Giovanni Marcotullio - článok zverejnený 09/04/19 Preklad z taliančiny. Myslím si, že dokument spôsobil nejaký pozitívny efekt, aj keď nie natoľko nakoľko sa očakávalo; podľa mňa, toto je skutočne Magna Charta nového spôsobu chápania pastorácie rodín, počnúc snúbencami, cez manželské páry, až po páry s ťažkosťami. Navštevujúc diecézy vidím, že sa to uplatňuje v rôznych oblastiach. Napokon záleží od kontextov: všetky diecézy zorganizovali konferencie a, zakaždým sa zdôrazňujú tieto body…ak sa nabudúce dobre prehlbia, záleží od mnohých faktorov. Akokoľvek, myslím si, že v podstate to boli pozitívne chvíle: ak napokon na to hneď zabudneme, tak to je iná otázka…

Tri roky od zverejnenia apoštolskej exhortácie Amoris Lætitia: načrtneme bilancovanie s Mons. Carlom Rocchettom

 

Včera bolo tretie výročie zverejnenia textu diskutovanej postsynodálnej Apoštolskej Exhortácie pápeža Františka. Z mnohých strán obviňovaná z toho, že podkopala základy zdravej katolíckej doktríny v oblasti teológie sviatostí a postoračnej praxe (hoci kánonická reforma Rímskeho Pápeža pôsobí skôr dojmom sprísnenia v príprave na manželstvo a v kánonických procesoch), možno povedať, že po prvom trojročí, nastal čas bilancovania. Spojili sme sa teda s perugiánským kňazom a teólogom, ktorý sa, už v dávnych v časoch, “nebál nehy”.

 

 

Myslím si, že dokument spôsobil nejaký pozitívny efekt, aj keď nie natoľko nakoľko sa očakávalo; podľa mňa, toto je skutočne Magna Charta nového spôsobu chápania pastorácie rodín, počnúc snúbencami, cez manželské páry, až po páry s ťažkosťami. Navštevujúc diecézy vidím, že sa to uplatňuje v rôznych oblastiach. Napokon záleží od kontextov: všetky diecézy zorganizovali konferencie a, zakaždým sa zdôrazňujú tieto body…ak sa nabudúce dobre prehlbia, záleží od mnohých faktorov. Akokoľvek, myslím si, že v podstate to boli pozitívne chvíle: ak napokon na to hneď zabudneme, tak to je iná otázka…

 

Rozhovor

 

Takto hovorí don Carlo Rocchetta, perugiánsky kňaz, ktorý už destaťročia píše o “teológii nehy” (teda oveľa skôr než pojem “neha” bol prijatý na cirkevnej úrovni a dostal sa do úst všetkých). Stretli sme ho, aby sme od neho dostali teologicko-pastoračné zhrnutie tých prvých troch rokov (včera bolo výročie zverejnenia textu) dokumentu Amoris laetitia. A tak tu odpovedal na otázku o pastoračnom vplyve Apoštolskej Exhortácie, nakoľko, niektorí očakávali zázračné revolúcie, iní zas nemierne katastrofy. Keďže monsignor Rocchetta - okrem toho, že je nadšeným pastierom - je aj dobrým teológom, a, nakoľko sa počas tých troch rokov nezapojil do bitky za ani proti, spýtali sme sa ho na celkové a súhrné zhodnotenie dokumentu. Tu je jeho odpoveď:

Veľmi som ho ocenil. Napísal som knihu - Una Chiesa della tenerezza - Cirkev plná nehy: teologické súradnice  posynodálnej exhortácie Amoris laetitia - v ktorej komentujem kažkú kapitolu dokumentu Amoris laetitia, ukazujem taktiež teologický substrát, ktorý je za ním. Lebo, na prvý pohľad, sa môže zdať byť tento text, povedal by som, “diskurzívny”, avšak je tam na podporu pevná doktrinálna štruktúra. Taktiež ôsma kapitola, ktorá vyvolala veľa diskusií, ak správne chápaná, je dokonalá, je úžasná…skutočne, je to jeden z najvyšších dokumentov, aký som kedy čítal. Zdanlivo sa zdá byť trochu mätúci, v skutočnosti je tam štruktúra, je tam analýza, je tam teológia, je tam pastorácia… problém je v tom, že ak poriadne neštudujú, všetko sa premárni…

 

Ôsmu kapitolu treba pochopiť: laxní hovoria “Pápež dal prístup všetkým”; prísni hovoria “nič sa nezmenilo”. Reč pápeža je oveľa viac artikulovaná: nejedná sa o dávanie povolení, avšak priviesť k nastúpeniu na cestu jednotlivé osoby. Na cestu dozrievania pod vedením pastiera, vykonávajúc prácu vo svojom vnútri…a napokon ich svedomie - ak nastane tá chvíľa - urobí určité rozhodnutia. Videl som, že to funguje, lebo, ak sa ich privedie nastúpiť na dobre pripravenú cestu, potom si to ľudia dobre rozmyslia: dôležité je, aby to bola vážna cesta, na pevnom podklade, na ktorej sa človek skutočne zapojí do hry.

 

V takomto zmysle pozícia pápeža je dokonalá, lebo on nehovorí “choďte na prijímanie”, ani “nechoďte”: on hovorí “nastúpte na cestu”. Ak, na konci cesty, vedení niekým (teda nie subjektívnym spôsobom), cítite, že môžte pristúpiť, je to vaše rozhodnutie. Je to otázka zodpovednosti. Pamätajme si, okrem iného, že “výnimky” tu vždy boli, už v prvých storočiach, z pastoračných dôvodov, Cirkevní Otcovia dávali podobné povolenia! Je jasné, že manželstvo je jediné: nikdy nebolo dovolené druhé manželstvo! Pozícia pápeža je veľmi múdra a jemná: ak však si ju niekto nevysvetľuje správne, padne do jednej z dvoch opozícií.

 

Alebo, dovolíme si tvrdiť my, pripisuje jednu z nich priamo pápežovi! Čo sa veľmi často deje v blogoch, obzvlášť v tejto dobe, ktorá vidí názory pučať nie pod slnkom rozumu, ale pod vplyvom vetra kontrapozície!

 

Nerozlučnosť manželstva

 

Je užitočné, v tomto prípade, vrátiť sa k niektorým stranám zväzku mons. Rocchetta, ktorý sme spomínali. V Una Chiesa della Tenerezza - Cirkev plná nehy: teologické súradnice  posynodálnej exhortácie Amoris laetitia čítame toto:

 

Pravda viery, subintendovaná v celej exhortácii, na ktorú treba hneď zaostriť, pojednáva o nerozlučnosti manželstva-sviatosti. Nie je zbytočné pripomenúť kontext dvoch synód: mimoriadnej a riadnej. Počas rokov ich slávenia, sa predstavila hypotéza nemeckého kardinála W. Kaspera, prenáhlene prednesená, tým istým prelátom, tlači a v televízii: Katolícka Cirkev by mala dovoľiť druhé, alebo aj tretie manželstvo, penitenciáneho charakteru, v súlade s postojom Pravoslávnej Cirkvi. Pápež František v žiadnom prípade neprijal, a neurobil svojím tento postoj, a počas slávnostnej Omše otvorenia riadnej synody, pred 270 biskupmi z celého sveta, zdôraznil, doktrínu Katolíckej Cirkvi o nerozlučnosti manželstva-sviatosti, a pozval vždy konjugovať pravdu a lásku! Pravda sa nemení cez názory niekoho, alebo cez pominuťeľné módy! Taktiež zostane pravdou, že pravda bez lásky je prázdna!

Carlo Rocchetta, Una Chiesa della Tenerezza 206-207 

 

 

Ako vidno, Rocchetta sa vyjadruje veľmi jasne v bode - “bolo by veľkou chybou, ak dokonca nie heréziou, prijať možnosť druhého, alebo tretieho manželstva” - , a vysvetľuje:

Jedna vec je teda otázka prípadného Svätého Prijímania rozvedeným znovuzosobášeným, v osobitných prípadoch a po pozornej ceste rozlišovania, ako sa o tom diskutovalo počas synody, a ako je vyznačené v AL v čč. 300-305; druhá vec je prijať druhé a tretie manželstvo. Neslobodno si pliesť dva problémy!

Ivi, 207

 

Doktrína o nerozlučnosti manželstva je predstavená mons. Rocchetta stranami tak jasnými, ako je táto:

Manželia (alebo jeden z dvoch) budú mocť neuznať tento zväzok, budú môcť stratiť posväcujúcu milosť smrteľným hriechom, avšak nikdy nebudú môcť zmazať samotný zväzok vpísaný do nich sviatosťou. A takýto je zmysel nerozlučnosti manželstva: vzťah jedinečného prináležania si, ktoré sviatostne viaže dvoch manželov, vovádzajúc ich do konečnej zmluvy Krista s Cirkvou (AL 218). Ani nemožno zabudnúť, ako  nerozlučný zväzok sa odvoláva na antropologickú hodnotu prvotnej veľkosti nakoľko: odďaľuje osoby od individuálnej svojvoľnosti a, lásku páru, od tyranie pominuteľných emócií tým, že dáva manželom milosť, ktorá prichádza od Boha, aby spoločne čelili ťažkostiam a zvíťazili nad nimi. Manželská láska nie je inštinkt, či iba zmyslová príťažlivosť, ale je to vedomé rozhodnutie a bezpodmienečné venovanie sa. Nie je to teda tak, že samotné chápanie lásky medzi mužom a ženou, keď je pravá a nie povrchná, vyžaduje nezničiteľné trvanie a totálne venovanie sa?

Ivi, 208

 

“Nastupovať na cesty”, nie “dávať povolenia”

 

V ôsmej kapitole knihy mons. Rocchetta (ktorá rozoberá podobnú kapitolu Apoštolskej Exhortácie) teológ pripomína, že je rozdiel medzi zväzkami, ktoré “radikálne protirečia ideálu” manželstva a tými, ktoré “ho uskutočňujú čiastočným a obdobným spôsobom”. A tak teda predstavuje rôzne pastoračné možnosti spustené situáciami spolužitia či civilného manželstva, ktoré môžu byť chápané, ako východiskové body na priamu cestu k plnosti sviatostného života (ktorý napokon nie je určite daný človeku semel pro semper - raz a navždy, avšak ho treba vždy obnovovať a prehlbovať). Napokon dospeje k situáciám zvaným neusporiadanými a vysvetľuje:

Cestou Cirkvi je nikoho naveky neodsudzovať; vylievať Božie milosrdenstvo na ľudí, ktorí oň prosia s úprimným srdcom.(AL 296).

 

Vďaka tejto voľbe musíme

Preto „sa treba vyhnúť súdom, ktoré neberú do úvahy zložitosť rozličných situácií; a je nevyhnutné byť pozornými voči spôsobu, ktorým ľudia pre svoj stav žijú i trpia“. (AL 296). 

Pastoračný horizont, voči ktorému sa pápež obracia je: Cirkev, ktorá hľadá všetkých, aby sa každý pokrstený cítil byť predmetom nezaslúženého milosrdenstva Boha.

„Cirkev má poslanie ohlasovať Božie milosrdenstvo, ktoré je pulzujúcim srdcom evanjelia a skrze ktoré má evanjelium dospieť k srdcu a mysli každého človeka. Kristova nevesta si osvojuje správanie Božieho Syna, ktorý ide v ústrety všetkým a nikoho nevylučuje“.358 Dobre vie, že samotný Ježiš sa predstavuje ako pastier stovky oviec, nie deväťdesiatich deviatich. Chce ich všetky. (AL 309)

Nik nemôže byť navždy odsúdený, pretože to nie je logika evanjelia! Nemám na mysli len rozvedených, ktorí žijú v novom zväzku, ale všetkých, v akejkoľvek situácii sa nachádzajú. (AL 297)

 

Toto všetko, samozrejme, nemôže platiť pre tých, ktorí sa nepovažujú za hriešnikov, a nechcú preskúmať vlastný život a obrátiť sa: Boh nespasí toho, kto úmyselne a tvrdohlavo nechce byť spasený! To isté je nútená robiť Cirkev. Avšak, aj v prítomnosti podobných situácií treba vyhľadávať nejakú formu ohlasovania, ktoré volá každého, aby vyšiel zo svojich väzení a, vedie ho, nakoľko je to možné, k vyhľadávaniu cirkevnej jednoty.

Ivi, 213

 

Rocchetta potom pokračuje v múdrom vystopovaní prodromov najkontroverznejších kapitol Amoris laetitia v dejinách trvalej reformy (a v reformovanej kontinuite), ktorá vedie niektoré rigídne normy pio-benediktovho Kódexu Cirkevného Práva ku koncilovej a postkoncilovej úľave, ktorá môže byť považovaná za čokoľvek avšak určite nie je samoúčelnou: naopak, je inštrumentálna k hlásaniu večnej a bezpodmienečnej nehy Boha, ktorá koná, ako evanjelizácia, práve tým, že ukazuje osobám, od akej lásky udržujú odstup svojím životom, zamotaným v hriechu.

Prijatie rozvedených znovuzosobášených do pastoračného života Cirkvi, sa teda nerodí s “Bergogliovým pontifikátom”, ale má minulosť v Benediktovi XVI (pozri Sacramentum caritatis 29 a Sulla pastorale dei divoryiato risposati - O pastorácii rozvedených znovuzosobášených, CdF 1998)  a v Jánovi Pavlovi II (pozri Allocuzioni all’assemblea plenaria del Pontificio Consiglio per la Famiglia del 1997 - Príhovory k plenárnemu zhromaždeniu Pápežskej Rady pre Rodinu v roku 1997)

Z pohľadu morálnej teológie samotnej Exhortácie, Rocchetta  nachádza v poznámke 336, k AL 300, základnú pasáž:

[…] rozlišovanie môže zistiť, že v konkrétnej situácii niet ťažkého hriechu.

 

Takto ho komentuje:

 

Podstatné, v tejto oblasti, je rozlíšenie medzi objektívnym stavom a subjektívnym stavom hriechu a rôzne hodnotenie morálnej zodpovednosti v jednotlivých prípadoch; tvrdenie, ktoré zapríčinilo, a dodnes zapričiňuje veľa diskusií, ktoré však, napokon, zodpovedá tradičnej doktríne Cirkvi o podmieňovaní a o poľahčujúcich faktoroch morálneho aktu.

Rovnako dôležitá je notoricky známa poznámka 351, kde sa hovorí o “istých prípadoch” a rysuje sa (v podmieňovacom spôsobe) možnosť umožniť prístup k sviatostiam (nie, ako odmena - lebo sviatosti nikdy niesú takými - ale, ako pomoc na ceste). A potom, ukážkových “sedem otázok” pomocou, ktorých započať spomínanú cestu; a ešte “cesta” argentínskej Cirkvi, ktorú pápež František chcel zarámovať do Acta Apostolicae Sedis, a tak jej dať hodnosť univerzálneho učenia. Rocchetta zhrňuje:

Delikátnosť rozlišovania sa stavia do tohto stredného priestoru v ktorom je zároveň v hre, či už objektívnosti normy a žitej situácie, či už subjektívnosti jednotlivcov a ich svedomí. Úlohou rozlišovania je teda: nájsť možné cesty odpovede Bohu a rastu, často cez samotné ľudské limity. […]

Vedomie možnosti poľahčujúcich okolností - psychologických, dejinných či dokonca biologických - nemôže teda viesť pastierov a pastoračných operátorov k zníženiu hodnoty evanjeliového ideálu manželstva, zároveň ich zapája do doprevádzania, s milosrdenstvom a s trpezlivosťou, možných etáp rastu osôb. V tomto postoji sa pápež hýbe “vo veľkej zaopatrovacej tradícii Cirkvi”, ako s autoritou poznamenal kardinál Christoph Schônborn v prezentácii dokumentu.

Ivi, 224-225 passim

 

Staré “výnimky”

 

Avšak pravdepodobne si niekto urobil značku v prvých odsekoch tohto textu; tam, kde uvádzame slová mons. Rocchetta o “výnimkách”, ktoré “tu vždy boli, už od prvých storočí”! Pravdepodobne, ten niekto, by chcel o tom vedieť viac, aj preto, aby sa naučil dávať správnu váhu hodnote skúsenosti a cirkevnej tradícii. Takteda autor o nej hovoril na konci Úvodu svojej knihy, dané v Perugii “rok od zverejnenia Amoris laetitia”:

Hoci si boli vedomí nerozlučnej povahy manželstva a hoci nepripúšťali druhé manželstvo, zdá sa, že niektorí [medzi Cirkevnými Otcami] nevylučovali jednotlivé výnimky s pastoračným pozadím; vysvetľoval, vtedy kardinál, Ratzinger:

Cirkev doby Cirkevných Otcov jasne vylučuje rozvod a nový sobáš, a to, z dôvodu vernej poslušnosti Novému Zákonu. V Cirkvi obdobia Cirkevných Otcov veriaci, rozvedení a znovuzosobášení, nikdy neboli, oficiálne, pripustení k Svätému Prijímaniu. Je však pravdou, že Cirkev, nebola vždy rigorózna pri odvolávaní, v jednotlivých krajinách, povolenia pristupovať k Svätému Prijímaniu, a to ani vtedy, kedy boli kvalifikované, ako nekompatibilní s Doktrínou a s Disciplínou. Zdá sa, že jednotliví Cirkevní Otcovia, napr. Lev Veľký, hľadali  “pastoračné riešenia pre zriedkavé hraničné prípady” [Kongregácia pre náuku viery, Sulla pastorale dei divorziati risposati - O pastorácii rozvedených znovuzosobášených. Documenti, commenti e studi, Città del Vaticano 2010, 88-98].

Ivi, 22 (n. 16)

 

 

 

[na obrázku je Obálka knihy mons. Rocchetta]

https://www.dobrakniha.sk/index.php?route=product/product&manufacturer_id=337&product_id=1663

 

https://it.aleteia.org/2019/04/09/amoris-laetitia-3-anni-bilancio-carlo-rocchetta/

 

https://www.dobrakniha.sk/index.php?route=product/product&manufacturer_id=337&product_id=2987