Vrcholom nášho putovania v Rusku bolo Mariánske pútnické miesto Divejevo spojené so životom sv. Serafima zo Sarova. Tu sme zažili veľké požehnanie aj najdramatickejšiu udalosť putovania.
V pravoslávnom svete sú 4 privilegované miesta prebývania Panny Márie: Jeruzalem (podľa iného názoru Iberia - dnešné Gruzínsko), Hora Atos, Kijevsko-Pečorská Lavra a Divejevo. Divejevo je sídlom veľkého kláštora, ktorého prísnu líniu založil sv. Serafim zo Sarova vedený Pannou Máriou.
V Divejeve sme strávili takmer 3 dni, prijaté požehnanie stálo za to. Ubytovali sme sa neďaleko kláštora cez Internet. Mladá poľnohospodárska inžinierka Katarína nemohla nájsť prácu v svojom odbore, lebo väčšinu poľnohospodárskych podnikov okolo Divejeva zavreli. Pretože bola podnikavá, dala sa na turistický ruch, konkrétne poskytuje služby pútnikom. Naozaj má na to talent, i keď je chaotička. Šibrinkuje s tromi mobilmi, neprestáva rozprávať a organizovať. V obývačke ponúka suveníry. Byt v bytovke je prerobený a čistý, zariadený tradične rusky. Ťažké závesy sú nepriedušné, ale v noci vytvárajú úplnú tmu.
Sv. Serafim, možno najobľúbenejší ruský svätec a to i na západe, sa narodil v južnom Rusku, v Kursku v roku 1759. Po rokoch obchodovania s bratom zatúžil po duchovnom povolaní. Odišiel do Kyjevsko-pečorskej lavry, jedného z najslávnejších kláštorov v cárskom Rusku. Tu mu starec - svätý muž odobril jeho povolanie. Povedal mu, aby odišiel do kláštora v Sarove. Keď skončil noviciát a stal sa rehoľným kňazom žiadal od predstaveného, aby mohol hľadať Boha v pustovni vzdialenej niekoľko kilometrov od kláštora. Tu trávil čas v hlbokej modlitbe, modlil sa najmä Ježišovu modlitbu. Podobal sa na sv. Františka, mal blízky vzťah so zvieratami, kŕmieval medveďa. Raz ho prepadli zbojníci a dobili ho takmer na smrť. Keď pre následky zranení nemohol bývať sám v pustovni, kde prežil 16 rokov, začal žil v kláštore, žiadal sa byť zavretý v cele. Tu strávil 5 rokov v mlčaní.
Potom ho Boh viedol k službe ľuďom. Z pohľadu sveta je to nemožné, aby sa taký „odľud“, ktorý sa vyhýbal ľuďom, zrazu nimi obklopil. Denne prijímal množstvo ľudí, modlil sa za nich, radil im. Mal dary ako páter Pio, či Ján Mária Vianney, videl ľuďom do duše. Každý odchádzal duchovne povzbudený, niektorí našli vieru, iní boli telesne uzdravení. Viacerých ľudí duchovne viedol. Založil prísnu ženskú rehoľu 15 km od Sarova, v Divejeve. Dve sestry, ktoré duchovne viedol, sa stali svätými. Keď komunitu založil (1826), bolo v nej 8 sestier. V roku 1917, keď kláštor zatvárali, v ňom žilo 270 mníšok a 1474 noviciek pri počte 520 ľudí v obci Divejevo. V tom roku sestry zaregistrovali kláštor ako pracovné družstvo a pokračovali v činnosti až do roku 1927.
Starec Serafim sa venoval aj jurodivej Pelágii, ktorá po jeho smrti 1833 pokračovala v jeho diele, v duchovnom usmerňovaní ľudí až do smrti 1884. Po nej jej službu ľuďom prevzala z Božej milosti jurodivá Paraskeva, nazývaná Paša až do roku 1915. K nej sa viaže príhoda z roku 1903, keď bol v Sarove kanonizovaný sv. Serafim. Vtedy tam prišiel cár Nikolaj II. s manželkou. Veľmi sa chceli stretnúť s Pašou. Po návšteve si odnášali jednu dobrú a jednu zlú správu. Po štyroch dcérach sa im do roka narodí následník, ale o nejaké roky padne cárske Rusko.
Sv. Serafim bol svätec Ducha Svätého. Hovoril, že zmyslom kresťanského života je získať Ducha Svätého. Máme ho hromadiť ako peniaze v banke. Starec Serafim to prirovnáva k svojej obchodníckej činnosti, keď s bratom podnikali s tým, čo prinášalo najväčší zisk. To máme robiť, máme zistiť, čo nám osobne prináša Ducha Svätého. Podľa otca Serafima, najdôležitejšia je modlitba. Povedal: „Získaj ducha pokoja a tisíce okolo teba budú spasení.“ Ukázal to na svojom živote.
Každé mariánske pútnické miesto, ktoré som navštívil, je niečim špecifické. Nikde som sa nestretol s cestičkou Panny Márie, iba v Divejeve. Sv. Serafimovi sa zjavila Panna Mária a prešla s ním asi 800 metrovú cestu okolo budúceho kláštora. Zem, kade kráčala Panna Mária, vykopali podľa jej pokynov sestry z budúcej rehole sv. Serafima. Ľudia ju nakopili do vnútra. Vznikla, ako keby pevnosť obohnaná valom a priekopou (Sviataja kanavka). Na vale vytvorili chodník, po ktorom sa má modliť s vierou k Panne Márii. S modlitbou je spojený prísľub od sv. Serafima, že kto prejde okolo Svätej priekopy s modlitbou 150x „Raduj sa Bohohodička“, pre toho je tu všetko: Atos, Jeruzalem a Kyjev. Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie (Uspenia) vyzdobujú kanavku kvetmi.
V Divejeve v tom čase mimo sezónu, sme boli asi jediní cudzinci a k tomu ešte katolíci. Robili sme všetko ako pravoslávni, asi nás považovali za začínajúcich kresťanov, lebo sme veci robili neisto. Dcéru chceli po liturgii zapojiť do služby čistenia svietnikov od vosku. Sv. Serafim zo Sarova je pochovaný v zelenom Trojičnom chráme, kde sa nachádza aj ikona Panny Márie „Umilenie“, pred ktorou sa modlieval. Panna Mária je s prekríženými rukami a je v etape počatia, tesne po slovách: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ S takýmto postojom pravoslávni kresťania prichádzajú k svätému prijímaniu.
Sv. Serafim pôsobil v Sarove, ale pochovaný je v Divejeve, ako to predpovedal. Mesto Sarov sa stalo od roku 1938 uzavretým mestom s vojenskou výrobou. Tu zostrojili aj prvú sovietsku atómovú bombu. Kvôli jadrovému výskumu je mesto neprístupné nielen pre cudzincov, ale aj pre pútnikov z Ruska. Dostali sme sa však do jeho blízkosti. Naša domáca Katarína nás zobrala k Svätým prameňom sv. Serafima, ktoré sa objavili za zvláštnych okolností. Vojaci strážiaci Sarov uvideli starca v bielom, ako udiera zem a tam vytryskli v 60. rokoch pramene. Pôvodné zázračné pramene sv. Serafima komunisti zasypali.
S dvomi synmi sme sa odvážili ponoriť do vody z prameňa, ktorá vyteká do jazierka. Voda mala medzi 5 až 10°. Ponorenie do vody má byť spojené s modlitbou, deje sa to kvôli intimite v kabínke. Dalo sa to vydržať. Radostný pocit, že som to zvládol vystriedala panika: Kde mám okuliare? Zabudol som si ich dať dole a ako som sa ponáral, tak spadli do vody. Boli v hĺbke asi 2 metre. Aj som sa tam ponoril, ale okuliare som nenahmatal. Povedal som si, že sa už druhýkrát neponorím, lebo v studenej vode skolabujem. Oblievala ma úzkosť, ako sa dostaneme autom do Moskvy z takej diaľky bez okuliarov. Ako sme hútali, čo urobiť, prišla Katarína s jedným pánom, ktorý skočil do vody a vytiahol okuliare. Povedal, že môžem poďakovať sv. Serafimovi. Aj som poďakoval...
Posledný blog z putovania po Rusku by sa mal týkať vzťahu Ruskej pravoslávnej cirkvi a celej spoločnosti k rodinám.
