Začiatkom februára som sa 1. raz zúčastnila stretnutia Spoločenstva. Celý čas som počúvala piesne, ktoré účastníci spievali, sem-tam som sa ja zapojila, potom som ich počúvala ako Boha chvália, ďakujú mu a prosia Ho aby zoslal Ducha svätého. Nakoniec sa spýtali, kto chce, aby sa za neho pomodlili. Ozvala som sa ja.

Bolo mi vtedy ťažko na duši kvôli staršej dcére, ktorá tento rok maturuje na  gymnáziu. Odišla z cesty, po ktorej sa kráča k Bohu, nechcela sa učiť, počúvať mňa a manžela. Mala som už dlho pocit, že padá do priepasti. A ja som nevedela, ako ju zachrániť. Ako príčinu tohoto padania som považovala momenty  pár rokov dozadu, keď som ju brávala zo sebou do kostola a ona sa postupne začala brániť, že ju to tam nebaví, že sa tam nudí.

Manžel, ktorý je evanjelik, ale veľmi vlažný, namiesto toho, aby ma podporil, začal pred ňou na mňa kričať, nech ju nasilu neťahám do kostola, nech ju nechám na pokoji. Dcéra to hneď využila a odvtedy to s ňou už išlo. Prestala ma brať ako autoritu, Boh pre ňu prestal existovať. Manžel tiež sem-tam viedol s ňou dialógy o tom, či Boh existuje alebo nie. Spomínal jej všetky vedecké publikácie, ktoré negovali existenciu Boha. Takýmto spôsobom zahasil aj ten najmenší plamienok viery u nej.

Toto všetko prebehlo v mojej mysli vtedy -  na začiatku februára 2002, keď sa začali za mňa modliť. Zrazu  mi prišlo strašne ľúto. A začala som plakať, plakala, plakala a plakala. Cítila som sa, ako keď som bola malá a moja mama a otec hladili a fúkali moje rozbité kolená, hlavu, no proste boľavé miesta. Nemohla som sa v plači zastaviť. Po chvíli ma zalialo krásne teplo a pokoj. Ako keby ma bol prenikol teplý zlatý lúč...

Na ďalšie stretnutie už išla so mnou aj spomínaná staršia dcéra. A odvtedy chodí každý pondelok. Do kostola ešte nechodí ale už si plánuje ísť na spoveď.

A manžel? Ten sa tiež zmenil. Začal chodiť každú nedeľu do evanjelického kostola. Ľudia si tam s ním po skončení omše podajú ruku, porozprávajú sa s ním, ba dnes ho pozdravila už aj pani farárka a nechala ma pozdravovať. Manžel je maximálne spokojný.

Ešte som sa ho nepýtala, či nemá pocit, že mal takto prejavovať svoju vieru už od narodenia staršej dcéry. Neviem, či by mi odpovedal. Viem len jedno. Že Boh je dobrý, odpúšťa všetkým a príde tam, kde ho zavolajú. Ja som ho zavolala a on prišiel do mojej rodiny a práve tam, kde chýbal. Vďaka a chvála mu.

                                                                                                                                  B, 44 rokov