Ach ten Augustín! Dnes je svätý, ale nebol. Keby nie jeho mama a jej neustále dobiedzanie na nebeskú bránu, kto vie kde by skončil.
Som tak premýšľala, za čo sa modlia mamy.
Myslím, že za všeličo,
ale každá z nich aj za to, aby im deťom bolo dobre.
Možno za to - a dnes je to moderné - aby sa syn, či dcéra „šťastne“ rozviedli, lebo vidia, že v ich rodine to neklape tak, akoby malo. Postavia sa na stranu svojich detí a ťahajú Boha za „rukáv“, dúfajúc, že im schváli hriech.
Namiesto toho, aby pozývali Pána do rozpadajúceho sa vzťahu, alebo prosili o obrátenie pre svoje dieťa, nadávajú na nevestu, či zaťa a v duchu sa možno tešia na nového priateľa, či priateľku svojich ratolestí.
Možno sa modlia za svojich školákov a hovoria: „Daj, aby mali samé jednotky, aby mali dobrých učiteľov, aby sa im darilo v škole.“
Jednoducho chcú, aby bol život ich detí prechádzkou ružovou záhradkou, aby sa nemuseli učiť, aby mali málo úloh, aby nemuseli robiť projekty, aby boli učitelia „anjelmi, čo im žehnajú, aj keď majú prázdne hlavy.“
Možno sa modlia za ratolesti, evidované na úrade práce. Prosia, aby ich deti mali dosť peňazí, aby sa konečne nad nimi Pán zmiloval a požehnal ich. Pritom si neuvedomia, že ich synovia či dcéry sú zmietaní lenivosťou a „to“ čo sa volá zodpovednosť, ich obchádza zďaleka.
Možno sa modlia, aby Pán požehnal ich syna, či dcéru, ktorí žijú s partnerom, či partnerkou, tvrdiac, že manželstvo je nemoderné. Prosia Boha, aby im dal veľa lásky, peňazí, dobrý byt, prácu... a pritom zabúdajú na to podstatné. Lepšie povedané, na Toho, ktorý nám dáva všetko.
Ale viem, že sú medzi nami aj ženy - matky, podobné tej, ktorú poznal Augustín. Dnes je už tiež svätá, a voláme ju Monika. Nielenže sa modlila vytrvalo, ale aj dobre.
Neprosila totiž, aby jej synčekovi „Gustinkovi“ bolo dobre, ale prosila, aby sa jeho srdce obrátilo k Bohu, aby poznal Ježiša, ktorý mu ukáže - čo je dobré a čo nie a hlavne ho naučí milovať čistou láskou.
Zabralo to. Augustín sa nechal premôcť a vykonal veľa dobra, napriek tomu, že to v živote nemal ľahké. Kráčal si cestami vlastnej pravdy, no až vtedy, keď sa vzdal aj „vlastnej viery v Boha,“ mohol dostať to najcennejšie.
Ak stretnem mamy, ktoré sa spýtajú: „Prečo ma Boh nevyslyší?“
Napadnú mi dve odpovede: „Možno ešte neprišla plnosť času.“
Alebo: „Za čo sa to vlastne modlíš? Prosíš ho o správnu vec?“
Odpovedzme si sami.