Po dlhom pobyte v Kalkate som sa musel vrátiť do Talianska, lebo som opäť ochorel. Akonáhle som ozdravel, vrátil som sa do komunity v Arcilia. Po krátkom čase, neviem prečo, jednota medzi komunitou sestry Elvíry a Bratmi Slova sa rozpadla. Ja som sa vrátil do Neapola. Poradil som sa s mojím duchovným otcom, ktorý, ako vždy, mi bol nablízku a pomáhal mi objasniť si moju cestu. Trávil som dni v modlitbe a v mojom srdci sa zápalila túžba začať odznova. Mal som v srdci veľa úžasných darov od Pána, ktoré som nechcel uchovávať iba pre seba. Poprosil som môjho duchovného otca, aby mi dal k dispozícii svoj dom v Grumo Nevano. Po mnohých naliehaniach súhlasil, a tak som našiel môj pokoj a môj domov. V tom dome som žil ja a Antonio, dnes môj zať; a naše dni pozostávali z modlitby, z evanjelizácie a z počúvania tých, ktorí potrebujú pomoc. Každodenne nám pomáhala naša veľká kamarátka Esterina, Giuseppe a Mária Pia (ona však bývala v Bari; jej prítomnosť teda bola zriedkavá, avšak veľmi hodnotná). V tom dome sme strávili veľa času a rozšírila sa o tom zvesť. Vedení naším duchovným otcom sme žili, v mlčaní a v modlitbe, spolu s mladými z našej skupiny. Náš dom sme nazvali “ Scuola do Mária“ (Máriina škola); lebo Ona nás každodenne učila a viedla; a podporovala nás v ťažkých chvíľach, ktorych bolo veľa, ako bolo veľa pádov a zlyhaní.
Keďže prichádzalo stále viac bratov a dom bol príliš malý, aby sa tam všetci vošli, rozhodli sme sa otvoriť malú dielňu na výrobu náboženských predmetov, aby sme takto niečo zarobili a mohli sa presťahovať do väčšieho domu. Aj tu nám Prozreteľnosť prichádzala v ústrety. Prichádzali sestričky z Baziliky v Pompejách, aby nás učili niektoré práce; vyrábať ružence a obrazy. Žiadali sme pomoc aj od našich známych. Panna Mária však, počas jedného zjavenia, nám povedala, že nemáme nič žiadať, ale sa máme úplne zveriť jej Synovi Ježišovi. A tak sme aj urobili. Modlili sme vždy za svätú prozreteľnosť, aby nám pomohla. Raz večer, boli sme v dome Esteriny. Bolo tam zjavenie, v ktorom Ježiš rozhodne povedal: “Syn môj nastal čas, na ktorý ste čakali. Nebojte sa! Čoskoro Vám dajú kľúče. Dôverujte vo Mňa a v moju Matku!“ A tak sme aj urobili. Modlili sme sa. Čakali. A dúfali.
Z taliančiny do slovenčiny preložil D. R.
https://www.incamminoconmaria.it/2018/12/05/navrat-do-talianska/?lang=sk
