni chrámu v Peskach pri Iziume s úžasom začal hľadieť na ikonu Bohorodičky, ktorá slúžila ako stena pre hromadu drevného uhlia. Padol pred ňou na kolená a nahlas povedal: „Kráľovná nebies! Odpusť svojim služobníkom nedbalosť, nevedia, čo činia. Prečo nie je tento obraz umiestnený na lepšie miesto? V tomto obraze prekypuje zvláštna Božia milosť: Najsvätejšia Pani v ňom zjavuje zvláštne znamenie svojho príhovoru za túto dedinu a celú krajinu.“

Katedrálny chrám Nanebovstúpenia v Iziume, ktorý ukrýva milostivú Peščanskú Bohorodičku.

Neďaleko chrámu sa nachádza uzdravujúci prameň – Kiričenkova krinica, kde sa dá nabrať výborná voda. Viaže sa naň legenda o uzdravení dcéry kozáka z Iziumu, ktorý sa za ňu úpenlivo modlil. Dostal zjavenie o mieste, kde má kopať, a tam vytryskol prameň vody, ktorou sa dcéra uzdravila, začala vidieť.

Prameň v časti Iziumu navštevuje veľa pútnikov i ľudí, ktorí si naberajú chutnú pramenitú vodu.

Vedľa prameňa bol nedávno vybudovaný drevený chrám (2014) ako základ nového mužského kláštora.

Z Iziumu som chcel ísť do cieľa cesty Svjatohorska autobusom. Keď som sa blížil k stanici, oproti mi vyšiel zamestnanec a povedal, že autobus mimo leta nechodí. Vzápätí prišiel ku mne známy taxikár, že ma vezme do Svjatohorska. Rozmýšľal som, či to bola ústretovosť taxikára alebo zinscenované divadlo, aby som musel ísť taxíkom.

O zážitkoch v Sviatohorsku a Sloviansku, ktoré sú v Doneckej oblasti relatívne blízko bojovej zóny, porozprávam v ďalšej časti.